Bratislava 13. marca 2019 (HSP/Foto:Facebook)
Dvaja papierovo najväčší kandidáti týchto prezidentských volieb Zuzana Čaputová a Maroš Šefčovič sú zdanlivo dobrí kandidáti na túto funkciu: sú spoločensky na úrovni, plynulo rozprávajú, dobre vyzerajú. A predsa im čosi podstatné chýba k tomu, aby boli dobrými prezidentmi
Áno, prezident má spĺňať aj spoločenské, rétorické a vizuálne kritériá, ale to všetko sú až druhoradé požiadavky na dobrého prezidenta.
Načo vlastne máme prezidenta? Veď náš systém inštitúcií zabezpečujúci fungovanie a vzájomné vyvažovanie moci výkonnej, zákonodarnej i súdnej by v podstate mohol fungovať aj bez prezidenta – dôkazom je, že štát prežil uplynulých päť rokov bez problémov aj s prezidentom, ktorému je bližšia cudzina než vlastná krajina, a ktorého neprijali ako hlavu štátu na oficiálnej návšteve ani v jednej z kľúčových svetových veľmocí.
Médiá zvyknú zdôrazňovať reprezentačnú funkciu prezidenta. Zveličovanie jej dôležitosti je však skôr akýmsi pozostatkom slávy kráľovských dvorov z čias monarchií: reálna politika sa už veľa rokov robí najmä za rokovacími stolmi a pri mikrofónoch. A v tejto súvislosti sa u nás až príliš často zabúda na dôležitý fakt: vo svete si vážia skôr toho, kto má vlastný postoj a stojí si za ním, než toho, kto ochotne na všetko prikývne, aby bol za dobrého.
Zmyslom funkcie prezidenta v našom spoločenskom systéme je predovšetkým harmonizácia vecí, ktoré by inak bez múdrej a spravodlivej hlavy riešil systém inštitúcií paušálne, necitlivo – bezhlavo. Inými slovami, zmyslom funkcie prezidenta je nájsť hlavu – osobnosť. Štátnickú, nie úradnícku. Takú, ktorá bude vyvažovať tisíce tých úradníckych osobností v desiatkach inštitúcií štátnej správy.
Osobnosť, ktorá svojím intelektuálnym a morálnym potenciálom obsiahne celý priestor, ktorý jej tá funkcia dáva. Osobnosť, ktorá dorástla na hlboké porozumenie spoločenským a politickým procesom, ktoré v krajine a vo svete prebiehajú, a ktorá bude vedieť prijať zásadné riešenia v štátnickom, nie úradníckom štýle. Vlastné riešenia vychádzajúce z vlastného názoru, odzrkadľujúce štátnickú, nie úradnícku osobnosť.
Tie rozhodnutia sa veľmi často týkajú dilemy: urobiť odvážny krok v prospech občanov, alebo ísť cestou menšieho odporu a poslúchnuť nátlak či vábenie boháčov, podplácačov, straníkov a v neposlednom rade vyslancov cudzích mocností. A práve preto bude dobrým prezidentom nie ten, kto dobre vyzerá, ale ten, kto urobí v ten pravý čas správne, odvážne a zodpovedné rozhodnutie v prospech budúcnosti ľudí žijúcich v tejto krajine. Rozhodnutie štátnické, nie úradnícke.
Pri všetkej úcte k diplomatovi, ktorý už veľa rokov nežije na Slovensku a celý život bol vlastne iba vykonávateľom zhora pridelenej agendy, a pri všetkej úcte k právničke, ktorá dokázala premiestniť skládku z jej mesta do iného, takúto štátnickú osobnosť v nich nevidieť. Z toho, čo ukázali v predvolebnej kampani vyplýva, že sú dobrými vykonávateľmi cudzej vôle. Môžu byť dobrými a schopnými úradníkmi. To nie je málo. Ibaže dobrý prezident by mal byť v prvom rade štátnikom.
Ivan Lehotský