V deň Slávnosti Najsvätejšej Trojice sa pápež František už od rána vybral na pastoračnú cestu za ľuďmi v oblasti postihnutej pred tromi rokmi zemetrasením. Jeho cieľom bolo 7-tisícové starobylé mestečko Camerino v regióne Marky, v hornatej centrálnej časti Talianska, asi 200 km severovýchodne od Ríma. Priletel tam helikoptérou. Vystúpil na športovisku miestnej univerzity. Po zvítaní sa s miestnym arcibiskupom Mons. Francescom Massarom a občianskymi predstaviteľmi jeho kroky hneď smerovali do štvrte núdzového ubytovania pre tých, čo po otrasoch v októbri 2016 prišli o strechu nad hlavou.

Ústredným bodom pastoračnej návštevy bolo slávenie Eucharistie. Konalo sa v historickej časti mesta, na centrálnom námestí Piazza Cavour medzi Katedrálou Nanebovzatia Panny Márie, ktorá nesie stopy poškodenia, a historickým Vojvodským palácom, rovnako poznačeným otrasmi. V homílii Svätý Otec adresoval prítomným najmä slová povzbudenia opierajúce sa o vieru v účinnú pomoc Ducha Svätého, pričom poukázal na tajomstvo Najsvätejšej Trojice ako tajomstvo Boha, ktorý je blízky človeku.

—————————————————————–

PLNÉ ZNENIE homílie pápeža Františka pri svätej omši v Camerine

„Čože je človek, že naň pamätáš?“ modlili sme sa v Žalme (8,5). Tieto slová mi prišli na um, keď som na vás myslel. Vo vzťahu k tomu, čo ste videli a čo ste si vytrpeli, vo vzťahu k zrúteným domom a budovám v ruinách mi prichádza na um táto otázka:

Čože je človek? Čože je človek, ak to, čo vystaval sa môže v okamihu zrútiť? Čože je človek, ak jeho nádej môže skončiť v prachu zeme? Čože je človek? Zdá sa, že odpoveď dáva samotné pokračovanie vety: čože je človek, že naň pamätáš? Boh pamätá na nás takých, akí sme, s našimi slabosťami.

V neistote, ktorú pociťujeme navonok i vo vnútri, nám Pán dáva istotu: pamätá na nás. Pamätá, t. j. znovu k nám prichádza so srdcom, lebo mu ležíme na srdci [pozn. prekl.: koreň tal. slova ricordare odkazuje na srdce – cor]. A zatiaľ čo tu dolu na zemi sa na mnohé veci v chvate zabúda, Boh nás nenechá upadnúť do zabudnutia. V jeho očiach nie je nikto opovrhnutý, pre neho má každý človek nekonečnú hodnotu: sme maličkí pod nebom a neschopní nič urobiť, keď sa zem chveje, ale pre Boha sme hodnotnejší než čokoľvek ostatné.

Pamätať je kľúčovým slovom pre život. Prosme každý deň o milosť pamätať na to, že nie sme Bohom zabudnutí, že sme jeho milované, jedinečné a nenahraditeľné deti: pamätaním na to dostaneme silu nevzdávať sa v protivenstvách osudu. Pripomínajme si, čoho sme hodní, keď sa ocitneme v pokušení upadnúť do smútku a jatriť zlo, ktoré sa zdá, že je bez konca. Škaredé spomienky prichádzajú, aj keď na ne nemyslíme. Ale nevyplácajú sa: zanechávajú človeka v melanchólii a nostalgii. A predsa, ako ťažko je oslobodiť sa od škaredých spomienok! Hodí sa tu príslovie, ktoré hovorí, že pre Pána Boha je ľahšie dostať Izrael preč z Egypta, ako Egypt preč zo srdca Izraela.

Pre oslobodenie srdca od minulosti, od negatívnych spomienok, ktoré uväzňujú, od smútku, ktorý paralyzuje, je potrebný niekto, kto nám pomôže niesť bremená, ktoré máme v sebe. Dnes Ježiš práve hovorí, že mnohé veci ešte nie sme schopní zniesť (porov. Jn 16,12). A ako reaguje na našu slabosť? Nezbavuje nás bremien, ako by sme chceli my, čo stále hľadáme rýchle a povrchné riešenia; nie, Pán nám dáva Ducha Svätého.

