Dobré popoludnie!

Drahí priatelia, veľmi sa teším, že sa s vami môžem stretnúť v tejto historickej Prokatedrále Panny Márie, ktorá bola v priebehu rokov svedkom nespočetných slávení sviatosti manželstva.

Ako sa tak na vás pozerám, takých mladých, hovorím si: Takže to nie je pravda, čo sa o mladých ľuďoch hovorí, že sa im nechce sobášiť? Vďaka! Zosobášiť sa a zdieľať spoločný život je krásna vec. V španielčine je takéto príslovie: „Bolesť vo dvoje, polovičná bolesť. Radosť vo dvoje, pol druha radosti“. Takáto je cesta manželstva.

Koľko lásky bolo prejavenej a koľko milostí prijatých na tomto svätom mieste! Ďakujem arcibiskupovi Martinovi za jeho srdečné privítanie. Som obzvlášť šťastný, že som tu s vami, snúbenecké a manželské dvojice, čo sa nachádzate v rôznych etapách cesty tejto sviatostnej lásky.

Je tiež krásne počúvať tú hudbu, ktorá sa šíri z tamtej strany: plač detí… V nej je nádej, je to tá najkrajšia hudba, ale aj tá najkrajšia kázeň môcť počúvať detský plač, pretože je to hlas nádeje: že život pokračuje, ide ďalej a že láska prináša svoje plody. Hľadieť na deti… Avšak pozdravil som tu aj staršieho človeka: pozerajte sa teda aj na starých ľudí, lebo sú plní múdrosti. Počúvajte starých ľudí: „Aký bol tvoj život?“

Aj svokry majú múdrosť…

Páčilo sa mi, že ste to boli práve vy [obracia sa na staršiu dvojicu, ktorá ho pozdravila ako prvá], čo ste túto tému načali, lebo po 50 rokoch manželstva máte veľa skúseností, o ktoré sa môžete podeliť. Budúcnosť i minulosť sa stretávajú v prítomnosti: oni, starí ľudia – prepáčte mi ten výraz: starí ľudia – „the old“ – vlastnia múdrosť. Aj svokry majú múdrosť… [smeje sa pápež i prítomní].

Deti majú načúvať tejto múdrosti, vy, mladí, musíte túto múdrosť počúvať a rozprávať sa so starými ľuďmi, aby ste mohli kráčať ďalej, pretože oni sú koreňmi. Oni predstavujú korene, a vy čerpajte z týchto koreňov, aby ste napredovali. K tomuto sa ešte vrátim, ale prichádza mi to zo srdca povedať už teraz.

Ako som už povedal, zvláštnym spôsobom som vďačný za svedectvo Vincenta a Terezy, ktorí nám porozprávali o svojej skúsenosti z 50-ročného manželstva a rodinného života. Patrí vám vďaka za slová povzbudenia ako aj za výzvy, ktoré ste adresovali novým generáciám mladomanželov a snúbencov, nielen tu v Írsku, ale na celom svete.

Títo nebudú ako vy: budú iní. Avšak potrebujú počuť vašu skúsenosť, aby boli iní, aby mohli úspešne napredovať. Je skutočne veľmi dôležité počúvať seniorov, počúvať starých rodičov! Máme sa čo učiť z ich skúseností s manželským životom, dennodenne posilňovaným milosťou sviatosti.

Môžu lietať i taniere, ale tajomstvo spočíva v uzmierení sa skôr ako skončí deň…

Mám chuť sa vás opýtať: Veľa ste sa hádali? Veď to je súčasť manželstva! Manželstvo bez hádok je trochu nudné… [smiech] Ale je tu jedno tajomstvo: môžu lietať i taniere, ale tajomstvo spočíva v uzmierení sa skôr ako skončí deň. Na pomerenie sa nie je nutné rečniť; stačí prejav nehy, a zmier sa dostaví. A viete prečo je to dôležité? Lebo ak sa nepomeríme skôr aby by sme šli spať, studená vojna na druhý deň je priveľmi nebezpečná: začína sa zášť… Áno: hádajte sa dokedy chcete, ale večer sa pomerte. Súhlasíte? Nezabudnite na to, vy, mladí…

Rastúc vzájomne v tomto spoločenstve života a lásky, ste zažili mnohé radosti a dozaista aj nemalé trápenie. Spolu so všetkými tými manželmi, ktorí už toho tiež veľa prešli na tejto ceste, ste strážcami našej kolektívnej pamäte. Vždy budeme potrebovať vaše svedectvo plné viery. Je to vzácny zdroj pre mladé páry, ktoré sa pozerajú na budúcnosť s nadšením a nádejou… a možno aj so štipkou znepokojenia: aká bude táto budúcnosť?

