Denné stacionáre vytvoril štát, aby pomohol rodinám, ktoré sa starajú o ťažko zdravotne postihnutého člena rodiny. Ide o službu, ktorá sa poskytuje niekoľko hodín počas dňa, aby bola rodina odbremenená a vydržala sa starať o takéhoto člena čo najdlhšie v domácom prostredí. Pôvodne vznikli ako potreba pre mladých ľudí s ťažkým zdravotným postihnutím, ktorí ukončili povinnú školskú dochádzku. Neskôr pribudli do starostlivosti aj seniori. Vzniklo viacero zariadení práve pre seniorov avšak boli aj také, ktoré túto službu zneužívali.

„Koalícia chcela túto zlú prax zastaviť, lenže v prijatej legislatíve nezohľadnila, že denný stacionár má chronických pacientov. Je predpokladom, že chronický pacient bude v zariadení viac absentovať. Za túto neprítomnosť klientov sa odpočíta finančný príspevok pre zariadenie. Práve táto skutočnosť bude nútiť denné stacionáre prijímať viac klientov, aby dostali rovnaký príspevok ako doteraz. Všetky tieto skutočnosti sa premietnu do zníženej kvality poskytovanej služby,“ hovorí poslankyňa Soňa Gaborčáková.

Skutočnosť je taká, že ak sa ťažko zdravotne postihnutému neposkytuje služba čo najčastejšie, jeho osobný rozvoj chradne. To spôsobí, že starostlivosť o ťažko zdravotne postihnutého člena sa sťaží natoľko, že ho bude musieť presunúť do celoročnej starostlivosti, pretože to nezvládne. „Naše návrhy majú zmierniť nezmyselné podmienky, ktoré nevyriešia zneužitie služby, práve naopak – prehĺbia nekvalitu poskytovanej služby,“ doplnila S. Gaborčáková. „Navrhujeme, aby finančný príspevok bol poskytovaný pri dochádzke klienta na 60 hodín mesačne. Počet zamestnancov pri 3. a 4. stupni odkázanosti bol následne stanovený tak, aby na jedného zamestnanca pripadalo 9 klientov. Dôvod tejto úpravy je, že ľudia s nižším stupňom odkázanosti nemajú také požiadavky na personál ako ľudia s vyšším stupňom odkázanosti. Stacionáre navrhujeme rozdeliť pre deti a pre seniorov. A tiež zvýšme finančný príspevok na stacionár pre deti na sumu 280 euro.“

Podľa Eriky Jurinovej je verejným tajomstvom, že stacionáre začali po zavedení tejto služby vyrastať ako huby po daždi. Získať povolenie na VÚC nebol žiadny problém a tak veľakrát i fiktívna činnosť stacionárov bola pre niektorých jedincov výborným zdrojom príjmu. “Ak niekto klame a podvádza, ministerstvo musí mať nastavené kontrolné mechanizmy, aby takéto konanie odhalilo a okamžite konalo. Plošnú likvidáciu služby pre občana však neberieme ako férové ani spravodlivé riešenie. Nesmieme zabúdať, že každoročne nám do systému odkázanosti pribúda množstvo ľudí. Ročne máme viac ako 55 tisíc odkázaných ľudí, ktorí sú len v domácej starostlivosti. Štát sa musí rozhodnúť, či pôjde cestou pomoci formou ambulantných služieb a to znamená nastaví podmienky tak, aby tu vedeli fungovať ambulantné sociálne služby, alebo zaťaží štát investovaním do zvyšovania počtu miest v celoročných zariadeniach.”

Stacionáre sú jednou z lacnejších a efektívnejších foriem pomoci rodinám. “Ministerstvo však namiesto vysporiadania sa s fiktívnymi poskytovateľmi zmenilo podmienky fungovania tak, že aj zriaďovatelia poskytujúci kvalitnú službu začali mať reálne problémy s fungovaním. Naša novela zmierni následky vládnych zmien s čo najvyšším zreteľom na kvalitu poskytovanej služby a s čo najvyšším zreteľom pre ľudí využívajúcich túto službu,” doplnila E. Jurinová.

Poslankyňa Silvia Shahzad tvrdí, že stacionáre v tomto období bojujú predovšetkým s nedostatkom informácií. “Na jednej strane musia rešpektovať zmeny v zákone o sociálnych službách platné od 1. marca, na druhej strane však stojí vyhláška ministerstva zdravotníctva o požiadavkách na vnútorné prostredie budov, s ktorými sa musia denné stacionáre vyrovnávať. Podľa zákona o sociálnych službách stacionáre napríklad nevedia, že dotácia sa poskytuje na jedno zriadené miesto, čiže dotácia na 80 hodín v stacionári môže byť rozložená aj na viac klientov. Stacionáre tiež nevedia, ako postupovať v prípade klientov so stupňom odkázanosti 2, ktorí od 1. marca už v stacionároch nemajú miesto.”

Podľa Silvie Shahzad sa v rámci vyhlášky ministerstva zdravotníctva riešia priestorové podmienky, na riešenie však stacionáre nedostali prechodné obdobie – na rozdiel od ostatných zariadení. “Z tohto dôvodu sú mnohí nútení znížiť kapacitu zariadenia. Ďalší problém v rámci vyhlášky – stacionáre nevedia, koľko lôžok vlastne majú mať, aby naplnili požiadavky vyhlášky a zároveň neprišli o dotácie. Preto vyzývam ministerstvo práce, aby namiesto organizovania zbytočných seminárov radšej čo najskôr zverejnilo usmernenia, ako majú stacionáre v týchto otázkach postupovať. Treba pripomenúť, že stacionáre sú zariadenia ambulantného typu, ktoré by malo ministerstvo vo veľkej miere podporovať, pretože práve formy ambulantných služieb sú najlacnejšie a umožňujú klientom žiť v prirodzenom rodinnom prostredí.”

Redakciu informoval Dano Mitas z OĽaNO a NOVA.