Práve jeho potrebujeme, lebo je Tešiteľ, ten, čo nás nenechá samých pod bremenami života. Je to ten, čo mení našu uväznenú pamäť na pamäť slobodnú, zranenia z minulosti na pripomienky spásy. Završuje v nás to, čo urobil v Ježišovi: jeho rany, tie škaredé zranenia spôsobené zlom, sa silou Ducha Svätého zmenili na kanály milosrdenstva, žiarivé rany, v ktorých jasne svieti Božia láska, láska, ktorá dvíha, ktorá dáva vstať, dáva znovu ožiť. Toto robí Duch Svätý, keď ho pozveme do našich rán. On potiera naše nepekné spomienky balzamom nádeje, lebo Duch Svätý je obnoviteľom nádeje.

Nádej. O akú nádej ide? Nie je to prchavá nádej. Pozemské nádeje sú pominuteľné, majú vždy svoj dátum expirácie: tvoria ich totiž pozemské ingrediencie, ktoré skôr či neskôr podľahnú skaze. Nádej Ducha Svätého je trvácnou nádejou. Nebude nikdy po záruke, lebo je založená na Božej vernosti. Nádej Ducha Svätého nie je ani optimizmom. Rodí sa viac v hĺbke, v hlbinách srdca roznecuje istotu, že sme vzácni, lebo sme milovaní. Vzbudzuje dôveru v to, že nie sme sami.

Je to nádej, ktorá vo vnútri zanecháva pokoj a radosť, nezávisle na tom, čo sa deje vonku. Je to nádej so silnými koreňmi, ktorú nijaká búrka života nemôže vykoreniť. Je to nádej, hovorí sv. Pavol, ktorá „nespôsobuje sklamanie“ („nezahanbuje“, Rim 5,5) ktorá dáva silu prekonať každé súženie (porov. v. 2-3). Nádej nezahanbuje!

Keď sme v súžení alebo sme zranení, a vy dobre viete, čo znamenajú súženia a rany, vedie nás to stavať si „ochranné hniezdo“ okolo našich útrap a obáv. Duch Svätý nás ale oslobodzuje z našich hniezd, vedie nás k rozletu, otvára pred nami ten úžasný cieľ, pre ktorý sme zrodení. Duch Svätý nás sýti živou nádejou. Pozvime ho. Prosme ho, aby prišiel k nám, a on k nám príde. Príď, Duch Tešiteľ! Príď nám dodať svetla, dať nám zmysel tejto tragédie, dať nám nádej, ktorá nie je klamná. Príď, Svätý Duch!

Blízkosť – to je tretie a posledné slovo, o ktoré sa chcem s vami podeliť. Dnes oslavujeme Najsvätejšiu Trojicu. Trojica nie je teologický rébus, ale nádherné tajomstvo Božej blízkosti. Trojica nám hovorí, že nemáme hore v nebi akéhosi samotárskeho Boha, vzdialeného a ľahostajného; nie, on je Otec, ktorý nám dal svojho Syna, ktorý sa stal človekom ako my, a ktorý nám posiela svojho vlastného Ducha, aby nám bol ešte bližšie, aby nám pomáhal niesť bremená života. Ten, ktorý je Duchom, prichádza do nášho ducha a tak nás znútra potešuje, prináša do nášho vnútra Božiu nehu.

S Bohom nezostanú bremená života na našich pleciach: Duch Svätý, ktorého meno vyslovujeme zakaždým práve vtedy, keď sa pri prežehnaní dotýkame našich pliec, prichádza, aby nám dával silu, aby nás povzbudzoval, uľahčoval naše bremená. Je totiž odborníkom v kriesení, v pozdvihovaní, v pretváraní. Na opravovanie sa totiž žiada viac sily než na stavanie; na opätovné začínanie viac ako na samotný štart; na uzmierenie viac ako na vzájomnú zhodu. Toto je tá sila, ktorú nám dáva Boh. Preto ten, kto sa drží blízko Boha, neklesá na mysli, ale ide ďalej: začína odznovu, znovu skúša, nanovo buduje. Aj trpí, ale dokáže začínať odznova, vyvíjať novú snahu, rekonštruovať.

