Môj profil 
Predplatné
Kritickejšie pohľady na zosnulého nositeľa Nobelovej ceny za mier za rok 1994 môže čitateľ obyčajne nájsť iba v komentároch čitateľov pod oslavnými článkami – v takzvaných mainstreamových médiách často len dovtedy, kým ich nevymažú. Pre slovenského čitateľa môžu byť hodnotné postrehy v svojskom nekrológu vynikajúceho izraelského publicistu Israela Šamira. Israel Šamir je 69-ročný izraelský spisovateľ, prekladateľ a publicista, zároveň aj člen Zväzu spisovateľov Ruska. Narodil sa v Novosibirsku v židovskej rodine. V roku 1969 repatrioval do Izraela. Slúžil ako výsadkár v izraelskej armáde a zúčastnil sa aj vo vojne „Súdneho dňa“ v roku 1973. Koncom 70-tych rokov minulého storočia sa Šamir rozčaroval v ideách sionizmu. V roku 2004 prijal v Izraeli pravoslávny krst. Jeho kritici ho niekedy nazývajú „samonenávidiacim sa Židom“.
Prinášame vám výber z postrehov Israela Šamira na tému smrť Šimona Peresa: „Nečakaná udalosť – zomrel Šimon Peres. Zdalo by sa – čože je tu také nepredvídateľné, človek už dávno prekročil deväťdesiatku. No on sa už mnoho rokov nemenil, s pevne natiahnutou kožou po mnohých plastických operáciách, s hlasom, ktorý znel ako hlas robota. Zdalo by sa, že taký plastovo-teflónový politik môže aj tristo rokov prežiť. Ja som sa s ním zoznámil, keď som pracoval v parlamente – pred 30 rokmi – no on sa nemenil. Dokonca i na politika bol Peres človekom zriedkavo zbaveným pocitu súcitu. Nebolo možné predstaviť si ho ako trpiaceho, či radujúceho sa. On city vyjadroval slovami – no city sa nevyjadrujú len slovami. Peres bol najmenej populárnym, najmenej obľúbeným – no veľmi významným – izraelským politikom za celú históriu tohto štátu. Hovorilo sa o ňom, že on ani raz nezvíťazil vo voľbách. Jeho vždy vymenovávali, on sa vždy ocitol v prvých radoch, no v každých voľbách prehrával. Preň by sa hodilo žiť v krajine bez volieb – určite by sa stal nejakým generálnym tajomníkom. Keď po roku 2000 Rusko začalo pozdvihovať svoj hlas proti porušovaniu práv Palestínčanov v Izraeli, Peres sa rozhorčoval: „Čože si to dovoľujú? Táto biedna Horná Volta s raketami, zasnežená Nigéria, oni boli porazení, a teraz sa niečoho domáhajú!“ No potom, keď Rusko zosilnelo, stal sa úctivejším.
Peres nebol priateľom Ruska, no on nebol nikoho priateľom. Jeho veľkým úspechom je výroba atómovej bomby v Izraeli, nehľadiac na zákazy. To, čo teraz dokázala urobiť severná Kórea, Šimon Peres urobil ešte v šesťdesiatych rokoch. Je s tým spojených mnoho sprisahaneckých teórií. Niektorí Američania (a aj Izraelčania) sú presvedčení, že prezidenta Kennedyho zabili, keď začal požadovať sprístupniť izraelský jadrový komplex pre previerku OSN. Peres odsúhlasil únos z Európy izraelského jadrového fyzika a disidenta Motiho Vanunuho, ktorý potom strávil na samotke v izraelskej väznici mnohé roky.
Peres nebol krutejším, či viac zlým politikom ako iní, no páčiť sa nevedel. Časť jeho života prešla v tieni Jicchaka Rabina, človeka krutého, ktorý vedel rozkazovať. No Rabin bol populárny, milovaný ľudom, a Peres nie. Po smrti Rabina (zabil ho židovský fanatik) sa Peres dostal k moci bez volieb. Myslel si, že krv a víťazstvá sa zapáčia Izraelčanom a oni ho prijmú. Rozpútal úplne nepotrebnú vojnu v Libanone, kde vybombardoval utečenecký tábor so strašnými následkami. Na to prehral voľby. Peresova túžba po moci bola jednou z hlavných príčin pádu svojho času najpopulárnejšej izraelskej Strany práce. On nebol lepší, ani horší než iní izraelskí lídri, no svoju stranu priviedol na psí tridsiatok,“ konštatuje Israel Šamir.
Z Peresovho životopisu je ešte známe, že za mladi bol členom ozbrojenej organizácie Hagana, ktorá páchala teroristické útoky. Napríklad 2. júla 1946 zjednotené „Hnutie židovského odporu“, ktorého súčasťou bola aj Hagana, naplánovalo výbuch v hoteli Kráľ Dávid, kde mal sídlo štáb britskej armády. Po výbuchu zahynulo 91 ľudí, medzi nimi aj 17 Židov. V máji 1947 vyslal Peresa jeho domovský kibuc Alumot, „aby sa zapojil do činnosti vrchného veliteľstva Hagany“, kde mu Ben Gurion dal na starosť mobilizáciu nových ľudí a nákup zbraní v zahraničí.
Že prinajmenšom v ranom období života sa v Peresovi predsa len prebúdzali určité city, o tom svedčí jeho vlastné svedectvo o romantickom trávení času so svojou známou Sonjou Gelmanovou, ktorá sa neskôr stala jeho manželkou: „Moje strážne postavenie bolo práve vedľa domu Gelmana, učiteľa tesárstva, z ktorého vychádzalo bosé dievča s dlhými hnedými copmi a tvárou gréckej krásky. Bol som ňou okamžite unesený. Volala sa Sonja a napokon sa mala stať mojou manželkou. Pokúšal som sa na ňu zapôsobiť tým, že som jej niekedy za svitu mesiaca čítal vybrané pasáže z Marxovho kapitálu.“
Vladimír Mohorita
.JPG)
.jpg)
