Moskva 19. septembra 2018 (HSP/RT/Foto:SITA/AP- Alexander Zemlianichenko)

Ruský prezident Vladimir Putin je nazývaný nepriateľom Západu, predovšetkým EÚ. Napriek tomu, maďarský premiér Viktor Orbán pokračuje v „normálnej politike“ so šéfom Kremľa. Uviedol vo svojom komentári per RT historik, analytik medzinárodnej politiky a novinár John Laughland.

Defilé politických disidentov EÚ sa každým dňom zvyšuje. Menej ako týždeň po tom, ako bola jeho vláda formálne potrestaná v Európskom parlamente, je Orbán v Moskve za účelom rozhovorov o energetike s Putinom. Jeho návšteva v Rusku je politickým ekvivalentom vztýčeného prostredníka EÚ po ponížení, ktoré mu uštedril EP minulý týždeň.

Orbán v tom ale nie je sám. Vo svojom ideovom boji s EÚ v oblasti prisťahovalectva a právneho štátu ho podporujú lídri v Poľsku či Česku. Poľsko, ktoré čelí právnemu konaniu podľa článku 7 zo strany Európskej komisie, prisľúbil ochranu Maďarska, rovnako ako Maďarsko prisľúbilo, že bude chrániť Poľsko. Neexistuje žiadny spôsob, ako by bolo možné odstaviť hlasovacie právo ktorejkoľvek krajiny, pretože konečné hlasovanie vyžaduje úplnú jednohlasnosť. Orbán tiež nedávno získal podporu českého premiéra Andreja Babiša a talianskeho ministra vnútra Mattea Salviniho. Rovnako ho podporuje Maďarská biskupská konferencia.

Títo politici vyjadrili podporu Orbánovmu postoju k prisťahovalectvu. Podporujú však aj jeho pragmatický prístup k Rusku. Salvini je známy kritik sankcií vooči Rusku a Taliansko po zmene vlády proklamuje, že sankcie by mali skončiť. Časť rakúskej vlády s tým tiež súhlasí. Rakúska ministerka zahraničných vecí Karin Kneisslová nedávno pozvala Putina ako osobného čestného hosťa na svadbu, a takisto aj prokurátor, Heinz-Christian Strache, je dobre známy svojimi proruskými a proputinovskými názormi. Na druhej strane, kancelár Sebastian Kurz ubezpečil kritikov, že Rakúsko má korene v EÚ a zdieľa oficiálny postoj k Rusku.

Najzaujímavejšie na postoji Orbána a jeho stredoeurópskych spojencov je, že pochádza z krajín, ktoré v minulosti, ako uvádza Orbán v minulosti, „veľmi trpeli pod vplyvom Ruska“. Odvoláva sa na členstvo krajín v pakte Varšavskej zmluvy a ich podriadenie sa komunistickým vládam po druhej svetovej vojne. V prípade Maďarska bolo utrpenie obzvlášť násilné kvôli zásahu sovietskych vojsk v Budapešti v roku 1956. Napriek tomu práve tieto krajiny dnes obhajujú pragmatický vzťah s Ruskom, zatiaľ čo krajiny ako Británia a dokonca aj Nemecko sa správajú k Rusku, ako keby to bola ešte stále komunistická diktatúra a ako keby bola stále studená vojna v plnom prúde.

Táto irónia je o to väčšia, že Orbán osobne zohrával kľúčovú úlohu, ktorú však historici často zabúdajú, pri ukončení sovietskej vlády v strednej Európe. Jeho reč na Námestí hrdinov v Budapešti 16. júna 1989 pri príležitosti spomienky na vodcu povstania z roku 1956 Imreho Nagya po prvýkrát v rámci celej Varšavskej zmluvy obsahovala verejnú výzvu na stiahnutie sovietskych vojsk. Samotná reč ukázala, že staré tabu – a spolu s nimi aj moc komunistickej diktatúry – sa rúca. To sa udialo dva mesiace predtým, než maďarská vláda otvorila hranice s Rakúskom, čo umožnilo, aby desiatky tisíc východných Nemcov prešli do Západného Nemecka a päť mesiacov predtým, ako bol zlikvidovaný berlínsky múr. Orbánov príspevok k reťazovej reakcii, ktorá viedla k týmto neskorším udalostiam, bola preto rozhodujúca.

