Je toto vôbec možné? Kto a prečo chce na Slovensku zakazovať slovenskú štátnu vlajku?

Bol 17. november 2022. Prechádzal som sa s deťmi popoludní po Bratislave. Mali sme so sebou malú slovenskú vlajočku (o rozmeroch 30 x 40 cm) na 40 cm dlhej plastovej tyčinke. Rozmery tej vlajočky je dôležité spomenúť, ako čoskoro uvidíme.

Tak trochu v rámci mojej pracovnej náplne, tak trochu v rámci stráženia detí, tak trochu v rámci plnenia občianskej povinnosti občana reflektujúceho na odkaz 17. novembra a tak trochu aj v rámci obyčajnej zvedavosti sme chodili z jedného námestia na druhé, aby sme videli, čo sa kde v Bratislave v tento sviatočný deň deje. Vedel som, že v Starej tržnici je podujatie s názvom Stredoeurópske fórum, a tak sme chceli nazrieť dnu, čo je to za čudo.

Pri vchode stáli dvaja muži v čiernom, asi na nich bude sedieť výraz usporiadatelia. Jeden z nich zbadal, že v ruke nesiem (zvinutú) vlajočku a postavil sa mi do cesty: „Pane, s tou vlajkou nesmiete dovnútra“.

„Ale to je slovenská vlajočka,“ povedal som užasnuto.

„Máme také nariadenie,“ krútil hlavou mladý usporiadateľ.

Ešte stále som nechcel uveriť tomu, čo som počul: „Slovenské vlajky sú na tomto podujatí nežiaduce?“

„Áno,“ povedal to úplne otvorene. „Sú tu zakázané. Ale keby ste si ju nejako vedeli poskladať a dať do vrecka, tak by ste mohli ísť dnu.“

„Také veľké vrecká nemám,“ zmohol som sa iba na takúto odpoveď, vydal som ešte z hrdla nejaký neidentifikovaný zvuk signalizujúci úžas a vyšiel som von, ešte stále celkom neveriac vlastným ušiam.

Takže si to zhrňme. V centre hlavného mesta štátu, ktorý o sebe hovorí, že je suverénny a zvrchovaný, sa koná verejné podujatie. Vstup je voľný, vchádzajú tam ľudia s kočíkmi, dáždnikmi, taškami, ruksakmi… ale slušne oblečený občan s dvomi menšími deťmi, ktorý má v ruke zvinutú maličkú štátnu vlajočku, ten s ňou nesmie vojsť. Ktovie ako by usporiadatelia reagovali, keby to bola vlajka LGBT alebo Ukrajiny…

Čo je vlastne zač to Central European Forum (alebo Stredoeurópske fórum, ako to prekladajú pre našincov)? Wikipédia ho predstavuje ako „medzinárodné podujatie organizované neziskovou organizáciou Projekt Fórum, ktoré sa koná v Bratislave, a ktorého hlavnou aktivitou je panelová diskusia s hosťami z celého sveta, voľne prístupná širšej verejnosti.“

Na stránke Stredoeurópskeho fóra (viď tu) sa dozviete, že podujatie pripravujú Andrea Puková a Marta Šimečková, novinárky, ktoré pracovali v periodikách ako Mosty, Sme, Domino Fórum, a ešte Julia Sherwood (rodená Kalinová), žijúca v USA. V správnej rade sú Rudolf Chmel, predseda (Bratislava), Martin Bútora (Bratislava), Slavenka Drakulić (Záhreb – Štokholm), Miklósz Haraszti (Budapešť), Adam Michnik (Varšava). Prvým predsedom bol v rokoch 2009 – 2011 Václav Havel.

Projekt okrem iných podporili Bratislava – Staré Mesto, Ministerstvo spravodlivosti SR, štátny Fond na podporu umenia, Goetheho inštitút, Nadácia otvorenej spoločnosti, Amnesty International Slovensko či Základná škola Plavecký Štvrtok.

