V dňoch 9. a 10.1.2017 sa očakáva návšteva ruských vojenských odborníkov v Ankare. Rusi a Turci si potrebujú pred Astanou vyjasniť pozície ohľadne Sýrie. Rusi a Turci riešia napríklad aj problematiku uzatvorenia sýrsko-tureckej hranice, ktorá je veľmi priepustná a cez ktorú získavajú teroristi v Idlibe a na severe Sýrie značnú materiálnu, vojenskú i medicínsku pomoc. Politexpert dokonca použil formuláciu, že cez sýrsko-tureckú hranicu prechádzajú žoldnieri zo základní NATO v Turecku a že títo žoldnieri NATO predstavujú nebezpečenstvo aj pre samotné Turecko a Erdogana.

Turci sú evidentne znepokojení najmä situáciou v Idlibe a na severe Sýrie. Momentálne sa v tejto oblasti nachádza približne 200 000 teroristov rôznych frakcií protiasadovskej koalície, ISIS, či Kurdov. Turecku hrozí, že sa títo teroristi prelejú aj na turecké územie, kde môžu výrazne destabilizovať situáciu. Podľa informácii tureckej tajnej služby už tisíce teroristov na území Turecka pôsobia, posledné atentáty, do ktorých sa zapojili aj Ujguri a moslimovia z krajín Strednej Ázie poukazujú na skutočnosť, že Turecko má veľké problémy.

Predstava, že títo teroristi na území Turecka pôsobia autonómne a nie sú riadení cudzou rozviedkou je podľa viacerých analytikov naivná. Pravdepodobnosť pomsty Turecku za zapojenie sa do rokovaní v Astane spolu s Ruskom a Iránom je veľmi reálna. Čím viac však bude rásť tlak voči Turecku zo strany NATO, tým viac sa bude Turecko s Iránom a Ruskom zbližovať.

Od roku 2011, kedy vypukla vojna v Sýrii sledoval Erdogan len jeden cieľ – stať sa lídrom sunnitského sveta. Využíl Obamove nenaplnené “Asad musí odísť”, využíval peniaze Saudov i konflikt medzi Saudami a Katarom v otázke ďalšieho postupu v Sýrii v roku 2014.

Aby posilnil pozície Turecka, hral Erdogan veľmi riskantnú hru, v ktorej sledoval vlastné ciele, aj keď boli v rozpore so záujmami USA. Udržiaval kontakty s ISIS, obchodoval s kradnutou ropou zo Sýrie. Jeho postoj bol spočiatku výrazne protiruský, pri zostrelení Su-24, mnohí ruskí analytici tvrdia, že ruské lietadlo bolo zostrelené na americký príkaz, aby sa Erdogan s Rusmi nezblížil. USA ktoré hrali aj kurdskou kartou boli však pre Erdogana priveľkým nebezpečenstvom. Neúspešný pokus o prevrat v lete 2016, ktorý polarizoval tureckú spoločnosť i strašenie tureckej verejnosti kurdskou hrozbou pomohlo Erdoganovi upevniť vlastné politické pozície, vzťahy s USA sa však vážne narušili.

Pozícia Erdogana je však značne napätá a nebezpečná. Vzťahy s USA sú momentálne na bode mrazu, Kurdi sa hlásia o svoje práva, ISIS považuje Erdogana za zradcu, Saudská Arábia zúri a EÚ servilne plní (resp. plnila) Obamove rozkazy, NATO má Erdogana v žalúdku. Erdogan je osamotený a jeho plány na líderstvo v sunnitskom svete sa vzďalujú. Erdogana momentálne najviac zaujíma, aby politicky nepadol a to ho zbližuje paradoxne s Ruskom a Iránom.

Podľa portálu politexpert Erdogan nemá momentálne východisko a vyzerá to tak, že aby sa ochránil pred hybridnou vojnou, ktorá v jeho krajine môže kedykoľvek vypuknúť, rovnako ako vypukla v Sýrii, bude musieť uzavrieť základne NATO v Turecku.

Cynici však hovoria, že rozdiel medzi RVHP a Varšavskou zmluvou na jednej strane a EÚ a NATO na druhej strane je v tom, že RVHP a Varšavská zmluva pripúšťali teoretickú možnosť z týchto aliancií vystúpiť. Z NATO sa ešte nikdy nikomu vystúpiť nepodarilo. Taliansky líder Aldo Moro, ktorý uvažoval o vystúpení z NATO nakoniec zahynul pri atentáte (zavraždili ho ultraľavičiari, Aldo Moro však svojou spoluprácou s talianskymi komunistami dráždil Andreottiho, USA a NATO) a francúzsky prezident Charles de Gaul, ktorýsa kriticky staval k USA musel nakoniec opustiť vrcholnú politiku (krátko po odchode z vrcholných funkcií vo Francúzsku aj Charles de Gaul náhle zomrel).

Erdogan v poslednej dobe rozzúril Obamu, pretože tvrdo obvinil USA z podpori ISIS a takisto povedal, že jeho účasť v protiruskej kampani bola docielená brutálnym nátlakom Američanov. Ruskému prezidentovi Vladimírovi Putinovi sa však podarilo prekaziť americké plány s cieľom vyprovokovať rusko-turecký konflikt, do ktorého sa mohli USA a NATO zapojiť.

Svojím bravúrnym politickým prehľadom a intuíciou vyrazil Vladimír Putin Obamovi a neoconom tromfy z rúk a dnes sa sunnitské Turecko spoločne so šiítskym Iránom a Ruskom ocitlo v jednom tábore. Pritom od Rusov a Iránu vo veľkom závisí aj riešenie kurdskej otázky, ktorá má nesmierne dôležitý význam pre ďalšiu budúcnosť a existenciu Turecka.