Najhorúcejší z problémov, ktorý si pri realizácii svojej politiky vyrobil, je momentálne vojna s Iránom a nepriechodný Hormuzský prieliv. Energetická kríza, súvisiaca s uzavretím či neuzavretím prielivu, evidentne najhoršia v novodobej histórii, je na obzore. Napriek tomu, že ho podľa amerického prezidenta najsilnejšie námorníctvo sveta a priľahlého vesmíru úspešne stále drží priechodný. Zrejme musel byť aj preto, aj keď nie oficiálne, okamžite odvolaný minister námorníctva USA. A to Irán tak neefektívne zamínoval vody prielivu, že by ich vyčistenie trvalo minimálne 6 mesiacov! Spojené štáty sa na Blízkom východe nechali zatiahnuť do konfliktu, z ktorého sa im bude dať len veľmi ťažko vycúvať bez straty „kvetinky“ a ešte k tomu s víťaznými fanfárami. A na dôvažok odporcov jeho politiky doma aj v cudzine je stále viac.
Napríklad španielsky premiér Pedro Sánchez počas aprílovej návštevy Číny vyzval prezidenta Si Ťin-pinga, aby Peking zohral väčšiu úlohu pri ukončení konfliktov v Iráne aj na Ukrajine. V Pekingu vyzval Čínu, aby urobila viac pri presadzovaní medzinárodného práva a ukončení vojen v Iráne, Gaze, Libanone a na Ukrajine. Od verného spojenca je to pre D. Trumpa po odmietnutí preletu amerických vojenských lietadiel na Irán ďalšia rana. Podľa P. Sáncheza by mala Čína prevziať väčšiu zodpovednosť aj v otázkach bezpečnosti a obrany v multipolárnom svete.
V otázke vojny v Iráne dokonca španielsky premiér vyhlásil, že si „ťažko vie predstaviť iného partnera než Čínu“, ktorý by mohol pomôcť vyriešiť situáciu okolo Iránu a Hormuzského prielivu. Počas rokovaní s čínskym prezidentom Si Ťin-pingom zdôraznil potrebu diplomacie, posilnenia multilaterálneho systému a aktívneho čínskeho príspevku k stabilizácii regiónu. V širšom kontexte je španielsky premiér P. Sánchez dokonca jedným z najvýraznejších európskych lídrov, kritizujúcich eskaláciu vojny s Iránom. Španielsko odmietlo využitie svojich základní na útoky proti Iránu a premiér hovorí o potrebe diplomatického riešenia namiesto ďalšieho vojenského rozširovania konfliktu. Pedro Sánchez teda v Číne jednoznačne tlačil na to, aby sa Čína stala kľúčovým (sic!) diplomatickým hráčom pri ukončení vojny v Iráne, nie iba neutrálnym a pasívnym pozorovateľom.
Ako by toho nebolo veľa, americký prezident sa pustil do sporu s pápežom. D. Trump si zrejme myslel, že má málo jamiek na svojom svetovom golfovom ihrisku, a tak sa pustil aj do hlavy katolíckej cirkvi, pápeža Leva XIV., ktorý je podľa cirkevnej dogmatiky námestníkom svätého Petra a zástupcom Krista na zemi. Podľa jeho vyjadrení bez amerického prezidenta, teda jeho osobne, by sa americký kardinál nikdy pápežom nestal. Aby toho nebolo málo, pripojil konštatovanie, žeby sa mohol v prípade Vatikánu zopakovať venezuelský scenár a sídlo pápeža by potom mohlo byť premiestnené do Avignonu! Tieto nepochopiteľné megalomanské a chvastavé vyjadrenia už prekračujú všetky možné čiary a ak by nevyšli z úst prezidenta najväčšej vojenskej mocnosti sveta, ani by nestáli za komentár. Takže s úsmevom možno konštatovať: pozor na pohyb amerických vojnových lodí v blízkosti talianskeho pobrežia!
Kde hľadať dôvody sporu? Je to najmä vojna s Iránom. Pápež totiž ostro kritizoval eskaláciu vojny USA a Izraela proti Iránu a opakovane vyzýval na diplomaciu namiesto vojenskej sily. Vyhlásil, že vojna prináša utrpenie civilistom a že lídri musia hľadať z konfliktu mierové východisko. D. Trump reagoval veľmi ostro a vyjadril sa v zmysle, že pápež je slabý voči zločinu a „hrozný pre zahraničnú politiku“.
