Slovenskí farmári sa cítia byť v pozícii rukojemníkov, keď byrokratická a korupčná mašinéria zneužíva ich úprimnú naviazanosť na rodnú hrudu. Hovorí Ladislav Agardi zo Zväzu slovenských agropodnikateľov a rodinných fariem: „Nás nelikvidujú so zbraňou v ruke, ale posielaním kontrol, udeľovaním pokút, neodsúhlasením dotácií, legislatívou, ktorá vyhovuje mafiánskym skupinám, prebujnelou administratívou atď.“

Agardi kritizuje celkovú situáciu v agrorezorte: „Dnes nie je na prvom mieste záujmu zabezpečovanie potravín, ale ako prísť k pôde a dotáciám. To hovorí veľa o tom, kam sa dostalo naše poľnohospodárstvo. Veľmi ma ako súkromného farmára a predsedu zväzu slovenských agropodnikateľov a rodinných fariem poburuje správanie nášho rezortu voči malým a stredným podnikateľom na ornej pôde. Kričíme, aby sa pôda nedostávala do rúk špekulantom, aby patrila občanovi SR, ktorý na nej chce uživiť svoju rodinu, lenže v praxi vidíme, že rôzne skupiny ľudí s dobrými kontaktmi majú výhodné podmienky a mimoriadne výhody pri nájme a kúpe ornej pôdy.“

Hovorí Milan Jurky zo Združenia mladých farmárov na Slovensku: „Naše Združenie je členom rady mladých farmárov, ktorá sídli v Bruseli. Stretávame sa s názormi mladých farmárov, a nielen mladých, z celej Európy. A vidíme, že napríklad Poliaci s Maďarmi si dobrovoľne schválili stropovanie (obmedzenie výšky finančných prostriedkov, ktoré môže poľnohospodár získať – neexistencia stropu je výhodou najmä pre veľké agropodniky) a pomohlo im to zlepšiť ich sebestačnosť. Zato u nás, keď sa pozriete spätne do roku 2012, keď sa pripravovala táto poľnohospodárska politika, v ktorej sme teraz (aktuálne beží program 2014 – 2020), podarilo sa zástupcom veľkých poľnohospodárskych podnikov vyrokovať, že sa stropovanie neuplatnilo. A výsledok? Vtedy sme mali sebestačnosť viac ako 45 percent, teraz sme na hrane 40 % sebestačnosti.“

Lucia Gallová, prezidentka iniciatívy Vidiecka platforma: „Podľa dohody s EÚ mali byť priame platby vyrovnané na rovnakú úroveň so západnou Európou do roku 2014. A zároveň v tom roku sme ako Slovenská republika otvorili trh s pôdou. Bola tam logická súvislosť. My sme to na základe odkladu z roku 2010 urobili, ale dorovnanie ešte stále nie je.“ Toto okamžité zvýhodnenie výrazne pomohlo cudzincom expandovať na našu pôdu, naopak, našich farmárov ponechalo na roli v role outsiderov.

Jurky upozorňuje, že peniaze alebo podpory prichádzajúce z Bruselu tu nebudú naveky: „Preto by bolo treba aplikovať také metódy podpory, ktoré budú trvalo udržateľné. Už teraz všetci veľkí kričia, aby sme nedali to stropovanie, pretože u nás máme historicky veľké podniky. Lenže je rozdiel medzi krajinami, kde sa prirodzene spájajú poľnohospodárske podniky, a medzi tými, kde veľké podniky vznikli nariadením zhora a krivdou na pôvodných farmároch, tak ako u nás. Treba myslieť predovšetkým na projekty, ktoré zvýšia neustále klesajúcu sebestačnosť, zvýšia zamestnanosť, a ktoré sú dlhodobo udržateľné: platí, že farmárovi treba dať nie rybu, ale udicu. Mali by sme robiť všetko, aby sme nemuseli dovážať potraviny za 1,2 miliardy eur ročne. Veď máme všetky predpoklady, aby sme nemuseli.“

