Moskva 30. októbra 2019 (HSP/Sputnik/Foto:ROSATOM)

Štátna korporácia Rosatom zverejnila utajované údaje o významných nemeckých odborníkoch, ktorí sa zaoberali projektovaním atómovej zbrane v hitlerovskom Nemecku, a ktorí po vojne prišli do ZSSR a zúčastnili sa vývoja prvej sovietskej atómovej bomby

Rosatom zverejňuje unikátne odtajnené archívne materiály o histórii jadrového priemyslu. Mnohé z týchto dokumentov nikdy nezverejnili.

Je medzi nimi okrem iného. „Dotazník zvláštneho určenia“, ktorý vypĺňali poprední nemeckí vedci z predvojnového obdobia, ktorí prišli pracovať do Sovietskeho zväzu a významne prispeli k vytvoreniu sovietskeho jadrového priemyslu.

Nemeckí vedci v ZSSR

Ku koncu druhej svetovej vojny malo Nemecko dostatočný potenciál pre vytvorenie vlastnej atómovej bomby. Vedecko–výskumné ústavy zapojené do atómového projektu fungovali v nemeckých veľkomestách. Uskutočnili sa v nich aktívne experimentálne práce na jadrových reaktoroch, na rozdelenie izotopov a na konštruovanie atómovej bomby.

V roku 1945, keď vstúpila Červená armáda na územie Nemecka, na pokyn sovietskeho vedenia organizovali vyhľadávanie nemeckých odborníkov s cieľom skúmania úspechov nemeckých vedcov v práci na atómovej bombe, vedeckých centier, ktoré sa touto tematikou zaoberali, a tiež priemyselného a laboratórneho zariadenia.

Na konci vojny sa ocitla časť týchto nemeckých vedcov na území okupovanom sovietskymi vojskami. Na základe analýzy stavu vedeckých výskumov v Nemecku prijalo sovietske vedenie rozhodnutie pozvať týchto nemeckej vedcov k účasti na realizácii atómového projektu v ZSSR. Celkom prišlo do Sovietskeho zväzu dobrovoľne za prácou v atómovom projekte cez 300 Nemcov vrátane ich rodinných príslušníkov.

Ako spomínali sami nemeckí vedci, pozvanie do Sovietskeho zväzu im vtedy pomohlo prežiť v podmienkach nezamestnanosti a hladu v povojnovom Nemecku. V ZSSR žili a pracovali v pomerne pohodlných podmienkach, stanovili im pevné funkčné platy. Po práci v ZSSR sa vrátili v 50. rokoch minulého storočia domov, do NDR alebo SRN.

Šesť zvláštnych dotazníkov

Rosatom zverejnil dotazníky, ktoré vyplnilo šesť nemeckých odborníkov, ktorí prišli do ZSSR – laureát Nobelovej ceny Gustav Hertz, Nikolaus Riehl, Manfred von Ardenne, Peter Thiessen, Heinz Pose a Robert Döpel.

V každom dotazníku bolo treba odpovedať na asi päťdesiat otázok, oi. o účasti v skúmaní vedeckých problémov, o dosiahnutých výsledkoch, a tiež o uverejnených vedeckých štúdiách v zahraničí, vyznamenaniach, príslušnosti k politickým stranám. Bolo treba tiež uviesť podrobnú informáciu o príbuzných.

Gustav Hertz (1887 – 1975) urobil v roku 1910 objavy, ktoré potvrdili kvantovú teóriu atómu, a za ktoré mu udelili Nobelovu cenu. Neskôr vyvinul metódu rozdeľovania izotopov pomocou difúzie, ktorá sa stala základom technológie plynového difúzneho obohacovania uránu. V ZSSR Hertz riadil zvlášť pre neho založený insitut G, zriadený na základe sanatória Agudzery neďaleko Suchumi (stal sa potom základom Suchumského fyzikálno technického inštitútu), ktorý mal za úlohu projektovanie v oblasti plynového difúzneho obohacovania uránu v priemyselnom rozsahu. Po návrate do NDR riadil prácu na vývoji atómovej energetiky v tejto krajine. Zvolili ho za zahraničného člena Akadémie vied ZSSR.

Vo svojej ankete Hertz uviedol, že v roku 1935, keď bol riaditeľom Fyzikálneho ústavu v Berlíne „dobrovoľne odišiel zo zamestnania kvôli národno socialistickému rasovému prenasledovaniu„. Hertza vtedy zbavili práva prijímať skúšky kvôli jeho židovskému pôvodu a vzdal sa profesúry. Vedec dal prednosť výskumnej práci v priemysle v spoločnosti Siemens & Halske, kde pre neho zariadili laboratórium.

Nikolaus Riehl (1901-1990) sa narodil a vyrastal v Rusku. Na otázku v dotazníku, ktoré jazyky ovláda okrem nemčiny, odpovedal: „ruštinu – veľmi dobre„.

V roku 1921 sa presťahoval do Nemecka, kde sa zaoberal od konca 30. rokov otázkami priemyselnej výroby uránu. V ZSSR pracoval Riehl na výrobe prvého sovietskeho superčistého kovového uránu v závode č. 12 v meste Elektrostal v Moskovskej oblasti (teraz Strojársky závod Rosatomu, ktorý vyrába jadrové palivo). Potom bol vedeckým vedúcim práce na výskume vplyvu radiácie na živé organizmy v objekte B na území sanatória Sungul (teraz je to mesto Snežinsk v Čeljabinskej oblasti, kde sa nachádza Ruské federálne jadrové stredisko – Všeruský vedeckovýskumný ústav technickej fyziky, ktorý patrí do zloženia Rosatomu). Neskôr pracoval Riehl v Suchumi. V roku 1955 sa vrátil do Nemecka, najskôr do NDR, potom sa presťahoval do SRN, kde bol vedeckým pracovníkom na Mníchovskej technickej univerzite.

