Bratislava 14. júla 2022 (HSP/Foto:Pixabay)

Je to stále o tom istom: bohatí sa majú dobre, stredná trieda mizne, chudobní sú čoraz chudobnejší a vláda robí reklamno-sociálne balíčky, ktorých praktický výsledok je zanedbateľný, ak máme byť slušní. Ako dlho to takto ešte môže ísť?

OZ KOVO v uplynulých týždňoch realizoval prieskum na vzorke 1128 respondentov, ktorý skúmal situáciu v oblasti životnej úrovne zamestnancov a ich rodín. Výsledky odborári prezentovali v stredu 13. júla na tlačovej konferencii v Prešove.

Čo ukázali výsledky prieskumu? Asi nikoho neprekvapí, že potvrdili skutočnosť, že dochádza k prepadu životnej úrovne hlavne strednej a sociálne slabšej vrstvy obyvateľstva, čo má aj spätný dopad na celkovú ekonomickú situáciu krajiny.

„Zabezpečiť príjem pre strednú a nízku vrstvu by malo byť témou číslo jeden v spoločnosti. Realita je taká, že nám stredná vrstva pomaly už aj vypadla. Drvivá väčšina zamestnancov a ich rodín nemá to, čo by potrebovali na plnohodnotný a dôstojný život,“ uviedol špecialista OZ KOVO pre sociálne otázky Jozef Balica.

Rast cien a inflácia citeľne postihli najmä najchudobnejšie domácnosti, ktoré aj doteraz len s námahou pokrývali mesačné náklady. Odborári to nepovedali otvorene, ale jednoduché konštatovanie, že zamestnanci = pracujúca chudoba sa v mnohých prípadoch stáva čoraz viac pravdivým. Hoci pojem „pracujúca chudoba“ je veľmi relatívny, pretože parametre, ktoré nejaká metodika nastaví ako kritérium, sú veľmi relatívne, ale nech sa to berie z ktoréhokoľvek konca, trend nárastu príslušníkov pracujúcej chudoby je celkom zjavný.

Odborári upozornili na skutočnosť, že rozdiel medzi výškou reálnych mesačných výdavkov a sumou, ktorú by domácnosti potrebovali na dôstojný život, sa zväčšuje. Jednočlenná domácnosť má v priemere mesačné výdavky okolo 1128 eur, ale na dôstojný životný štandard by potrebovala aspoň 1785 eur v čistom. Dvojčlenná domácnosť s výdavkami 1697 eur by potrebovala 2756 eur, trojčlenná domácnosť s výdavkami 2091 eur by potrebovala 3086 eur a štvorčlenná domácnosť s priemernými výdavkami 2465 eur by potrebovala aspoň 3542 eur v čistom mesačne – rozdiel pri štvorčlennej rodine vyše tisíc eur je už naozaj dramatický.

Naviac, to všetko sú údaje v júnových reáliách, pričom z mesiaca na mesiac sa situácia zhoršuje a nikto radšej ani nemyslí na november, keď sa začne kúriť.

Výsledkom uvedeného stavu je skutočnosť, že sa šetrí na veciach, ktoré aktuálne najmenej bolia. Sociálno-ekonomický analytik OZ KOVO Ján Košč napríklad uviedol, že až 40 percent rodín alebo domácností nedáva žiadne peniaze na vzdelávanie. Podobne už často neostanú prostriedky na rekreáciu, kultúru, nehovoriac už o sporení – až 28 percent domácností si nič z príjmu neodkladá na horšie časy. Najviac výdavkov ide na bývanie, potraviny, splátky úverov a dopravu.

V porovnaní s vlaňajškom sa situácia nijako nezlepšila, a preto odborári apelujú na vládu, aby s tým začala niečo robiť, najmä v prípade chudobnejších domácností. A tiež, aby rástla minimálna mzda, priemerná mzda a zreálnilo sa životné minimum. Zopakovali tiež požiadavku na intenzívnejší sociálny dialóg a kolektívne vyjednávanie.

Čo robí vláda, čeliac realite uvedených trendov? Lídri koaličných strán OĽaNO a SaS sa nevedia zhodnúť ani na základných veciach ako situáciu riešiť, ale občanom je jasná jedna vec: starosti bežných občanov naozaj nepatria medzi príliš vysoké priority tejto vládnej partičky dobrodruhov, plagiátorov, špekulantov, mafiánov a predovšetkým amatérov a babrákov.

Stačí tu spomenúť nedávnu televíznu debatu, v ktorej na otázku, čo má robiť napríklad babka, ktorá býva sama vo svojom domčeku na dedine a po zdražení energií pri svojom dôchodku už nebude mať ako platiť za kúrenie, ktorýsi z predstaviteľov vládnej koalície celkom vážne odpovedal, že by sa mala odsťahovať, lebo takto je jej spôsob existencie nerentabilný…

Toľko rokov budujeme ten kapitalizmus a tzv. demokraciu a dožili sme sa toho, že reálna životná úroveň ľudí (ak si odmyslíme všetky tie krásne mobily a iné hračky Made in China a pokrok, ktorý umožnila moderná veda a technika) sa pomaličky vracia do bodu spred trištvrte storočia, keď sa naši predkovia rozhodli, že to takto už ďalej nejde a treba skúsiť čosi iné…

Ivan Lehotský