Anna Balková zo združenia Rodinné farmy však pripomína, že slovenský farmár je dnes vyslovene ohrozený: „Nemáme šancu konkurovať farmárovi z Nemecka či Francúzska, keďže dotácie, tie sumy sú u nás úplne iné. A keď ešte k tomu pridáme fakt, ako sú u nás vyplácané, ako ten mechanizmus funguje – to je jednoducho diskriminačné. Výsledok je, že odkiaľkoľvek sa k nám potraviny dovezú, sú lacnejšie než naše. Ale tak to predsa nemôže ostať.“

„A od toho sa potom odvíjajú aj ďalšie súvislosti,“ pokračuje A. Balková. „Ako môžeme za daných okolností dosledovať kvalitu potravín, ktoré sa u nás predávajú? Platí, že lokálna potravina spravidla býva omnoho kvalitnejšia, takže dotačný systém priamo určuje, čo jeme.“

Problém je o to vážnejší, že tu zjavne nejde len o prešľap nejakého jednotlivého úradníka, ale o chybu systému. L. Gallová upozorňuje, že „aktuálne vedenie ministerstva je to najlepšie, čo ten rezort mal doteraz“.  Je teda namieste obava, že ani výmena konkrétnej vlády za inú by situáciu vážnejšie nezlepšila, kým sa čosi nezmení v samotných základoch fungovania ekonomických a spoločenských vzťahov.

Gustáv Polák, farmár: „Bolo by dobré informovať laickú verejnosť o tom, načo sú nám dotácie. Nuž, pravda je taká, že na nič. My ich vôbec nepotrebujeme. Ja som nebral žiadne dotácie na farmu, na stroje, na nič. Dostávam len tie dotácie, ktoré sú tu povinne pre všetkých, alebo by sme ich mali dostať na plochu. Ja by som ani to nepotreboval. Som proti tomu, aby sme my farmári boli považovaní za nejaké pijavice, ktoré peniaze stále len berú.“

„Vysvetlím vám, v čom je podstata problému,“ dostáva sa G. Polák k pointe. „V päťdesiatych rokoch mala pšenica cenu 300 korún na tonu. Dnes má takú istú hodnotu, keď to prerátame na eurá. Podobne kukurica, mäso, atď. Hoci cena nafty a ďalšie veci majú dnes inú cenu, my stále dostávame za náš produkt tú istú hodnotu ako vtedy. No a teraz si predstavte, že by ste vy dostávali ten istý plat ako vtedy. Dajme tomu 2100 korún, to je 70 eur. Boli by ste spokojní? My toľko dostávame za našu robotu a toto je dôvod, prečo sú tu dotácie. Celý finančný systém v Európskej Únii je pokrivený a dotácie sú nástrojom, aby nás mali takto pod kontrolou. A súčasne je to živná pôda pre obrovskú korupciu. My to nepotrebujeme. Ja chcem, aby moja pšenica či iné produkty mali normálnu hodnotu a ja z toho vyžijem. Nič iné nechcem.“

Ako je možné, že farmári naznačujú vlastne to isté, čo tvrdia takzvaní konšpirátori: že všadeprítomný bruselizmus a grantizmus nie je ničím iným než maskovaným spôsobom ako krajiny kontrolovať, skorumpovať a rozložiť? Na vlastné oči vidia a musia konštatovať, že vidiek sa vyvíja smerom k odľudšteným polomŕtvym veľkopriemyselným plantážam v cudzích rukách – a táto situácia voľky-nevoľky evokuje pochmúrny (a nepochybne zveličený, ale bolestne trefný) komentár, ktorý nedávno napísal ktosi do diskusie pod jedným článkom na poľnohospodársku tému: „Slovenská republika neexistuje. Nemáme hranice, nemáme menu, nemáme poľnohospodárstvo (pestovanie repky olejnej nie je poľnohospodárstvo), nemáme priemysel (cudzia firma na našom území nie je slovenský priemysel), nemáme vlastné zákonodarstvo (článok 7, odsek 2 Ústavy bývalej Slovenskej republiky), nemáme armádu (len jednotky NATO tvorené slovenskými žoldniermi) a čoskoro nebudeme mať už ani pôdu. A tým Slovenská republika definitívne zanikne. Zostane tu žiť akurát slovenská menšina na cudzom území.“

Ešte stále je čas, aby sme sa z takejto cesty vrátili. Pred štvrťstoročím sme predsa dokázali vytvoriť vlastný štát. Dokážeme si ho obhájiť?

Ivan Lehotský