Podľa britského The Economist, najnovší ropný a plynárenský boom sa odohráva popri hlbších trendoch: reorganizácii globálnych energetických tokov v reakcii na západné sankcie a klimatické zmeny a pretváraní geopolitických aliancií na Blízkom východe, ktorý sa prispôsobuje multipolárnemu svetu, v ktorom Amerika už nie je spoľahlivým garantom bezpečnosti. Výsledkom je nový vzhľad Perzského zálivu, ktorý bude mať kľúčové postavenie aj v nasledujúcich desaťročiach. Nie je však zďaleka jasné, či bude zdrojom stability.

Štáty Perzského zálivu patria do regiónu, ktorý má za sebou strašné dve desaťročia, pokračuje The Economist. V dôsledku vojen a povstaní na Blízkom východe násilne zahynulo milión ľudí a jeho podiel na svetovom HDP klesol zo 4 % v roku 2012 na 3 %. Amerika po neúspechoch v Iraku a Afganistane obmedzila svoju vojenskú prítomnosť a starí spojenci vrátane štátov Perzského zálivu sa obávajú bezpečnostného vákua, ktoré vyplní Irán a jeho zástupcovia. Tri energetické veľmoci v Perzskom zálive – Katar, Saudská Arábia a Spojené arabské emiráty (UAE) – sú autokracie, ktoré čelia dlhodobému poklesu svetového dopytu po fosílnych palivách, aj keď trpia nižšími zrážkami a vyššími teplotami v dôsledku zmeny klímy.

Podľa britského týždenníka, je to skľučujúca východisková situácia, ale v hre sú dve nové sily. Jednou z nich sú zmeny na trhoch s energiou. Pri súčasných cenách by šesť štátov Perzského zálivu – ďalšími sú Bahrajn, Kuvajt a Omán – mohlo v nasledujúcich piatich rokoch zarobiť 3,5 bilióna dolárov. Západné sankcie voči Rusku menia spôsob obchodovania s energiou na celom svete. Keďže ruská produkcia smeruje na východ, Perzský záliv sa môže stať väčším dodávateľom na Západ.

V reakcii na napätie na energetických trhoch Saudská Arábia a UAE zvyšujú kapitálové investície do ropy s dlhodobým cieľom stať sa poslednými mužmi v tomto odvetví, ktorí majú najnižšie náklady a najmenej znečistenú ťažbu. Spoločne chcú zvýšiť ťažbu z minuloročných 13 miliónov barelov denne na 16 miliónov v strednodobom horizonte. Ich podiel na trhu bude rásť, keďže vlády na celom svete sprísňujú emisie a globálny dopyt po rope klesá. Keďže Katar v najbližších rokoch rozšíri svoj projekt North Field, stane sa pre skvapalnený zemný plyn (lNG) tým, čím je Taiwan pre moderné polovodiče: jeho ročná cieľová produkcia zodpovedá 33 % všetkého lNG, s ktorým sa bude v roku 2021 obchodovať na celom svete. Z jeho pohľadu nemôže byť načasovanie uprostred celosvetovej krízy v oblasti plynu lepšie.

Aj keď energia obohacuje Perzský záliv a prispieva k ťažkému bremenu stabilizácie svetovej klímy, druhou pôsobiacou silou je nové usporiadanie síl na Blízkom východe. Irán si za posledné desaťročie vytvoril sféru vplyvu v severnom pásme vrátane Iraku, Libanonu a Sýrie. Reakcia je v plnom prúde, pretože väčšina štátov Perzského zálivu, Egypt, Izrael a ďalšie štáty sa k sebe približujú. Odráža sa to v Abrahámskych dohodách, ktoré Izrael a dva arabské štáty podpísali v roku 2020 a ktoré pomáhajú normalizovať vzťahy v regióne.