Pápež si dovolil kritizovať aj Trumpovu imigračnú politiku a zaobchádzanie s migrantmi. Nedávno povedal, že s utečencami sa často zaobchádza horšie než s domácimi zvieratami. Už skôr spochybňoval, či tvrdá migračná politika zodpovedá kresťanským a pro-life hodnotám. Napätie ešte zvýšili aj Trumpove ostré osobné útoky a jeho kontroverzný obrázok vytvorený s pomocou umelej inteligencie, kde bol zobrazený v náboženskej symbolike podobnej Ježišovi. To vyvolalo odpor aj medzi časťou kresťanských konzervatívcov v USA. Pápež odpovedal pokojne vyjadrením, že sa D. Trumpa nebojí a že jeho úlohou je bojovať za mier, spravodlivosť a ľudskú dôstojnosť.
Tento konflikt nie je len osobný medzi D. Trumpom a pápežom Levom XIV, je to spor medzi politikou sily a absolutizáciou amerického národného záujmu a morálnou autoritou, diplomaciou a sociálnou náukou Cirkvi. Preto je táto záležitosť mimoriadne citlivá najmä v USA, kde sú katolíci dôležitou volebnou skupinou. Podľa volebných štatistík ho volilo vyše 60% amerických katolíkov a strata tohto volebného potenciálu by republikánov silno zasiahla.
Keď sa inde nedarí, tak sa opäť dostáva na operačný stôl Kuba – v súvislosti s najnovšími vyjadreniami D.Trumpa o tom, aká úžasná budúcnosť čaká jej obyvateľov po tom, keď moc nad ostrovom preberú Spojené štáty, sa ozval kolumbijský prezident G. Petro a varoval pred rebéliou krajín Latinskej Ameriky proti USA a ich neokoloniálnej politike. D. Trump sa cíti povzbudený úspechom operácie, ktorej podstatou bola priateľská streľba zo strany kúpených venezuelských „companeros“ do radov kubánskej ochranky venezuelského prezidenta, ako narkoman po ďalšej dávke.
Najnovšie vyjadrenia Donalda Trumpa o Kube sú veľmi tvrdé. Označil ju za zlyhávajúci štát a povedal, že krajina je „ready to fall“ – teda pripravená padnúť asi podobne ako zrelá hruška. Tvrdí, že po prerušení venezuelských dodávok ropy Havana stráca oporu a že USA „urobia s Kubou niečo veľmi skoro“. Zároveň tlačí na ďalšie krajiny, aby Kube nedodávali ropu, a hrozil clami voči štátom, ktoré by v tom pokračovali. Zdá sa však, že nie všetci sú z toho vystrašení. Rusko po dodaní prvej zásielky ropy pripravuje ďalšiu a nezdá s, že by svojho priateľa v núdzi chcelo napriek vlastným problémom opustiť.
Trump už skôr povedal aj to, že Kuba je „veľmi podobná Venezuele“ a že chce „pomôcť ľuďom na Kube“, no zároveň naznačoval možnosť silnejšieho zásahu, ak Havana neustúpi. Jeho administratíva vedie tvrdú energetickú blokádu a zvýšila tlak cez sankcie aj diplomatické varovania. Reakcia kolumbijského prezidenta G. Petra bola ostrá. Petro varoval, že ak USA nezmenia politiku voči Latinskej Amerike, môže prísť „latinskoamerická rebélia“. Kritizoval používanie amerických sankcií ako politickej zbrane a prirovnal tlak Washingtonu ku koloniálnemu správaniu.
Keď D. Trump predtým osobne zaútočil na Petra a naznačil aj možnosť vojenskej akcie proti Kolumbii, kolumbijský prezident odpovedal, že ide o neprípustné zasahovanie do vnútorných vecí krajiny a že bude brániť suverenitu Kolumbie. Vtedy dokonca vyhlásil, že ak by bolo treba, „znovu vezme do rúk zbrane“. Stručne možno konštatovať, že D. Trump sa snaží tlačiť na pád kubánskeho režimu cez ekonomický a energetický nátlak. Krajiny Latinskej Ameriky, napríklad aj Mexiko a Brazília, konkrétne aj prostredníctvom vyjadrenia kolumbijského prezidenta Petra odmietajú americký nátlak.
Na záver niekoľko slov o Ukrajine. Z môjho pohľadu sa EÚ rozhodla spáchať ekonomickú a politickú samovražda v priamom prenose. Vedenie EÚ si navlieklo slučku na krk, postavilo sa na stoličku a čaká, kto jej ju podkopne. Veľvyslanci EÚ po tom, čo to odobril samit vedúcich predstaviteľov schválili jednomyseľne uvoľnenie pôžičky 90 miliárd Eur skorumpovanému vydieračskému režimu na Ukrajine. Úžasné je načasovanie príbehu so samoopraveným ropovodom Družba, ktorým zázračne začala tiecť ropa ihneď po prehre V. Orbána a odblokovaním pôžičky, o ktorej nikto netuší, kto ju splatí. Mokrý sen Uršuli a co., že sa to splatí z reparácií, ktoré Ukrajine zaplatí Rusko, má jedno slabé miesto. Ním je známy slovenský príbeh pitia na kožu medveďa, ktorý stále ešte behá po horách. Príčetný politik by na takýto scenár nevsadil ani deravý groš. Zaváňa to ťažkou korupciou. Ale zdá sa, že celá dnešná EÚ je založená na tom, čo sa najčastejšie vyčíta nepohodlným politikom, korupcii. Nadôvažok ukrajinský prezident sa začal domáhať údajne V. Orbánom ukradnutým kontrabandom, prevážaným tajne z rakúskej do ukrajinskej banky. Len si skúste vziať na dovolenku hotovosť vyššiu ako 10 tisíc euro a neprihlásiť ju!
