Pohľad na 17. November po 33 rokoch… Naozaj je také divné, že mnohí ľudia by sa chceli vrátiť k vtedajšiemu systému?

Bratislava 19. novembra 2022 (HSP/Foto:TASR-Jaroslav Novák)

Pred 33 rokmi sme si predstavovali, že spoločnosť otupená desaťročiami socialistického stereotypu sa s príchodom nových čias zmení k lepšiemu. Že sa prebudí, že bude ušľachtilejšia, spravodlivejšia, férovejšia. Čo by sme si vtedy pomysleli, keby sme boli vedeli, čo sa stane?

Áno, veľa vecí z tých čias by sme už nechceli mať naspäť. Je však povážlivé, a to aj keď berieme do úvahy spomienkový optimizmus, aká veľká časť verejnosti dnes považuje ako celok vtedajší systém a vtedajší svet za lepší než ten dnešný.

Čo by sme asi vraveli, keby sme vtedy, s vtedajšími očami mohli nazrieť do dnešného sveta? Samozrejme, iste by nás ohúril úžasný pokrok, ktorý urobila elektrotechnika a informatika, všetky tie krásne autá, televízory, počítače, mobily… no dobre. Ale čo potom? Čo by sme si pomysleli o verejnej doprave, verejnom zdravotníctve, školstve, dôchodkovom systéme, o výpredaji ekonomiky cudzincom, o novej okupačnej vojenskej zmluve s cudzou mocnosťou?

Skúsme si predstaviť, čo by sme si mohli všimnúť, keby sme sa s vtedajšími očami napríklad mohli prejsť po Bratislave 17. novembra 2022.

Úrad vlády, prezidentský palác, parlament, tie budovy boli v tento deň obkľúčené množstvom policajných áut a záplavou ťažkoodencov. Vládnuca moc bola naozaj dôstojne pripravená na oslavy výročia dňa, keď k nám údajne prišla sloboda…

Veľké bratislavské námestia si už dlho pred 17. novembrom „sprivatizovali“ politickí podnikavci a každý si tam na svojom piesočku robil svoju šou. Aj to presne odzrkadľuje, kam sa spoločnosť dostala: sme atomizovaní, rozbití a sebeckí.

V zrekonštruovanej historickej starej tržnici v absolútnom centre mesta už dávno nie je tržnica – zato tam ako trhovci v tento deň ponúkali svoje vízie sorosoidní predavači nového svetového poriadku a otvorenej spoločnosti (tí, ktorí nebudú súhlasiť, budú tvoriť zatvorenú spoločnosť?). O tom, ako tam odmietli pustiť človeka s malou slovenskou štátnou vlajočkou, sme písali tu.

Práve v tento deň, 17. novembra odovzdal minister životného prostredia, zhodou okolností práve bývalý účastník Novembra ´89 Ján Budaj piatim ľuďom ocenenia v občianskom sektore za prínos v ochrane životného prostredia v občianskom sektore a obhajobe práv menšín. Jednou z týchto osôb bola aj Matia Lenická/Matúš Lenický, umelkyňa, aktivistka, komentátorka denníka SME, ktorá ocenenie získala „za občiansku angažovanosť, osobnú odvahu a obhajobu práv menšín“. Otvorene totiž zverejnila, že je bi-gender. Kto pred 33 rokmi vôbec tušil, čo je bi-gender? Nad tým, že aktivistu/tku v oblasti práv LGBT ľudí odmeňuje práve ministerstvo životného prostredia, sa dnes už nikto ani len nezačuduje… (Kto by sa chcel o najnovších exotických druhoch pohlaví dozvedieť viac, tu je výborné vzdelávacie video)

Čo by sme si vtedy asi pomysleli o dnešných politikoch? Čo by sme si pomysleli o tom, že aktuálna vládnuca generácia sú nedoukovia, plagiátori, podvodníci a v podstate obyčajní zbojníci, ktorí sa vďaka degenerovanému režimu takzvanej zastupiteľskej „demokracie“ dostali na miesta, kam sa nikdy nemali ľudia ich razenia ani len priblížiť?

A nielen že sú hanbou spoločnosti, oni to ešte rozmazávajú svojím vulgárnym a trápnym hašterením a okydávaním. Práve v týchto novembrových dňoch bývalá koaličná, ale v reále pri dôležitých hlasovaniach v podstate stále koaličná strana obvinila zvyšok koalície, že Slovensko ako prvá krajina v histórii EÚ zámerne oklamala Brusel a chcela si na základe toho nechať vyplatiť peniaze z Plánu obnovy, na ktoré by nemala mať nárok. Veď hovorím: čo iné ako úplne nefalšovaní zbojníci, banditi, piráti sú to?

V susednej bratskej krajine, ktorú postihol November ´89 spolu s nami, majú v parlamente dokonca pirátsku stranu… Tí to aspoň povedia otvorene. Čo by sme si o tomto boli pomysleli v roku 1989, keby sme boli vedeli, že sa raz dožijeme takýchto vecí? Naozaj by sme išli strihať ten plot z ostnatého drôtu?

Vtedy sme sa tešili na slobodu. Na slobodu cestovania, tú dnes máme (ak na ňu máme), to je paráda. A ešte na slobodu slova. Áno, aj tú sme po Novembri nakrátko viacmenej mali. Ale čo by sme si pomysleli, majúc skúsenosť s vtedajšími eštebákmi a cenzormi, o plazivom nástupe dnešnej liberálno-fašistickej totality? O tom dôslednom vytesňovaní opozičných názorov z verejného informačného priestoru, o kariérnom likvidovaní a šikanovaní ľudí, o cenzúre a autocenzúre, o hulvátskom vypínaní nepohodlných médií…

Práve 17. novembra verejnoprávna televízia naživo odvysielala prejav trojnásobného bývalého premiéra a predsedu relevantnej opozičnej strany Roberta Fica zo straníckeho snemu. Za to tam takmer okamžite došlo k personálnym čistkám, vyhodili celé vedenie spravodajstva RTVS. „Neexistuje väčšie opľutie štátneho sviatku slobody a demokracie, ako vyhodiť novinárov za to, že nechali odvysielať prejav opozičného politika,“ okomentoval to Fico.

Čo by sme si o takýchto pomeroch boli pomysleli, keby sme vtedy mohli nazrieť do budúcnosti a videli tento výsledok 33 rokov budovania rozvinutej kapitalistickej a demokratickej spoločnosti? Najskôr by sme asi mali pocit nočnej mory, že sa so svetom stalo čosi veľmi zlé…

Ivan Lehotský