Washington 9. augusta 2019 (HSP/Foto:SITA/AP-Marco Ugarte)

Spojené štáty americké sú autorom, majiteľom, jediným autentickým zdrojom demokracie, o tom všetci vieme a nikto o tom nepochybuje, inak by bol označený za konšpirátora, fašistu a kadečo iné. Tak potom prečo sa Európa neinšpiruje americkým príkladom aj v prístupe k migračnej otázke?

Spojené štáty sú naším žiarivým vzorom, pokiaľ ide o demokraciu, ľudské práva a humanizmus. Poďme sa teda pozrieť, či by nestálo za to sa inšpirovať ich príkladom aj v tom, ako pristupujú k ľuďom, ktorí chcú prísť žiť do ich krajiny.

Ako to vlastne oni robia v tých Spojených štátoch? Oni si precízne vyberajú, koľko a akých ľudí by mohli u seba potrebovať. A koho nepotrebujú, úžitok z koho by prevýšili predpokladané budúce negatívne dopady na ich krajinu a obyvateľstvo s jeho prijatím spojené, toho jednoducho nevpustia. Teda americké orgány v tomto prípade jednajú veľmi správne a pragmaticky v duchu skutočnosti, že sú „predĺženou rukou“ občanov, ktorí si ich ustanovili jedine a výlučne za tým účelom, aby obhajovali a zastupovali ich záujmy. Nič viac a nič menej. A k prišelcom presne v tomto zmysle pristupujú: potrebujeme ťa, budeš pre nás užitočný, tak poď. Nepotrebujeme ťa, nepustíme ťa, toto je náš životný priestor. Bodka.

Pravda, americký pohľad na imigráciu už z princípu musí byť iný, než ten náš: USA sú vlastne krajinou imigrantov, taviacim kotlom všetkých rás a národov, kým Európa je pravlasťou dozretých, hotových komunít, ktoré pre svoju prirodzenú a harmonickú existenciu potrebujú imigráciu iba v minimálnej miere, zaručujúcej živý kontakt s vonkajším svetom. USA takéto starobylé evolučne cenné národné a kultúrne komunity už prakticky nemajú, pretože až na nejaké rezervácie si ich všetky vyhubili ešte v 19. storočí. Napriek tomu je v USA hnutie proti migrácii veľmi silné a organizované. Hm, len si predstavte, že by na Slovensku vznikla organizácia proti migrácii: ozýval by sa vreskot o xenofóbii a rasizme od Kamčatky až po Patagoniu…

Najväčšou organizáciou, ktorá sa v USA zameriava na obmedzovanie imigrácie, je NumbersUSA. Má až neuveriteľných osem miliónov členov (!) a definuje svoje poslanie ako ochranu všetkých Američanov, teda tých, ktorí sa narodili v USA, ale aj tých, ktorí sa do krajiny prisťahovali. Viac sa dočítate na ich stránke tu.

Zakladateľom a prezidentom organizácie je Roy Beck – to je ten človek, ktorý pred niekoľkými rokmi natočil to slávne video s guľôčkami, ktoré obletelo celý svet, a ktoré ste iste už videli aj vy. Ak ste ho náhodou ešte nevideli, tak si ho určite pozrite (nájdete ho s titulkami napríklad tu.

Beck v ňom na tisíckach guľôčkových žuvačiek nepriestreľne názorným a presvedčivým spôsobom ukazuje, prečo je číry nezmysel očakávať, že by prijímanie migrantov azda mohlo vyriešiť svetový problém s biedou. Toto video by malo byť premietané v každej škole a malo by byť povinnou liečbou pre každého jedinca trpiaceho chorobou nazývanou vítačstvo.

Beck vysvetľuje ich, americký pohľad na imigráciu: „Každá vláda vo svete má povinnosť rozhodnúť, aký počet imigrantov je správny pre komunitu, za ktorú zodpovedá. Mňa najviac zaujíma, aký dopad bude mať toto zvolené množstvo na vnúčatá našich vnúčat. Odsúdime ich žiť natlačených vo vysoko zahustenej krajine s počtom obyvateľov blížiacim sa miliarde? Alebo im umožníme užívať si tie kvality života, ktoré si dnes nadovšetko ceníme?“

Aký počet imigrantov je primeraný pre krajinu v strede Európy, ktorá má evolučne konsolidovanú a stabilizovanú populáciu a demografiu? Tu by niektorí namietli, že naša populácia vymiera, a preto potrebujeme migrantov. Tento argument je však falošný: veď pred sto rokmi žila na Slovensku polovica, pred tristo rokmi osmina, pred dvetisíc rokmi dvadsatina a pred desaťtisíc rokmi ani nie tisícina z dnešného počtu obyvateľov – tak aká tragédia by bola, keby sa počty prirodzene zase vrátili napríklad do stavu spred sto rokov? Naopak, malo by to množstvo výhod: nehnuteľnosti by boli lacnejšie, mladí ľudia by mohli bývať bez hypoték a plánovať rodiny (a plodiť viac detí), lesy by si vydýchli, mestá by nemuseli byť také prepchaté autami, polia by sme nemuseli bičovať k vysokým výnosom za pomoci jedovatej chémie, atď.

Pragmatický, a samozrejme certifikovane demokratický a humanistický americký pohľad na túto problematiku by nás mohol inšpirovať k tomu, aby sme aj u nás našli podobné demokratické a humanistické riešenie, ako našli v Amerike. Konkrétne by šlo najmä o dva základné kroky:

1. Zistiť skutočný záujem obyvateľstva o príchod nových spoluobčanov z cudziny. Obyvatelia každej bytovky, ulice, obce, kraja i celého štátu by sa mali sami rozhodnúť, či chcú, aby sa k nim do ich bytovky, na ich ulicu nasťahovali noví obyvatelia, ktorých potomstvo sa bude deliť o priestor a zdroje krajiny s ich potomstvom aj o sto, dvesto rokov. A ak áno, tak koľko a akých cudzincov, s akým vzdelaním a kultúrnym potenciálom tam potrebujú. Keby sa tie čísla za jednotlivé bytovky, ulice, obce, kraje zrátali, dostali by sme číslo, ktoré by vyjadrovalo vôľu občanov prijať konkrétny počet a špecifikáciu cudzincov, ktorých Slovensko chce a potrebuje. Toto by bolo čisté demokratické riešenie v americkom štýle.

2. To číslo by bolo záväzné pre volených zástupcov občanov, vládu, parlament, politickú reprezentáciu v zahraničí. Tí všetci by mali, tak ako v iných otázkach, aj v tejto veci dôsledne a presne zastupovať vôľu svojho obyvateľstva, bez ohľadu na želania akýchkoľvek zahraničných organizácií, mocností či ideológií. V opačnom prípade by to boli zradcovia, ktorých by za to mal stretnúť zaslúžený trest.

Ivan Lehotský