Zdá sa, že Medzinárodné protislovenské kruhy, ktoré kontrolujú značnú časť mediálneho priestoru, si berú oddychový čas. Je možné, a bolo by to od nich rozumné, že sa v nadchádzajúcom období pokúsia skonsolidovať svoj tábor, ktorý sa nachádza v neutešenom stave. SaS má horko-ťažko dvanásť percent, KDH sedem, Matovičova strana klesá od desiatich k… nevedno až kam. Súčasný prezident Andrej Kiska bude vo funkcii do 15. júna 2019 a dovtedy by nemal byť stranícky angažovaný.

Uvedomili si v centrále, že za týchto okolností bude lepšie pripraviť sa poriadne a pokúsiť sa vyťažiť maximum z volebného potenciálu, ktorý majú, až v regulérnych voľbách? Momentálne nastavenie mainstreamových výstupov by tomu nasvedčovalo.

Aktuality.sk v článku „Kiskova strana má potenciál cez 20 percent. Voličov vezme rivalom Smeru“ špekulujú, že pri súčasnom rozložení síl by dnešná koalícia už väčšinovú vládu vytvoriť nemohla, ale že by mohla vzniknúť široká koalícia so slabou väčšinou 78 kresiel, zložená zo strán SaS, OĽaNO, Sme rodina, KDH a Most-Híd. Stabilita takého zoskupenia by však bola veľmi vratká.

Lenže čo inak s tým? Obidva tábory sú zakopané vo svojich pozíciách, pravica nevie nič ponúknuť a je príliš čitateľne proamerická, protislovenská – hoci sa snaží nenápadne siahať aj po slovenskej agende, ale Slovák, ktorého médiá tak často kadejako nepekne označujú, je intuitívny a táto intuícia mu jasne hovorí, že otrávené jablko nebrať.

Má vôbec niektorá z parlamentných strán potenciál vziať hlasy z druhého brehu? SNS si vymieňa hlasy s ĽSNS a Smerom, prípadne so Sme rodina, na druhej strane voliči SaS prechádzajú k OľaNO a KDH a naspäť… ale ak sa budú prelievať hlasy iba v rámci tábora z jedného subjektu do druhého, tým sa pri dlhodobom rozdelení hlasov principiálne do dvoch táborov rovnováha zásadne nezmení. Principiálna zmena by mohla prísť, keby niekto nový odčerpal hlasy, s ktorými dnešné parlamentné strany v dnešnej podobe a forme pohnúť nevedia.

A preto sa v centrále tak horúčkovito pracuje na straníckom projekte Kiska. Pri pohľade z Washingtonu to zrejme tak vyzerá, že nerozhodnutí voliči a voliči národných strán uveria Kiskovi a on im odčerpá nejaké hlasy. Podľa informácií portálu Aktuality.sk si už kiskovci nechali spraviť prieskum, ktorý ukázal, aký má ich budúca strana volebný potenciál. V prieskume to bolo viac ako 20 percent, z ktorých sa však v praxi môže naplniť len väčšia či menšia časť.

Podľa portálu Aktuality.sk Kiskov tím pôvodne zvažoval, že by do tímu zobrali aj známych politikov, ako sú Ivan Mikloš, Daniel Lipšic či Veronika Remišová, ale z toho zišlo (mimochodom, Mikloša aj Lipšica je škoda, tí by iste boli pre mnohých voličov silným argumentom ako voliť). Kiska má byť podľa prieskumu vysoko dôveryhodným politikom, pre voličov strany KDH je dokonca dôveryhodnejší a prijateľnejší než samotný predseda KDH Alojz Hlina.

Kiska by pritiahol veľké množstvo voličov opozičných strán, predovšetkým SaS, OĽaNO a KDH. A to je práve problém pre liberalistov, že Kiskova strana bude voličov loviť najmä v tomto v rybníku, resp. odoberie voličov novovzniknutým mimoparlamentným stranám Progresívne Slovensko a Spolu (hoci o tých sa špekuluje, že by mohli byť súčasťou Kiskovho projektu – za stranu PS to viacmenej potvrdil jej predseda Ivan Štefunko).