Ďakujem aj mladým párom, ktorí sa na mňa obrátili s niekoľkými priamymi otázkami. Nie je ľahké na ne odpovedať! Denis a Sinead sa onedlho vydajú na cestu lásky, ktorá v sebe, podľa Božieho plánu, zahŕňa záväzok na celý život. Pýtali sa ma, ako môžeme pomôcť iným pochopiť, že manželstvo nie je iba nejaká inštitúcia, ale je poslaním, životom v napredovaní, vedomým rozhodnutím na celý život vzájomne sa o seba starať, pomáhať si a navzájom sa ochraňovať.

Zaiste si musíme priznať, že dnes nie sme zvyknutí na niečo, čo reálne trvá po celý život. Žijeme v kultúre provizória: nie sme na to zvyknutí. Ak cítim, že som hladný alebo smädný, môžem sa najesť, ale môj pocit sýtosti nepotrvá ani len jeden deň. Ak mám prácu, tak viem, že o ňu môžem prísť proti svojej vôli alebo že by som si mohol zvoliť nejakú inú kariéru. Je dokonca ťažké držať tempo so svetom, kde sa všetko okolo nás mení, ľudia prichádzajú do našich životov a zase z nich odchádzajú, dávajú sa sľuby, ale často sa porušujú alebo zostávajú nesplnené.

Či ozaj nejestvuje nič vzácne, čo by mohlo vydržať? Ani len láska nie?

Možno to, na čo sa ma pýtate, je v skutočnosti niečo podstatnejšie: „Neexistuje skutočne nič vzácne, čo by vydržalo? To je tá otázka. Zdá sa, akoby nijaká krásna vec, nijaká vzácna vec nedokázala vydržať. Či ozaj nejestvuje nič vzácne, čo by mohlo vydržať? Ani len láska nie?“ Je tu pokušenie, že to „na celý život“, čo si jeden druhému poviete, sa zmení, a že časom odumrie.

Ak sa o lásku nepostaráme, aby ako láska rástla, bude trvať krátko. Onen výraz „na celý život“ je záväzkom, aby láska rástla, lebo v láske neexistuje žiadne provizórium. Môžeme to nazvať nadšeným vzplanutím, alebo možno očarením… ale ozajstná láska je definitíva, je to „ja a ty“. Je to, ako sa hovorí u nás, „polovička pomaranča“: ty si mojou polovičkou pomaranča, ja som tvojou polovičkou pomaranča. Taká je láska: všetko a na celý život.

Ľahko môžeme zostať uväznení v kultúre chvíľkovosti, a táto kultúra útočí na samotné korene procesov nášho dozrievania, nášho rastu v nádeji a láske. Ako môžeme v tejto kultúre chvíľkovosti zažiť niečo, čo skutočne pretrvá? Toto je silná otázka: Ako môžeme zažiť, v tejto kultúre chvíľkovosti, niečo, čo skutočne trvá?

Tu je to, čo vám chcem povedať. Spomedzi všetkých foriem ľudskej plodnosti je manželstvo jedinečné. Je láskou, čo dáva vznik novému životu. Znamená spoločnú zodpovednosť pri odovzdávaní Božieho daru života a ponúka stabilné prostredie, v ktorom môže nový život rásť a rozvíjať sa. Manželstvo v Cirkvi, t. j. sviatosť manželstva, osobitným spôsobom participuje na tajomstve večnej Božej lásky.

Keď sa kresťanský muž a žena zjednotia vo zväzku manželstva, Božia milosť v nich umožní to, aby si slobodne, jeden druhému, sľúbili výhradnú a trvalú lásku. Týmto spôsobom sa ich spojenie stáva sviatostným znakom – toto je dôležité: ide o sviatosť manželstva –, stáva sa sviatostným znakom novej a večnej zmluvy medzi Pánom a jeho nevestou, Cirkvou.

Ježišova láska je pre dvojice skalou…

Ježiš je uprostred nich vždy prítomný. Podopiera ich na ceste života vo vzájomnom sebadarovaní, vo vernosti a v nerozlučiteľnej jednote (porov. Gaudium et spes, 48). Ježišova láska je pre dvojice skalou, je útočišťom v čase skúšky, ale najmä zdrojom neustáleho rastu v čistej a večnej láske. Dokážte robiť veľké stávky: staviť na celý život. Riskujte! Lebo manželstvo je aj risk, ale je to risk, ale oplatí sa takto zariskovať. Na celý život, lebo láska je taká.

