Nový školský rok obyčajne začíname vzývaním Ducha Svätého. Akosi spontánne si uvedomujeme, že ľudským úsilím v oblasti štúdia a vzdelávania sa môžeme dostať len na istú úroveň poznania, ale to, či dané poznatky nám budú skutočne užitočné a povedú nás v živote správnym smerom, to nevieme s istotou povedať.

Keď prosíme o dary Ducha Svätého, prosíme o úžitok z toho, čo budeme poznávať. To je niečo, čo nevieme dosiahnuť len vlastným úsilím, ale je to dar. Samotné slovo dar označuje to, čo dostávame od iného. Takto je to s darom múdrosti, rozumu, rady, sily, poznania, nábožnosti a bázne Božej. Sú to dary, ktoré majú usmerňujúci charakter a ktoré presahujú naše schopnosti.

Duchovní autori rozlišovali medzi poznaním nadobudnutým a poznaním daným alebo vliatym. To prvé získame štúdiom, disciplínou a vlastným úsilím, ale pre to druhé môžeme len vytvoriť podmienky na jeho prijatie, na jeho pôsobenie v nás.

A práve o toto pôsobenie Ducha Svätého prosíme na začiatku školského roku. Nejde nám len o hromadenie poznatkov, ale i o to, aby nám poslúžili pre naše dobro a dobro nášho okolia.

Staroveká antropológia hovorí o tom, že človek sa skladá z tela, duše a z ducha.   Ľudská duša sa nachádza medzi duchom a telom. Môže sa pohybovať oboma smermi.  Motivovaná duchom sa povznáša, avšak telesnosťou upadá do pozemských túžob.  Slobodným rozhodnutím, príklonom ľudskej duše k duchu alebo k telu, sa človek mení. Modlitba k Duchu Svätému by mala prispieť k poznaniu toho, ktorým smerom sa naša duša otvára. Človek sa totiž mení podľa toho, kam je jeho duša naklonená, čo rezonuje v jeho srdci. Duchovní autori hovoria o troch indikátoroch prítomnosti Ducha Svätého v našom živote. Ak sa ľudská duša otvára na prijatie Jeho darov, rezonuje v nej viera, citlivosť a pokora.

1. Viera

Prvým ukazovateľom prítomnosti Ducha Svätého v našom živote je viera. Vieru  charakterizuje vnútorná energia, ktorá človeka mení a sprevádza všetky jeho činnosti.   Svätý  Irenej hovorí, že viera má dve zložky. Prvú nazýva objektívnou a je to tá, ktorá sa dá poznávať a študovať. Prichádza prostredníctvom živej tradície cirkvi a siaha až k apoštolom. Zdôrazňuje však význam osobnej viery. Sem patrí nesmierne množstvo Božích dotykov i takmer zázračných obrátení. V Nicejsko-carihradskom vyznaní viery recitujeme slová: „Verím v Ducha Svätého, Pána a Oživovateľa“. Tento výraz znamená, že medzi mnohými duchmi, ktorí sa nás dotýkajú rôznym spôsobom, je len jeden, ktorý je dobrý a ktorý dáva život. Pre účasť na životodarnom Duchu používajú na kresťanskom Východe výraz deifikácia, zbožstvenie, ktoré označuje proces postupnej zmeny. Táto zmena sa uskutočňuje postupne prostredníctvom výberu ducha, ktorému sa otvoríme.

Svätý Bazil bol presvedčený o tom, že jediným pravidlom spoločného života je Sväté písmo. Žiť podľa Svätého písma znamená usmerniť nášho ducha na Božieho Ducha.

2. Citlivosť

Ďalším ukazovateľom prítomnosti Ducha Svätého v nás je citlivosť na potreby iných.   Jeho prítomnosť v nás nemá intelektuálny, abstraktný charakter, ale má podobu konkrétnych činov, konkrétnej pomoci iným. Nielen dnes, ale už pred Kristom mala láska i falošné podoby. Už Platón hovorí o filautii, o prílišnej láske k sebe samému, ako o zle. Svätý Irenej poznamenáva, že je lepšie a užitočnejšie byť hlupákom s malými vedomosťami a priblížiť sa k Bohu prostredníctvom lásky k blížnemu, ako s veľkými  vedomosťami sa od neho vzďaľovať a dodáva: „Kto má možnosť konať dobro blížnemu a nerobí to, bude považovaný za cudzinca Kristovej lásky.“

Istá apoftegma hovorí o tom, ako sa jedného dňa sa traja snaživí askéti vybrali na stretnutie so starcom, od ktorého očakávali potvrdenie správnosti svojho kresťanského života. Prvý hovorí: „Otče, naučil som sa naspamäť Starý a Nový zákon.“ Očakával, že mu starec s údivom zablahoželá. Ten však so smutným pohľadom len povedal: „Naplnil si vzduch slovami.“ Pretože hlasné recitovanie textov  bol spôsob, ako sa učiť naspamäť.  Druhý povedal: „Vlastnoručne som prepísal Starý a Nový zákon.“  Starec odpovedal: „Ty si si naplnil skrine papiermi.“ Tretí chcel zachrániť situáciu a povedal: „V mojom dome rastie na krbe tráva.“ Inými slovami: nikdy nejem nič varené. Bola to jedna z foriem pôstu a askézy. Starec mu povedal: „Vyhnal si pohostinnosť zo svojho domu. Nikdy si nikoho nepohostil“. Táto apoftegma hovorí o riziku dokonalosti samej pre seba, keď sa stratí zo zreteľa citlivosť na potreby iných. A toto je jeden zo signálov prítomnosti alebo neprítomnosti Ducha Svätého v nás.

3. Pokora

Ďalším ukazovateľom prítomnosti Ducha Svätého v našom živote je skrytosť a pokora. Veľké veci sa dejú v skrytosti a pokore. V skrytosti, vo svojom srdci človek chápe a objavuje súvislosti, odhaľuje krásu a zachytáva Božie dotyky. V pravidlách duchovného života niektorých komunít nájdeme opakovane podčiarknutú vetu: „Nech sa nič nerobí preto, aby sa to videlo.“ Jedna apoftegma hovorí o tom, ako sa skupina pustovníkov stretla, aby sa vzájomne povzbudili v duchovnom živote. Hneď na začiatku rozhovoru prekvapil prvý z nich. Povedal: „Už tridsať rokov žijem v pustovni neďaleko jednej dedinky a do tejto dediny som nikdy nevstúpil.“ Všetci sa s obdivom na neho pozreli, ale  jeden zo starších  skromne  povedal: „No, keby som bol na tvojom mieste, vstúpil by som hneď v prvom týždni do tej dediny, aby som už nemohol povedať, že som do nej nikdy nevstúpil.“ Všetkým sa zrazu rozjasnilo a obdiv k samotárovi sa rýchlo vyparil. Tak veľmi odmietali skrytú pýchu a akýkoľvek dôvod k obdivu či popularite. V liste sv. Pavla Korinťanom čítame: „Ak si niekto myslí, že niečo vie, ešte to nevie tak, ako by mal vedieť“ (1 Kor 8, 2). Jeden z komentátorov tohto textu dodáva: „Málo poznania vedie k pýche, veľa poznania vedie k pokore.“

Milí priatelia, nekráčajme sami alebo bezducho novým školským rokom, ktorý sa pomaly začína. Nech je naším sprievodcom Duch Svätý, ktorý sa nám ponúka.  Vytvorme mu v našom srdci priestor. Vierou, citlivosťou a pokorou.