V minulosti sa tejto akcie zúčastnili napríklad Miroslav Beblavý, Irena Bihariová, Zuzana Čaputová, Barbara Coudenhove-Kalergi, Francis Fukuyama, Oľga Gyárfášová, Michal Havran, Štefan Hríb, Mikuláš Huba, Michal Hvorecký, Ivan Kamenec, Andrej Kiska, Michael Kocáb, Miroslav Kusý, Milan Lasica, Ján Orlovský, Iveta Radičová, Jacques Rupnik, Brigita Schmögnerová, Karel Schwarzenberg, Martin M. Šimečka, Ján Štrasser, Zuzana Szatmáry, Zuzana Wienk, Peter Zajac, Michael Žantovský, Lucia Žitňanská a mnohí podobní hostia z domova i zahraničia.

Milí havlomedáni, slniečkari, pravdoláskari, liberálni fašisti: na plagáte Stredoeurópskeho fóra máte veľkými písmenami napísanú rečnícku otázku: „Sme ako oni?“ Tým „oni“ akiste myslíte tých, ktorých nazývate dezolátmi – všetkých, ktorí sú proti vašej globálnej totalite. A nie, nie ste ako „oni“. „Oni“ sú vlastenci, zatiaľ čo vám je reálne Slovensko v skutočnosti cudzie. „Oni“ sú zástancovia slovenskej štátnosti, zatiaľ čo vy ste jej nepriatelia. „Oni“ sú demokrati, pretože ich cieľom je vláda ľudí vo svojom vlastnom štáte, zatiaľ čo vy ste presný opak demokratov: ste podporovateľmi diaľkového riadenia, vykonávateľmi cudzej vôle, šíriteľmi globálnej totality. Slovenská vlajka, symbol slovenskej slobody a zvrchovanosti, je pre vás nepriateľským symbolom, pretože symbolizuje presne to, proti čomu vy bojujete.

Ivan Lehotský

P.S. Občan, ktorému ešte stále nie je všetko jasné, a ktorý by chcel zistiť ako to je s tým odkazom novembra, aj tu môže pekne vidieť, aká je realita slobody slovenského ľudu po 33 rokoch budovania rozvinutej kapitalistickej a „demokratickej“ spoločnosti.

Vtedy sme štrngali kľúčmi za slobodu, za koniec kádrovania, za koniec názorovej totality, za odchod okupačných vojsk, za normálne fungovanie štátu a ekonomiky, za to, aby fungovali aj také samozrejmé veci ako sú verejné záchody zdarma…

Čo z toho máme dnes? Verejné záchody nájsť je rovnaký problém ako vtedy, so slobodou slova a názorovou totalitou to začína byť čoraz podobnejšie vtedajším časom, opäť tu máme okupačné vojská, štát, ekonomika, ceny, to všetko smeruje… ak chceme ostať slušní, tak sa vyhneme prirovnaniu s tými verejnými záchodmi.

Vtedy sme neštrngali za brutálny kapitalizmus, za výpredaj štátu, za bezdomovectvo, za exekúcie, za bruselský diktát, likvidáciu nášho priemyslu, poľnohospodárstva, potravinárstva… Áno, v mnohých ohľadoch sa dnes máme lepšie. Lenže po mnohých stránkach to ani po 33 rokoch vôbec lepšie nie je, alebo je to dokonca horšie. A naviac, je draho to zaplatené tým, že sme o svoj štát v podstate prišli tým, že nám v ňom už takmer nič nepatrí.

A teda, aký je dnes skutočný odkaz 17. novembra? Že nám ho ukradli! Ukradli nám socializmus s ľudskou tvárou, štát, ekonomickú podstatu, istoty, ktorých sme sa v 1989 ani náhodou nechceli vzdať. A ukradli nám aj to, čo sme dúfali, že dostaneme ako protihodnotu: slobodu slova, pluralitu názorov, právny štát.

Dostali sme sa do stavu, keď sú ľudia s iným politickým názorom umlčiavaní, zbavení možností dostať sa do verejného komunikačného priestoru, ekonomicky likvidovaní, vyhadzovaní z práce. Slovenská vlajka sa stala už pomaly symbolom nepriateľstva voči vedeniu tohto štátu a voči nadnárodným kruhom, ktoré naši najvyšší predstavitelia tak zbožňujú a otrocky poslúchajú. Dnes recitovať Štúra alebo nosiť slovenskú vlajku začína byť podobným hriechom ako pred 200 rokmi, keď národne cítiacich ľudí zatvárali ako nebezpečných panslávov. História sa pomaličky vracia tam, kde bola kedysi, keď Slovensko bolo len bezprizorným zotročeným územím, majetkom panstva zo Západu.