Drahí bratia a sestry, prišiel som dnes k vám, jednoducho aby som vám bol nablízku; som tu, aby som sa s vami modlil k Bohu, ktorý na nás pamätá, lebo nikto nemôže zabudnúť na toho, kto je v ťažkostiach. Prosím Boha nádeje, aby to, čo je nestabilné na zemi, neotriaslo istotou, ktorú máme vo vnútri. Prosím Boha, ktorý je blízkym, aby vzbudil konkrétne prejavy blízkosti. Uplynuli takmer tri roky a je tu riziko, že po prvom emotívnom a mediálnom zaangažovaní pozornosť opadne a sľuby upadnú do zabudnutia, pridávajúc na frustrácii tým, čo vidia, ako sa územie čoraz viac vyľudňuje. Pán nás ale pobáda k tomu, aby sme pamätali, obnovovali, znovu budovali, a aby sme to robili spolu, nikdy nezabúdajúc na trpiacich.

Čože je človek, že naň pamätáš? Boh, ktorý na nás pamätá, Boh, ktorý uzdravuje naše zranené spomienky tým, že ich potiera balzamom nádeje, Boh, ktorý nám je blízko, aby nás zvnútra pozdvihol, tento Boh nech nám pomáha byť budovateľmi dobra, tešiteľmi sŕdc. Každý môže urobiť trochu dobra bez toho, aby čakal, že s tým najprv začnú iní. „Začnem ja. Ja začnem!“ – toto musí povedať každý. Každý môže potešiť niekoho bez toho, aby čakal na to, kým sa vyriešia jeho vlastné problémy. Aj nesením môjho kríža sa snažím byť blízkym, aby som utešil iných.

Čože je teda človek? Je tvojím veľkým snom, Pane, na ktorý ty vždy pamätáš. Človek je tvojím veľkým snom, Pane, na ktorý neustále pamätáš. Nie je ľahké to chápať v týchto okolnostiach, Pane. Ľudia na nás zabúdajú, nepamätajú na túto tragédiu. Ale ty, Pane, nezabúdaš. Človek je tvojím veľkým snom, Pane, na ktorý vždy pamätáš. Pane, daj nech aj my pamätáme na to, že sme tu na svete preto, aby sme prinášali nádej a blízkosť, lebo sme tvojimi deťmi, deťmi „Boha všetkej útechy“ (2 Kor 1,3).

Preložila: Slovenská redakcia VR

—————————————————————–

Na záver svätej omše sa pápež František pomodlil s prítomnými Anjel Pána. Pri tejto príležitosti pripomenul sobotné blahorečenie stigmatizovanej laičky Hedvigy Carboniovej na Sardínii a vyzval k potlesku na jej počesť. Pápež vyslovil aj niekoľko osobitných výziev. Prvá sa týkala solidarity so všetkými, čo utekajú pred vojnami, prenasledovaniami a porušovaniami základných práv. Urobil tak pri príležitosti Svetového dňa migrantov vyhláseného zo strany OSN.

Ďalšia výzva sa týkala novovyostreného konfliktu na Blízkom východe po mínových útokoch na ropné tankery v Hormuzskom prielive:

„Sledujem so znepokojením nárast napätia v Perzskom zálive. Pozývam všetkých k využitiu prostriedkov diplomacie na vyriešenie komplexných problémov v konfliktoch Blízkeho východu. Obnovujem aj naliehavú výzvu medzinárodnému spoločenstvu, aby vynaložilo všemožné úsilie na podporu dialógu a mieru.“

Pápež nezabudol v závere svätej omše pozdraviť a požehnať aj všetkých tých, ktorí nemohli byť prítomní: chorých, starých ľudí, väzňov. Prisľúbil, že pri odlete z helikoptéry požehná ich domovy.

Svätý Otec na záver vymenoval viacerých svätcov, ktorí sa spájajú s regiónom Marky: sv. Venancius, sv. Severín, sv. Ansovin, sv. Mikuláš Tolentínsky, sv. Pacifik a blahoslavená  Battista Veranová. Pripomenul aj mnohých ďalších svätých, ktorých nazval „svätými zo susedných dverí“, ktorých mená sú známe Bohu.

Pápež František v Camerine navštívil aj kostol Santa Maria in Via, v ktorom zemetrasenie poškodilo kupolu a časť klenby. Dnu vošiel s bezpečnostnou prilbou na hlave v sprievode camerinského arcibiskupa Mons. Francesca Massaru. Program pastoračnej návštevy uzavrelo popoludňajšie improvizované stretnutie Svätého Otca s 200 prvoprijímajúcimi deťmi a stovkami ich príbuzných a katechétov, ktoré sa konalo v športovej hale.