Môj profil 
Predplatné
Ako by ste opísali zdravotného klauna?
Aby ste mohli začať vôbec pracovať, musíte byť naučený, že charakter ktoréhokoľvek zdravotného klauna berie veci inak. On musí vidieť svet ako hru. To je zázrak klaunovstva. Dôležitá je hra a to, že klaun je ako dieťa. Je hravý, je schopný “prestavať” behom pár minút nemocničnú izbu na ostrov, Karibik, vesmír, Divoký západ. Ide o to, že dokáže vtiahnuť dieťa do hry, priniesť predstavivosť, nádej a v konečnom dôsledku smiech, ktoré v nemocnici nemáte. Či už je pacient s ľahkou alebo fatálnou diagnózou, priestor na hru a radosť tam vždy je.
Keď si vraj nasadíte červený nos, je to pre vás obrovský štít…
Áno, vďaka vzdelávaniu a výcviku sa dostaneme do fázy, že cítime, že červený nos je obrovský štít. Len čo si ja, Pavel Mihaľák, nasadím červený nos, už nie som Pavel Mihaľák. Ale už som doktor Dodo Cikaj a on má úplne iný svet. Ten viac menej problémy nevidí, vždy ich vie vyriešiť. Ako, to sa nepýtajte, ale vie.
Klaun je v širokej populácii vnímaný ako šašo. Náš klaun je normálny človek, osobnosť, ktorá má svoj svet, ktorá je v kuse v problémoch a to je základ. Klaun je inštancia, ktorá sa vzdeláva, aby bola ‘blbšia a blbšia’, vie prijať problém, prijať to trápno. Bežní ľudia sa to snažia zakryť a my sa učíme opak.
Avšak nie každý, kto by chcel byť zdravotným klaunom, ním aj môže byť. Počas výcvikoch si siahnete až na úplne dno…
Naše vzdelávanie a workshopy nie sú jednoduché, výcvik niekedy trvá aj trištvrte roka. Pre človeka, ktorý na to nie je pripravený, to môže byť veľmi nebezpečné. Je to veľmi intenzívne, ale k profesionalite to patrí. Hra a emócie sú to, na čom potrebujeme pracovať, čo musíme preskúmať. Siahnuť na samé dno, spoznať sám seba, to, ako som schopný prijať to trápno.
Jeden z najskúsenejších komikov nás dostáva do takých ťažkých situácií, osobných i psychologických, že bol často na seminároch postrachom. Vie vás dať dole, dostať do takých trápnych situácií, ktoré neunesiete. Každý sa snaží zakryť svoje nedostatky. Každý je radšej krásny, múdry a inteligentný, ako škaredý idiot alebo outsider, ktorému sa nič nedarí, ktorý ukazuje svoje najslabšie stránky. Neraz sa počas výcvikov stalo, že ľudia plakali a boli na konci so silami. Lebo sa dotkli tej časti svojej osobnosti, ktorej sa majú strach dotknúť, lebo je to veľmi bolestivé. Pre nás je však veľmi dôležité spoznať sám seba, uvedomiť si to a vedieť s tým pracovať.
Človek hlavne spozná, či tú prácu chce a môže robiť a ak áno, musí na tom pracovať. Aj keď chcete robiť balet, tiež musíte pretrpieť a prekrvácať roky. Tvrdý výcvik je veľký dar pre každého, kto chce byť profesionálnym zdravotným klaunom.
Vzdelávame sa však celoživotne. Síce najhutnejšia je tá vzdelávacia jednotka klaunská, ale na druhej miske váh sú všetky ďalšie, ako psychológia, komunikácia, sociológia… a všetkými týmito odbormi musia naši klauni prejsť, aby dokázali transformovať to umenie do toho, čo potrebujeme.
Práve v tomto období hľadáte nových zdravotných klaunov. Aké aspekty pri výbere ľudí zohľadňujete?
Sú tam vždy dva aspekty. Jedna vec je, ako je umelecky schopný rozvíjať sa a pochopiť toho klauna. Druhá vec je osobnosť. Nie je to len o tom, aby bol človek rezistentný a silný, ak sa to dá povedať, odolný voči nešťastiu iných. Ale aby bol aj veľmi empatický. To, s čím pracujeme, je jemný humor. Niekedy stačí, že sa dieťa len pousmeje, necítite nejaký veľký rozdiel. A niekedy stačí podvihnutý kútik a po klauniáde príde za vami matka so slzami v očiach a ďakuje za to, že sa jej dieťa po prvýkrát po mesiacoch usmialo.
Potrebujeme empatiu na to, aby sme vedeli, čo ktoré dieťa potrebuje. Zdravotný klaun musí byť veľmi empatický, aby vedel, ako narábať s humorom, priviesť dieťa pomaličky na hru a akceptáciu toho, že tam je niekto s červeným nosom. Musíme tiež vedieť, aký typ humoru vo vývinovej etape človeka existuje. Inak vníma humor batoľa a inak o čosi staršie dieťa.
Človek je citlivý a emočný tvor. Nestáva sa, že by zdravotní klauni začali veľmi prežívať príbehy pacientov?
Sme schopní sa nastaviť tak, že si tie veci nepripúšťame. Sme síce veľmi emoční ľudia a nie sme cynici, takže tie veci vidíme, dotýkajú sa nás. Ale sme schopní s nimi pracovať napríklad aj tým, že sa okamžite po klauniáde s kolegom vyrozprávame a predýchame to. Ak treba, tak to prediskutujeme aj so psychológom.
Stalo sa niekedy, že zdravotní klauni prekročili istú hranicu?