Tento rodiaci sa blok sa čiastočne týka vývoja spoločnej obrany proti iránskym bezpilotným lietadlám a raketám, pravdepodobne s využitím izraelskej technológie. Je to však aj stávka na to, že obchod môže tieto krajiny obohatiť v regióne so slabými cezhraničnými väzbami. Izraelčania už uskutočnili viac ako pol milióna ciest do UAE, zatiaľ čo štáty Perzského zálivu investovali tento rok v Egypte 22 miliárd dolárov. Saudská Arábia a Jordánsko sa jedného dňa môžu pripojiť k Abrahámovým dohodám, najmä ak Izrael zahrnie aj Palestínčanov a vytvorí tak súvislú obchodnú zónu. Tento blok bude tiež dúfať v posilnenie svojich väzieb so zvyškom sveta. Vo februári UAE podpísalo obchodnú dohodu s Indiou. Keďže Londýn a Hongkong ako finančné centrá upadajú, Dubaj sa snaží stať posledným svetovým entrepotom, kde môžete obchodovať s kýmkoľvek.

Podľa britského týždenníka, z toho zjavne vyplýva, že Perzský záliv bude v nadchádzajúcich desaťročiach pravdepodobne naďalej rovnako dôležitý vo svetových záležitostiach, ako bol v 20. storočí, napriek nádejam niektorých amerických stratégov, že jeho význam bude slabnúť. Pokiaľ ide o ropu a plyn, jeho podiel na dovoze do Európy by sa mohol zvýšiť zo súčasných menej ako 10 % na viac ako 20 %. Hospodársky vplyv štátov Perzského zálivu na Blízkom východe je najvyšší od roku 1981, predstavuje 60 % regionálneho HDP a bude sa ďalej zvyšovať. V oblasti financií sa zvýšia rezervy a štátne aktíva Perzského zálivu v hodnote 3 biliónov USD, čo povedie k väčším investíciám v zahraničí, ako napríklad podiel Kataru na ponuke spoločnosti Porsche, ktorá sa uskutoční budúci týždeň. V diplomacii sa očakáva, že bude viac napínať svoje svaly mimo svojho bezprostredného regiónu: UAE je už teraz silou v Africkom rohu.

Jediná vec, ktorú však nová éra nemusí priniesť, je stabilita, pretože samotné sily, ktoré stoja za týmito príležitosťami, vytvárajú aj nestabilitu. Reakcia Iránu by mohla viesť k regionálnym pretekom v zbrojení, ktoré by boli poháňané energetickou rentou, podobne ako ropný boom v 70. rokoch minulého storočia spôsobil explóziu vojenských výdavkov. Ak Irán získa jadrovú zbraň, krajiny ako Saudská Arábia a Turecko môžu chcieť vlastnú bombu. Posledná kapitola éry fosílnych palív môže ešte viac vtiahnuť Čínu a Indiu do regiónu.

Najväčší potenciálny zdroj nestability sa však nachádza doma, myslí si The Economist. Štáty Perzského zálivu sa teraz snažia sledovať ohromujúcu hospodársku trajektóriu. Plánujú rozšíriť produkciu fosílnych palív na približne 20 rokov a potom ju po roku 2045 znížiť. Teoreticky si možno predstaviť, ako by to fungovalo: obrovské renty by sa museli rýchlo preinvestovať do high-tech hospodárstva založeného na obnoviteľných zdrojoch energie, vodíkových a odsoľovacích systémoch, ktoré má dostatočnú dynamiku na vytvorenie miliónov pracovných miest mladých ľudí. V praxi je táto úloha monumentálna. Aj keby sa to podarilo, klimatické ciele Parížskej dohody by boli ďaleko za hranicou dosiahnuteľnosti.

Autokrati v Perzskom zálive veria, že majú dlhodobú perspektívu na zvládnutie tejto zmeny. Sú však náchylní na útlak, kamarátstvo a márnivé projekty. Vzniká nový Perzský záliv, ale niektoré veci zostávajú rovnaké. Stále bude nestabilný – a svet ho nemôže ignorovať, uzatvára The Economist.