Vieme, že láska je Božím snom pre nás a pre celú rodinu ľudstva. Prosím vás, nikdy na to zabudnite! Boh má pre nás sen a chce, aby bol i naším snom. Nebojte sa tohto sna! Snívajte vo veľkom! Strážte si ho a snívajte ho spoločne každý deň nanovo. Tak budete schopní sa vzájomne podporovať nádejou, pevne a v odpúšťaní si v tých momentoch, keď sa na spoločnej ceste objavia prekážky a nebude ľahké vidieť smer, ktorým ísť ďalej.

V Biblii sa Boh zaväzuje, že zostane verný svojej zmluve, aj vtedy, keď ho zarmútime a naša láska zoslabne. Čo Boh v Biblii hovorí svojmu ľudu? Počúvajte dobre: „Nezanechám ťa, ani neopustím“ (Hebr 13,5). A vy, ako manžel a manželka, sa vzájomne povzbudzujte týmito slovami prísľubu, každý deň až do konca života. A nikdy neprestaňte snívať! Vždy si v srdci opakujte: „Nezanechám ťa, ani neopustím.“

Stephen a Jordan sú novomanželia a dali mi jednu veľmi dôležitú otázku, ako môžu rodičia odovzdávať vieru svojim deťom. Viem, že Cirkev tu v Írsku starostlivo pripravila programy katechézy určené na vzdelávanie vo viere v školách a vo farnostiach. Samozrejme, že je to podstatné. Avšak prvé a najdôležitejšie miesto pri podávaní viery má domáce prostredie: viere sa učíme doma, skrze pokojný a dennodenný príklad rodičov, ktorí milujú Pána a dôverujú v jeho slovo.

Viera sa odovzdáva doma, okolo stola…

Tam, doma, čo môžeme nazvať aj „domáca Cirkev“, sa deti učia tomu, čo znamená vernosť, čestnosť a obeta. Vidia sa ako mama a otec k sebe správajú, ako sa starajú jeden o druhého a o iných, ako milujú Boha a Cirkev. Ich deti tak môžu dýchať zdravé ovzdušie Evanjelia a naučiť sa chápať, rozhodovať a konať spôsobom, hodným viery, ktorú dostali do dedičstva. Viera sa, bratia a sestry, odovzdáva doma, okolo stola, počas bežných rozhovorov a jazykom, ktorým dokáže hovoriť iba vytrvalá láska.

Nikdy nezabudnite, bratia a sestry, že viera sa odovzdáva nárečím! Nárečím domova, dialektom života pri rodinnom kozube, tam, v rodinnom živote. Spomeňte si na sedem bratov z knihy Makabejských, ako sa im matka prihovárala ich nárečím, t. j. takým jazykom, v ktorom sa od malička učili o Bohu. Oveľa ťažšie sa príde k viere – dá sa to, ale je to ťažšie –, ak nebola odovzdávaná v materinskom jazyku, jazykom domova, v nárečí.

Láka ma porozprávať vám o svojej skúsenosti, ako dieťa… Ak to k niečomu poslúži, tak to poviem… Pamätám si, že raz – mal som asi tak päť rokov – som prišiel domov a tam, do jedálne, práve v tej chvíli, predo mnou, prichádzal otec z práce, a potom som videl otca a mamu ako sa pobozkali. Nikdy na to nezabudnem! Veľmi krásne: prišiel unavený z práce, ale mal silu vyjadriť lásku svojej žene! Kiež i vaše deti vás uvidia, že si prejavujete nežnosti, že sa pobozkáte, objímete: je to prekrásne, lebo takto sa učia tomuto dialektu lásky, a v tomto dialekte lásky aj viere.

Je teda dôležité sa v rodinách modliť; hovorte o dobrých a svätých veciach; a nechajte, aby Mária, naša matka, vstúpila do života vašich rodín, do vášho rodinného života. Slávte kresťanské sviatky: nech vaše deti spoznajú, čo znamená rodinná oslava. Žite v hlbokej solidárnosti s tými, čo trpia a nachádzajú sa na okraji spoločnosti, a nech sa tomu deti učia.

Chudobným sa dáva z toho, čo je tvoje, nie z toho, čo sa zvýši!

