V krátkosti si povedzme niečo o Arcach (Náhornom Karabachu), de facto nezávislej krajine na južnom Kaukaze, ktorá bola historicky súčasťou Arménska, násilne pripojená k Azerbajdžanu rozhodnutím Jozefa Stalina z jednej noci a ktorá nikdy nebola súčasťou nezávislého Azerbajdžanu. Ba čo viac, Arcach a Azerbajdžan sa stali nezávislými podľa toho istého domáceho sovietskeho zákona, takže právne základy nezávislosti týchto dvoch republík sú rovnocenné. V roku 1994 podpísali Arcach, Arménsko a Azerbajdžan dohodu o prímerí, čo dokazuje, že Arcach sa považuje za samostatný právny subjekt.

Po štyridsaťštyridňovej vojne v roku 2020 Azerbajdžan prevzal kontrolu nad takmer 70 % územia Arcach, čo je viac, ako si Azerbajdžan nárokoval od roku 1994. Napriek tomu sa možno pýtate, prečo po tomto všetkom medzi Arménskom a Azerbajdžanom neexistuje mier alebo dokonca funkčné prímerie?

Odpoveď je viac než jednoduchá, Azerbajdžan chce nielen celý Arcach, ale aj Arménsko a nikdy sa to nesnažil zakryť; prezident Azerbajdžanu zašiel tak ďaleko, že si nárokuje hlavné mesto Arménska Jerevan, arménske provincie Sjunik a Gegarkunik ako “historické územia” Azerbajdžanu. Aby sme pochopili, aké neopodstatnené sú tieto tvrdenia, stačí spomenúť, že hlavné mesto Arménska, Jerevan, bolo založené v roku 782 pred Kristom. Okrem toho sa Azerbajdžan objavil na politickej mape až v roku 1918 ako Azerbajdžanská demokratická republika (1918 – 1920), ktorú nikdy oficiálne neuznalo medzinárodné spoločenstvo ani Liga národov.

Azerbajdžan dal jasne najavo, že má územné nároky voči Arménsku. Od roku 2021 to začal dokazovať tým, že takmer každý mesiac otvorene narúša zvrchované územie Arménska a okupuje viac ako 41 km2 Arménska.

Nikdy sa tomu však nedostáva dostatočného krytia; dokonca aj keď azerbajdžanskí vojaci popravovali neozbrojených arménskych zajatcov na kamery a zverejňovali to na sociálnych sieťach, medzinárodné spoločenstvo malo tendenciu zatvárať pred tým oči. Prečo? Pretože sa prezentovalo, že “Arménsko je strategickým spojencom Ruska a podpora Azerbajdžanu znamená boj proti Rusku”. Zdá sa však, že obraz je iný, pretože vzťahy medzi Ruskom a Azerbajdžanom sú oveľa lepšie ako vzťahy medzi Arménskom a Ruskom. Dovoľte mi, aby som to dokázala faktami.

Hospodárske vzťahy medzi Azerbajdžanom a Ruskom sú na vzostupe: Rusko zostáva jedným z hlavných hospodárskych partnerov Azerbajdžanu. V roku 2021 predstavoval obchodný obrat medzi Ruskom a Azerbajdžanom 14 %; v roku 2022 sa len za sedem mesiacov k tomuto obratu pridalo ďalších 7 %. Ruské investície v Azerbajdžane dosiahli 4,5 miliardy amerických dolárov, čo oznámil sám ruský prezident počas stretnutia s azerbajdžanským prezidentom Ilhamom Alijevom, ktorý dodal, že skutočne, vzťahy medzi Ruskom a Azerbajdžanom sa dynamicky rozvíjajú.

Dňa 22. februára 2022, len niekoľko hodín pred rusko-ukrajinskou vojnou, Azerbajdžan a Rusko podpísali spoločné vyhlásenie o bilaterálnej “spojeneckej spolupráci”, v ktorom sa uvádza, že “v záujme zaistenia bezpečnosti, udržania mieru a stability môžu Rusko a Azerbajdžan zvážiť poskytnutie vzájomnej vojenskej pomoci”. Ešte jedna vec, ktorú určite potrebujete vedieť, je, že 25,5 % zdrojov plynu z azerbajdžanského ložiska TANAP Šach Deniz-2, ktorého cieľom bolo pomôcť EÚ znížiť závislosť od Ruska v oblasti zemného plynu, patrí ruskej spoločnosti Lukoil.

Arménsko je teda úplne samo proti Azerbajdžanu, ktorý Turecko plne podporuje a ktorého politici otvorene hrozia Arménsku novou genocídou. Predpokladám, že sa ešte stále čudujete, prečo Azerbajdžan pokračuje v nekonečnej vojne proti Arménsku, ktorá spôsobila smrť tisícov Arménov a Azerbajdžancov. V tom prípade musíte vedieť, že Azerbajdžan je totalitná krajina, ktorej vládne niekoľko rodín a najmocnejšou z nich je rodina Alijevovcov. Azerbajdžanský prezident zdedil prezidentský úrad po svojom otcovi Hejdarovi Alijevovi. V roku 2003 súčasný prezident Azerbajdžanu oznámil, že vo voľbách “získal” 76,84 % hlasov ešte pred začiatkom hlasovania. V dôsledku zmien v azerbajdžanskej ústave v roku 2017 prezident Azerbajdžanu Ilham Alijev vymenoval svoju manželku za prvú viceprezidentku a v súčasnosti pripravuje predsedníctvo pre svojho syna Hejdara Alijeva mladšieho.

Súčasný režim v Baku potrebuje odvrátiť pozornosť od skutočnosti, že krajina sa zmenila na rodinný podnik, ktorý neustále bohatne, v kontraste s obyvateľstvom žijúcim v chudobe s drážďanským rebríčkom nezamestnanosti. Okrem toho azerbajdžanská vláda podporuje protiarménske nálady, známe aj ako arménofóbia, a núti ľudí veriť, že Arménsko je príčinou všetkých ich problémov. Z azerbajdžanských vojnových zločinov voči neozbrojeným arménskym zajatcom možno usúdiť, že azerbajdžanská vláda uspela: Azerbajdžanci pevne veria, že ak Arménsko a Arméni zmiznú, budú konečne žiť zdravo a blahobytne, čo nemá nič spoločné so skutočnosťou.