Existuje len jedno vysvetlenie tohto zjavného paradoxu. Niektorí bývalí antikomunistickí predstavitelia strednej Európy sú teraz proruskí. Na rozdiel od západných kolegov, ktorí nikdy neboli priamo ovplyvnení komunistickou vládou, štáty bývalej Varšavskej zmluvy pochopili nielen to, že Rusko už nie je starým ZSSR bez komunizmu, ale aj to, že národná identita a pýcha národnej identity boli kľúčom k odstráneniu komunistickej vlády v strednej Európe a potom aj v samotnom Rusku. Orbánov prejav v roku 1989 bol vlasteneckou výzvou pre Maďarov: vystupňoval ich boj o národnú slobodu od roku 1848. Sloboda a národná pýcha idú ruka v ruke.

Rovnako ako v Poľsku, kde nielen národná identita, ale aj náboženstvo zohrávali kľúčovú úlohu pri páde komunizmu, Maďari (Česi, Slováci a mnohí ďalší) dnes so zúfalstvom vidia v ohrození tú národnú identitu, ktorá ich oslobodila od komunizmu, v dôsledku útokov nových komisárov v Brusel. Prístup v západnej Európe je priam opačný. Pýcha jedného národa je považovaná za spiatočnícku a nebezpečnú, a to hlavne preto, že národná pýcha bola počas vojny nenapraviteľne poškodená.

Faktom je, že všetky nové členské štáty EÚ boli vo vojne porazené, či už Nemcami, alebo spojencami. V procese porážky bola národná pýcha zničená buď barbarstvom nacizmu a fašizmu, alebo rôznymi formami nacionalistickej spolupráce s týmito režimami. Azda iba v Británii bola národná hrdosť kľúčom k víťazstvu; pre ostatných to bol kľúč k porážke. (Jedinou čiastočnou výnimkou z tohto pravidla je Francúzsko, ktoré si po vojne zachovalo určitý zmysel pre národnú hrdosť, ale v neskorších desaťročiach sa spomienka na gaullistický odpor potlačila silnejšou spomienkou na národnú hanbu v súvislosti s kolaboračnou vládou vo Vichy)

Preto západoeurópske štáty prijali ideológiu EÚ, podľa ktorej európske dejiny pred vytvorením EÚ neboli ničím iným ako vojnami medzi národnými štátmi. Národná rivalita bola kľúčom k týmto vojnám. Na to, aby existoval mier údajne európske národné štáty musia byť rozpustené v nadnárodnom celku.

Samozrejme, štáty strednej Európy majú historciké skúsenosti s vojnami. Maďarsko bolo spojencom nacistického Nemecka. Nedávna spomienka na národné víťazstvo nad komunizmom však obnovila národnú hrdosť, zatiaľ čo západoeurópske štáty nemali žiadne porovnateľné víťazstvo, a preto namiesto toho presadzovali celú svoju vieru v nadnárodný a postmoderný európsky projekt. Navyše, zatiaľ čo komunizmus bol z veľkej časti odmietaný ako ideológia ľudí žijúcich pod jeho striktnými pravidlami – vrátane sovietskeho Ruska – ideológia liberalizmu prenikla veľmi hlboko do západoeurópskeho vedomia, a to dokonca aj v prípade zániku národného sentimentu. Liberalizmus bol v tomto smere úspešnejší ako komunizmus, hoci ortodoxný marxizmus tiež požadoval zánik národného štátu.

Táto nerovnováha medzi východom a západom je dôležitou ideologickou deliacou čiarou v rámci Európskej únie. Hlasovanie v Európskom parlamente minulý týždeň, v ktorom viac ako dve tretiny poslancov EP vystupovali s kritikou členského štátu v mene ich zaujatého výkladu „právneho štátu“, bol historický moment, ktorý otvoril hĺbku tohto radikálne odlišného prístupu k politike a histórii. Rozdeľujúcim faktorom sú aj protichodné postoje k Rusku. Ako hovoril Marx, história sa opakuje, najprv ako tragédia a potom ako fraška, ako sme to videli minulý týždeň v Štrasburgu: Európska únia, podobne ako Sovietský zväz, v pravý čas zistí, že národná identita je silnejšia ako jej politická ideológia.