Iná historka. Poznal som jednu pani, ktorá mala tri deti, mali okolo sedem, päť a troch rokov; mala dobré manželstvo, boli veľmi veriaci a deti učili pomáhať chudobným tak, že im oni sami veľmi pomáhali. Raz bola mama so svojimi troma deťmi pri obednom stole – otec bol v tom čase v práci. V tom niekto zaklopal na dvere. Najstarší syn šiel otvoriť dvere, a vrátil sa so slovami: „Mami, je tam nejaký chudobný človek a prosí o jedlo“. Mali na obed obaľované rezne: sú vynikajúce! [smiech] A mama sa spýtala detí: „Čo urobíme?“ – Všetky tri deti povedali: „Áno, mami, daj mu niečo“. Zostali ešte nejaké rezne, ale mama vzala nôž a postupne začala odkrajovať polovice z rezňov každého dieťaťa. Deti na to: „Nie, mami, daj im tie ostatné, nie z našich.“ – „Ach, nie: chudobným sa dáva z toho, čo je tvoje, nie z toho, čo sa zvýši!“ – Takto tá veriaca žena učila svoje deti, aby obdarovali chudobných zo svojho.

Všetko toto možno robiť doma, keď tam vládne láska, keď je tam viera, keď sa hovorí týmto nárečím viery. Skrátka, vaše deti sa budú od vás učiť, ako majú žiť ako kresťania; vy budete ich prvými učiteľmi viery, odovzdávateľmi viery.

Cnosti a pravdy, ktorým nás Pán učí, nie sú vždy populárne v dnešnom svete – neraz Pán od nás žiada veci, ktoré nie sú populárne: dnešný svet iba málo myslí na slabých, zraniteľných a všetkých tých, ktorých považuje za „neproduktívnych“. Svet od nás chce, aby sme boli silní a nezávislí, nerobili si prílišné starosti o tých, čo sú sami a smutní, odsunutí a chorí, ešte nenarodení alebo umierajúci.

Čo chvíľa sa súkromne stretnem s niekoľkými rodinami, ktoré zápasia s vážnymi problémami a skutočnou núdzou, ale ktorým bratia kapucíni preukazujú lásku a podporu. Náš svet potrebuje revolúciu lásky! Búrka, v ktorej žijeme, je skôr búrkou egoizmu, osobných záujmov… Svet potrebuje revolúciu lásky. Kiež táto revolúcia začne od vás a vo vašich rodinách!

… niekto povedal, že postupne strácame schopnosť milovať…

Pred niekoľkými mesiacmi mi niekto povedal, že postupne strácame schopnosť milovať. Pomaly ale isto zabúdame na úprimné slová nehy, na silu nežnosti. Akoby slovo neha vymizlo zo slovníkov. Bez revolúcie nehy nemôže nastať revolúcia lásky! Nech váš príklad privedie vaše deti k tomu, že sa stanú generáciou, ktorá bude viac ohľaduplná, láskyplná, bohatá na vieru, aby obnovili Cirkev a celú spoločnosť v Írsku.

Tak vaša láska, ktorá je darom od Boha, zapustí ešte hlbšie korene. Nijaká rodina nedokáže rásť, ak zabudne na vlastné korene. Deti nemôžu rásť v láske, ak sa nenaučia rozprávať so svojimi starými rodičmi. Nechajte, teda, aby vaša láska zapustila hlboké korene! Nezabúdajte, že „všetko, čo má strom vo svojom rozkvete, žije z toho, čo leží pod zemou“ (F. L. Bernárdez, sonet Si para recobrar lo recobrado). Tak sa píše v jednej argentínskej básni: prepáčte, že tu robím reklamu…

Kiež rodiny celej Cirkvi, zastúpené v dnešné popoludnie staršími i mladými pármi, spoločne s pápežom vzdávajú Bohu vďaky za dar viery a za milosť kresťanského manželstva. Zároveň sľúbme Pánovi, že budeme slúžiť jeho prichádzajúcemu kráľovstvu svätosti, spravodlivosti a pokoja, verní prísľubom, ktoré sme mu dali, a so stálosťou v láske!

Ďakujem vám za toto stretnutie! A teraz, vás pozývam spoločne sa pomodliť modlitbu Stretnutia rodín. Potom vám udelím svoje požehnanie. A prosím vás, modlite sa za mňa: nezabudnite na to!

(Preklad: Slovenská redakcia VR)