Internetový portál „Rusvesna.ru“ ponecháva bokom otázku, v ktorej osvietenej hlave generálneho štábu sa zrodila myšlienka použiť biblické číslo šelmy „666“ symbolizujúce tiež diabla či antikrista, ako súčasť povelu pre armády piatich krajín (ZSSR, NDR, Poľsko, Maďarsko, Bulharsko) k invázii do Československa. Ďalší vývoj a priebeh udalostí je dobre známy. Československá armáda nekládla žiadny odpor. Spontánne prejavy nesúhlasu v uliciach boli minimálne. Po niekoľkých dňoch všeobecného vandalizmu, kedy ani československé úrady ani invázne jednotky nič (okrem bánk, pošty, telegrafu a pod.) nekontrolovali, sa situácia upokojila. Československé štátne a stranícke vedenie podpísalo v Moskve kapituláciu a rezignovalo na neuskutočniteľné plány. V apríli 1969 nahradil Dubčeka v čele KSČ Gustáv Husák a v krajine bol na ďalších 20 rokov nastolený normalizačný poriadok, ktorý pochoval až tzv. zamatový prevrat v roku 1989.

Reakcia vonkajšieho sveta na augustovú inváziu do Československa bola mizivá a čisto rituálna. Západné mocnosti de facto uznali právo ZSSR (v rámci jeho európskej zóny vplyvu) pacifikovať svojich európskych satelitov podľa vlastného uváženia („Brežnevova doktrína“). Ich reakcia by bola možno iná, ak by táto invázia mala za následok potoky krvi, čo sa však nestalo. Česi aj v tomto prípade zostali verní svojej tradícii spočívajúcej v absencii reálneho vojenského odporu, ktorá sa českými dejinami tiahne od neslávnej porážky na Bielej hore v roku 1618.

Rešpektovanie Brežnevovej doktríny zo strany západných štátov bolo determinované tiež ďalšími okolnosťami spojenými s tým, že ani na západe v tom čase situácia nevyzerala vôbec ružovo. USA v tom čase beznádejne uviazli v brutálnom vietnamskom vojnovom dobrodružstve a ani na domácej scéne sa im nedarilo. V apríli 1968 v USA zavraždili svetoznámeho černošského občianskeho aktivistu a bojovníka proti rasizmu Martina Luthera Kinga a následne v júni 1968 sa stal obeťou smrteľného atentátu aj vysoko favorizovaný kandidát na post budúceho amerického prezidenta Robert Kennedy. V takejto chaotickej situácii nemali USA ani najmenšiu chuť zapliesť sa do ďalšej konfrontácie so ZSSR v záujme idey „socializmu s ľudskou tvárou“. Svojich vlastných starostí mali vo Washingtone aj tak až cez hlavu.

Aj Európa sa v rovnakom čase iba s námahou spamätávala z protestných študentských a občianskych nepokojov, ktoré otriasli nielen Francúzskom, ale do určitej miery paralyzovali tiež Nemecko a Taliansko. V Paríži, Bonne aj Ríme boli natoľko zamestnaní svojimi vlastnými problémami, že ich ani nenapadlo angažovať sa za vopred prehranú vec ešte aj v Prahe. Navyše nebolo možné ani ignorovať faktickú kapituláciu československého štátneho a straníckeho vedenia, ktorá neponechala západu žiadny priestor na prípadné prilievanie oleja do ohňa.

Situáciu komplikovali aj ďalšie okolnosti. Invázia do Československa totiž nebola realizovaná z dlhej chvíle, ale až po nekonečných poradách a stretnutiach straníckych špičiek krajín sovietskeho bloku, na ktorých československých súdruhov ich partneri doslova prosili, aby vo svojom reformnom zanietení ubrali rýchlosť a spomalili v zákrutách.

Pri pohľade na vtedajšiu politickú mapu Európy však bolo nepredstaviteľné, že by Československo malo zohrať úlohu klina vrazeného do kompaktného teritória Varšavskej zmluvy, ktorá by sa razom ocitla v strategicky neudržateľnej situácii vzájomne izolovaného severného krídla (NDR, Poľsko) a južného krídla (Maďarsko, Rumunsko, Bulharsko). Z podobnej potenciálnej vojensko-operatívnej konfigurácie neboli v sovietskom generálnom štábe vôbec nadšení a ich obavy veľmi dobre chápali aj v Politbyre ÚV KSSZ.  Treba totiž mať na pamäti, že členmi najvyššieho straníckeho vedenia ZSSR boli v tom čase viacerí pamätníci či dokonca priami účastníci Veľkej vlasteneckej vojny. Ich postoj bezprostredne determinoval komplex 22. júna (napadnutie ZSSR nacistickým Nemeckom v roku 1941) a z neho vyplývajúca priorita – „hlavne aby nebola vojna“. Toto bol jednoznačný imperatív vtedajšieho sovietskeho vedenia.

Prirodzene možno oponovať názorom, že nič podobné by nevinná demokratizácia v Československu nespôsobila. Spätne sa to preveriť už nedá, tým skôr, že ani ČSSR ani ZSSR už neexistujú. V roku 1968 však ešte boli živé reminiscencie na udalosti v Budapešti v roku 1956, ktoré tiež začínali ako nevinné úvahy o liberalizácii a rezultovali do brutálnej fyzickej likvidácie komunistov a ich vešanie v uliciach Budapešti. Za tejto situácie sa sotva možno čudovať vedeniu ZSSR, že sa k udalostiam v ČSSR stavalo maximálne opatrne. Títo vodcovia ZSSR sa nedožili roku 1989, avšak súčasníci, ktorí sú svedkami toho, čo sa deje v Pobaltí a v omnoho horšej verzii na Ukrajine, môžu konštatovať jednu vec. To, čo sa začína na báze pseudohumanistických ideálov sa nakoniec zvrhlo do besnenia rusofóbie. Nikto nepopiera, že ľudia ako Dubček, Černík či Mlynář boli motivovaní dobrými úmyslami. Otázka je ako dlho by sa dokázali udržať, než by ich zmietla práve táto vlna bezbrehej rusofóbie a či by to nebola práve tá povestná cesta do pekla dláždená dobrými úmyslami. S ohľadom na dnešné skúsenosti je naozaj ťažké vyčítať sovietskym vodcom v roku 1968, že nemali dôveru voči vývoju v Československu. Na augustovej vojenskej invázii nebolo nič príjemné nielen pre Čechov a Slovákov, ale ani pre jej aktérov. Od podobných rozhodnutí neočakáva nikto nič príjemné.

Ak by v noci z 20. na 21. augusta 1968 nezaznel na vojenskej frekvencii kód „Vltava-666“, možno by perestrojka socialistického tábora so všetkými jej mínusmi aj plusmi začala o 20 rokov skôr, pričom ľudské obete mohli byť omnoho väčšie. Ten, kto je presvedčený, že väčšie ľudské obete stoja za to, aby bol socializmus zničený o 20 rokov skôr, má právo na to, aby smútil kvôli sklamaným nádejám. Rovnako tak má právo na svoj žiaľ aj ten, kto je presvedčený, že aj terajšie obete spoločenskej transformácie sú príliš vysoké, a preto vníma 21. august ako zlomový moment, ktorý mu poskytol ešte dodatočných 20 rokov mieru možno v skromnejších podmienkach, ale predsa len v podmienkach mieru. Nech si teda každý vyberie, čo bolo z jeho pohľadu lepšie.

Gabriel Gačko