Pozvanie do ZSSR v Deň víťazstva

Manfred von Ardenne (1907-1997) pracoval pred vojnou v oblasti elektronickej techniky. Práve v jeho laboratóriu uskutočnili prvé vo svete elektronické televízne vysielanie. Prispel základným prínosom k rozvoju metód mikroskopie. Ako uviedol von Ardenne vo svojom dotazníku, dostal „od nemeckého štátu kríž za bojové zásluhy I. a II. triedy za práce v oblasti supermikroskopie„.

V Sovietskom zväze sa stal von Ardenne vedeckým vedúcim inštitútu A v inom sanatóriu Sinop v Abcházsku, (ktorý potom tiež zaradili do zloženia Suchumského fyzikálno technického inštitútu). Najzávažnejšou úlohou inštitútu bol vývoj metód obohacovania uránu pomocou plynových centrifúg. Tam tiež vyvinul von Ardenne nový výkonný zdroj iónov pre hmotový spektrometer nutný pre analýzu zmesí izotopov uránu. V roku 1955 sa vrátil do NDR, kde pracoval na uplatnenie elektroniky v medicíne a biológii, hlavne v boji proti rakovine.

Peter Thiessen (1899-1990) bol jedným z odborníkov v oblasti fyzikálnej chémie v predvojnovom Nemecku. „9. mája 1945 som bol pozvaný vládou Sovietskeho zväzu,“ napísal vo svojom dotazníku. V ZSSR sa stal námestníkom riaditeľa už spomínaného inštitútu A v Abcházsku. Poverili ho úlohou rozpracovania metód výroby rúrkových filtrov – kľúčových prvkov zariadení na obohacovanie uránu difúziou plynov. V roku 1956 sa vrátil do NDR, kde sa stal predsedom Štátnej rady pre vedu. Bol zvolený za zahraničného člena Akadémie vied ZSSR.

Heinz Pose (1905-1975) skúmal v Nemecku pred vojnou jadrové reakcie a na začiatku 40. rokov sa zúčastnil vývoja nemeckého experimentálneho jadrového reaktora na ťažkú vodu, ktorý zničili v dôsledku havárie v roku 1942. V ZSSR pracoval Pose v laboratóriu V pri stanici Obninskoje Kalužskej oblasti (teraz podnik Rosatomu – Lejpunského fyzikálno energetický ústav v Obninsk). V mnohom vďaka nemeckým odborníkom pod vedením Poseho sa zmenilo laboratórium V za krátku dobu na stredisko komplexných experimentálnych a teoretických výskumov jadrových procesov a projektovanie jadrových reaktorov. V 50. rokoch pracoval Pose v Spojenom ústave jadrových výskumov v meste Dubna v Moskovskej oblasti. Potom sa vrátil do NDR a riadil tam Ústav experimentálnej jadrovej fyziky.

Vo svojom dotazníku Pose oi. uviedol, že bol Zbrojnou správou Wehrmachtu vyznamenaný vojenským krížom Za zásluhy II. triedy „za prácu na probléme uránu„.

A konečne Robert Döpel (1895-1982), ktorý sa tiež zúčastnil vývoja nemeckého experimentálneho jadrového reaktora, vo svojom dotazníku podotkol, že „v decembri roku 1944 ho mobilizovali do domobrany Volkssturm„. „Rota, v ktorej som slúžil, nemala zbrane a bojov sa nezúčastnila,„ podotkol Döpel.

V Sovietskom zväze Döpelove znalostí využili pri zariaďovaní výroby ťažkej vody, ktorá umožňuje fungovanie jadrového reaktora za použitia neobohateného prírodného uránu. Potom bol Döpel vedúcim katedry experimentálnej a jadrovej fyziky Voronežskej univerzity a neskôr sa presťahoval do NDR.

Okrem Nobelovej – aj Stalinova cena

Vedenie ZSSR vysoko ocenilo prínos nemeckých odborníkov k vytvoreniu sovietskej atómovej bomby. Nikolaus Riehl bol v októbri roku 1949, dva mesiace po úspešnej skúške sovietskej atómovej nálože, medzi 36 poprednými odborníkmi a ako jedinému cudzinci udelený titul Hrdina socialistickej práce, tiež mu udelili Stalinovu cenu prvého stupňa – v tom čase najvyššie štátne vyznamenanie ZSSR v oblasti vedy a techniky.

Gustav Hertz dostal v roku 1951 Stalinovu cenu druhého stupňa. Manfred von Ardenne sa stal dvojnásobným laureátom Stalinovej ceny – v roku 1947 za vynález elektronického mikroskopu a v roku 1953 za elektromagnetické rozdelenie izotopov a získanie izotopu lítia 6 potrebného na výrobu termonukleárnych náloží.

Peter Thiessen dostal v roku 1951 Stalinovu cenu prvého stupňa a Leninov rád, a v roku 1956 – Štátnu cenu ZSSR a Rad Červenej zástavy práce.