Môj profil 
Predplatné
“Staré príslovie hovorí, že šťastie praje pripraveným a 25. výročie vzniku SR dokazuje, že sme v roku 1992 boli už zrelí a pripravení zvládnuť ojedinelú a mimoriadnu historickú príležitosť ponúknutú vtedajšími politickými zmenami v Európe,” povedal Paška. Podľa jeho slov Slováci už mali za sebou dlhú cestu odriekania a postupných krokov k naplneniu svojej túžby po vyrovnaní sa ostatným slobodným a etablovaným národom Európy či sveta.
Paška si nemyslí, že na rozdelenie federácie bolo potrebné usporiadať referendum. “Československo nevzniklo na základe vyjadrenia väčšinovej vôle slobodných národov Čechov a Slovákov, ale iba rozhodnutím víťazných mocností prvej svetovej vojny v zmysle deklarácií a dohôd národných reprezentácií. Preto bolo zavádzajúce podsúvať verejnosti falošnú požiadavku referenda na legitimizovanie spontánneho rozpadu už nefungujúcej federácie. Reálnym vyjadrením vzťahu národov k spoločnej budúcnosti boli parlamentné voľby 1992, ktoré priniesli absolútne protichodné, politicky nezlučiteľné výsledky na Slovensku a v Čechách,” objasnil.
Za vážnejší problém, ktorý sa po osamostatnení Slovenska objavil, označil Paška nedostatok finančných zdrojov na základné fungovanie vznikajúceho štátu, ktorý už mal pražskou “transformáciou” zdecimované hospodárstvo, malé štátne príjmy a nedostatočné rezervy. “V tom čase nebol ochotný Slovensku požičať nikto z okolitej Európy. Pomoc umožňujúcu prežitie prvého obdobia SR sme získali až z ďalekého východu, od Japoncov,” pripomenul.
Finančné problémy zažil aj ako minister. “Spomínam si, ako mi v novembri 1993 riaditeľ finančného odboru oznámil, že v rezorte už nemám peniaze na koncoročné výplaty učiteľov. Na najbližšom rokovaní vlády sme rýchlo presúvali rozpočtované zdroje tak, aby učitelia pred Vianocami neostali bez výplaty. Na prvý týždeň roka 1994 som ale aj tak musel vyhlásiť uhoľné prázdniny, lebo už nebolo peňazí ani na úhradu vykurovania škôl,” spomína Paška.
Za najsilnejší moment v súvislosti so vznikom SR považuje spoločné vyhlásenie Václava Klausa a Vladimíra Mečiara z 26. augusta 1992, keď predstúpili v brnianskej vile Tugendhat pred novinárov a oznámili, že československý štát bude od 1. januára 1993 minulosťou.
Mečiarovo občasné ponosovanie sa, že ho spoločnosť neuctieva ako otca národa, vníma Paška ako čiastočne oprávnené. “Bol to pán Mečiar, kto nakoniec rokoval s Václavom Klausom o možných východiskách z povolebnej krízy a spolu s ním zobral na seba zodpovednosť za nadchádzajúcu samostatnú cestu národov. Potom sa pustil do prípravy Slovenska na samostatnú štátnosť a od 1. januára 1993 do marca 1994 konštituoval so svojím tímom chýbajúce štátne inštitúcie, zavádzal vlastnú menu, dobudoval a sfunkčnil potrebné orgány a inštitúcie, stabilizoval štát a etabloval Slovenskú republiku v OSN aj na medzinárodnej scéne,” menoval Paška.
Na záver skonštatoval, že nikto nie je dokonalý. “Ani pán Mečiar sa iste nevyhol občasným zakopnutiam, prešľapom či politickým chybám. To však nemení nič na skutočnosti, že v dôležitých situáciách bola zodpovednosť za mnohé významné rozhodnutia práve v jeho rukách,” dodal.
.JPG)