Ibaže ak Kiskova strana odoberie hlasy ostatným liberalistickým stranám, môže sa stať, že niektoré z nich sa neprešplhajú cez 5-percentnú hranicu a nedostanú sa do parlamentu. Z hľadiska celkového výsledku „pravice“ a možnosti zložiť tvrdo slniečkovú vládu by potom vznik Kiskovej strany napokon mohol byť dokonca na škodu. Aj preto niektorí komentátori z tohto tábora nasadili pesimistický a dokonca hysterický tón.

Optimisticky to však nevyzerá ani pre strany súčasnej vládnej koalície. Ak niečo neurobia, tak po voľbách už vládu nezložia…

A ešte sú tu Kotlebovci. Tí úspešne hibernujú. Každý iný subjekt by s takým pasívnym politickým správaním už dávno stratil prinajmenšom časť voličov, ale ĽSNS v preferenciách neklesá, vďaka tomu, že mnohí definitívne sklamaní a naštvaní ľudia naozaj nevidia inú alternatívu, ak nechcú, aby ich hlasy neboli systémovo zneužité oportunistami či janičiarmi, alebo úplne prepadli. V dnešnej podobe je tak ĽSNS vlastne akýmsi kontajnerom na hlasy ľudí, ktorí rezignovali na možnosť zmeny tohto korupčného neokoloniálneho systému a chcú už len nasypať piesok do súkolia, aby sa diablove kolieska čím skôr zadrhli.

Na veľké šťastie ostatných strán ĽSNS nedokázala včas dostať nápad rozčleniť sa na dva naoko rozhnevané subjekty, aby optimálnejšie využila svoje súčasné voličské preferencie, ako to robievajú strany s rafinovanejším strategickým uvažovaním (ako to urobili napríklad SaS a OĽaNO) – na stranu, ktorá vyzbiera hlasy tvrdého jadra (a ktorú možno zakážu), a na tú umiernenejšiu, ktorá sa viac vymedzí voči extrémizmu (a tým získa aj koaličný potenciál), a ktorá by preto dokázala odtrhnúť najmä časť nespokojných voličov Smeru a SNS. Ako sa to robí, sa mohli Kotlebovci naučiť napríklad od pánov Matoviča a Procházku, viď napríklad tento rozhovor, ktorý prebehol pred voľbami 2016:

Matovič: „…ja si myslím, že by sa dalo na neho vymyslieť, len teda vedome sa dohodnúť v tej opozícii, si rozdeliť úlohy, povedať si, že áno, že chceme byť alternatívou dokopy Ficovi – a teda vy ste dobrí na to, vy na to, vy ste na to.“

Procházka: „No to máš už dlhodobo túto myšlienku a zdá sa mi čoraz rozumnejšia a použiteľnejšia, že len jak sa tam s tými starými chlapcami dohodneš? Oni ťa podrazia pri prvej príležitosti.“

Matovič: „Ísť na Kotlebu by sa dalo ísť, len cielene sa dohodnúť, že týchto zoberieš a týchto chytíš trošku light, akože tú tému, ale rozumne. A budeš mať síce tvrdé, možno tvrdšie vyjadrenia, riešenia zároveň tej problematiky, ale aby tí ľudia videli, že dobre, že hentam máme istotu a v podstate hovorí to, čo Kotleba… dobre, nehovorí to úplne tak, ale hovorí to. Síce tam niektorí hovoria, že s takýmto niečím ísť by sa nemalo, akože demokratická strana by nemala operovať, ale teraz si myslím, že tuto účel svätí prostriedky v tomto. Ako keď sa ho chceme zbaviť, ten vulgárny nacionalizmus dostať do parlamentu, tak my mu musíme zobrať tú rétoriku a jemne akože priblížiť sa k tomu jeho voličovi na kobylku. Ale to akože muselo by byť o tom že – všeobecný rešpekt a dohodnúť sa akože OK, tak ty si choď po hentom, to je tvoja úloha, a my do teba nebudeme útočiť za to. Lebo akože, keď to niekto spraví a začnú sa doňho všetci opoziční obúvať, že čo robí, tak je prúser. Tak to zabijú.“

(Celý prepis tohto naozaj veľmi autentického a preto poučného rozhovoru nájdete napríklad tu.)

Ivan Lehotský