Ľudí sa snažíme vybrať veľmi empaticky a citlivo. Často sa stáva, že to chce len čas. Ctíme si súkromie a preto je základom, že klopeme a pýtame si povolenie vojsť, hoci to povolenie je také to klaunské. Ale je tu tá možnosť, že pacient môže povedať, že nie. Dávame mu tým veľkú silu, posilnenie toho, že to, čo stráca, svoje súkromie, možnosť rozhodovať, že je odkázaný na pomoc iných, tak tým, že môže povedať nie, je pre neho veľmi posilňujúce. Citlivosť je aj v tom, aby sme niekoho neurazili, nenahnevali, nedehonestovali.
Keď si človek číta profily jednotlivých klaunov na vašom webe, zisťuje, že majú zaujímavé a často jedinečné špecializácie a liečebné metódy…
Každý sme umelecky, cítením aj vzdelaním inde. Pre niekoho je silný inštrument hudba, niekto dokáže robiť akrobaciu. Každý sa podľa toho špecializuje na niečo iné. A tak vznikajú napríklad muzikoterapcie či terapie šteklením. Vzniká to z toho, kde sa vám vyprofiluje charakter klauna, aká je vaša osobnosť. On je ozajstný, nehrá predpísanú rolu ako v divadle. Všetko vzniká v reálnom živote, a vy musíme tomu charakteru, tomu klaunovi dať kus zo seba.
Čo je pre vás najväčším zadosťučinením?
Je viac aspektov. Prvý je okamžitý, keď máme prvú väzbu, keď je tam smiech, rehot, oči zaslepené slzami smiechu. To je to prvé zadosťučinenie, dôkaz, že to funguje.
Pri dlhšie hospitalizovaných pacientoch je to dlhodobejší pokrok. Napríklad, keď je dieťa ostýchavé, rodič sa o neho bojí a klauna k nemu nepustí. Snažíme sa preto si pomaly získavať dôveru. Je to ťažké, keď tam chodíte niekoľko týždňov a nič. Naším poslaním je prinášať radosť a smiech ľuďom, ktorí to potrebujú, ale nevedia sa tomu ešte otvoriť. Trápi nás to, ale sme zvyknutí. Je to ľudská ťažoba, lebo chcete pomôcť a nedarí sa. Ale ono sa to aj darí, aj keď nemáme často spätnú reakciu. A potom, keď sa nám podarí prelomiť ľady, tak je to veľký zázrak.
Posledná fáza radosti a naplnenia je dlhodobá, teda keď klaunujete a dieťa pri vás vyrastá. Máme pár prípadov, keď sú detskí pacienti už dospelí. Keď sa dieťa vylieči z rakoviny alebo iného ťažkého ochorenia, stále sme v spojení. To je najdlhodobejší efekt. Kedykoľvek si napíšeme, zavoláme,… je to dosť silné.
Nastanú niekedy momenty, keď sa aj samotní clowndoctors “pučia od smiechu”?
To je najväčší problém. To nás lektori a učitelia “bijú”, že keď si klaun, nesmieš sa smiať. Je to ťažké, keď kolega urobí niečo a vy sa snažíte o kamennú tvár, ale od smiechu vám tečú slzy. Ale stáva sa to. Poviem to takto neprofesionálne, že sa mi tiež párkrát stalo, že som sa musel kolegovi otočiť zadkom, aby som sa mohol nadýchnuť a ‘vyrehotať’ sa. Ale je to ľudsky krásne a zahreje pri srdci, keď sa neviete dorehotať a pridá sa ešte aj dieťa, ktoré povie niečo, že vás to položí.
Smiech je medzinárodná reč. Nemusíte vedieť žiadny jazyk na svete, ale keď sa stretnete s domorodcom a budete sa smiať, ak máte na čom, príde úžasný kontakt.
Ako si clowndoctors dobíjajú “baterky”?
Prácou. Je dôležité, aby ľudia nemali toto ako svoje jediné zamestnanie. Väčšina našich kolegov robí, či už v divadlách, máme tu ľudí, ktorí boli žurnalistami, špeciálnymi pedagógmi alebo pracujú v inej oblasti. Väčšina sú herci, ale nie je to pravidlo. Nie je to dôležité, dôležité je, aby na to človek mal schopnosti a všetko, čo k tomu patrí. Aj my poznáme ten pocit, že ideme ráno do práce a najradšej by sme nič nerobili. Ale povieme si, dobre, ideme a nadýchneme sa. A skončí klauniáda, sme spotení, nevládzeme do schodov, ale vo vnútri sme dobití, lebo stačí, keď sa vám počas klauniády stane jedna maličká vec a poviete si, áno, toto je to, prečo to má zmysel robiť. A nabije vás to. Vždy, keď vidíte zmysel vo svojej práci, tak vás to musí posunúť ďalej.
Bývajú momenty, že napriek tomu, že vnímate význam svojej práce, je to tak náročné, že si niekto povie, že najradšej by skončil?
Samozrejme, hoci zriedka, niektorí ľudia odídu. Potrebujú oddych, niektorí trocha zmeny. Preto sa napríklad dostanú do iného programu, prípadne si vymenia región. Máme veľa nástrojov a veľmi dôležité je to, každý tím na Slovensku má povinnú raz ročne psychologickú supervíziu. Aby sa mohli otvoriť veci, o ktorých človek nevie, pri ktorých sa zdráha, ale mali by byť vypovedané pod odborným dohľadom. A zároveň každý klaun, ak potrebuje, má nárok na individuálnu supervíziu.
Rozhovor s Pavlom Mihaľákom je súčasťou multimediálneho projektu Osobnosti: tváre, myšlienky, v rámci ktorého prináša TASR každý týždeň rozhovory, fotografie a videá osobností slovenského, európskeho i svetového politického, spoločenského, ekonomického, športového a kultúrneho života.
.jpg)