Postoj a odkaz EÚ po schválení pôžičky 90 mld. € pre Ukrajinu je jasný. Brusel dal najavo, že nepripustí vojenské ani ekonomické vyčerpanie Kyjeva a zároveň chce ukázať Moskve, že Rusko nemôže jednoducho prečkať Západ. Šéfka diplomacie EÚ Kaja Kallasová označila balík za finančne aj symbolicky kľúčový. Súčasne bola schválená aj 20. súbor sankcií proti Rusku, takže pomoc Ukrajine a tlak na Moskvu idú paralelne.
Čo vlastne obsahuje pôžička? Ide o úver 90 miliárd eur financovaný spoločným dlhom EÚ na kapitálových trhoch. Peniaze sa majú rozdeliť na roky 2026–2027 (asi 45 mld. ročne). Zhruba tretina smeruje na stabilizáciu rozpočtu štátu a základné verejné služby, zvyšok na obranu, výrobu zbraní, drony, muníciu a opravy energetickej infraštruktúry. EÚ zároveň počíta s tým, že splácanie bude politicky viazané na budúce ruské reparácie, nie na okamžité zaťaženie Kyjeva. Schválenie prišlo po odblokovaní maďarského veta po obnovení toku ropy cez ropovod Družba. To ukázalo dve veci: že EÚ zostáva strategicky na strane Ukrajiny a vnútorná jednota EÚ je čoraz viac závislá od energetických kompromisov a domácich politík členských štátov
Ekonomické dopady tejto pomoci na EÚ
Keďže ide o spoločné financovanie cez emisiu dlhu, členské štáty nepriamo nesú vyššie budúce fiskálne záväzky. To zvyšuje tlak najmä na štáty s vysokým deficitom (Francúzsko, Taliansko, Belgicko), ktoré už čelia rozpočtovým problémom. Nie je to síce okamžitý kolaps, ale dlhodobé zvýšenie fiskálneho napätia. Výrazne sa tiež zužuje priestor na domáce sociálne výdavky. Vlády budú musieť obhajovať, prečo miliardy idú na vojnu mimo EÚ, zatiaľ čo doma rastú ceny energií, nájomného a potravín. To posilňuje euroskeptické strany, pravicových populistov a tlak proti ďalšiemu rozširovaniu pomoci Ukrajine. Najsilnejšie je to viditeľné v Maďarsku, Slovensku, Rakúsku a časti Nemecka.
Beneficientom je naopak obranný priemysel v EÚ. Zbrojársky, energetický a logistický sektor získava veľké objednávky. Silné benefity majú firmy vo Francúzsku, Poľsku, Nemecku a Česku. Preto časť elít vníma túto pomoc nielen ako geopolitickú nutnosť, ale aj ako výhodnú priemyselnú investíciu. EÚ teda dnes hovorí, že Ukrajina nesmie padnúť, aj keby to bolo ekonomicky drahé, teda, nech to stojí, čo to stojí. Zároveň sa naliehavou stáva otázka, ako dlho to európski voliči ešte budú tolerovať? Práve toto bude, podľa môjho názoru, hlavný politický konflikt rokov 2026–2027.
Pôžička má byť krytá reparáciami, ktoré má zaplatiť Rusko po ukončení konfliktu. Najväčšie riziko tejto konštrukcie je jednoduché: ruské reparácie dnes neexistujú ako právne ani politicky zabezpečený zdroj, takže ide skôr o budúci predpoklad než reálnu garanciu. Ak je pôžička 90 mld. € pre Ukrajinu politicky viazaná na predstavu, že ju raz „zaplatí Rusko“, vzniká niekoľko vážnych rizík: Najväčšie je pre daňových poplatníkov. Nasledujú právne problémy so zmrazenými ruskými aktívami. EÚ a G7 pracujú najmä s výnosmi zo zmrazených ruských rezerv, nie automaticky s celou istinou. A napokon je tu politické riziko rozkolu v EÚ
Ak sa ukáže, že Rusko nezaplatí, začne spor o to, na koho to vlastne padne. Najmä Nemecko, Francúzsko, Holandsko a škandinávske štáty budú čeliť domácemu tlaku proti ďalšiemu spoločnému dlhu. Naopak štáty ako Slovensko, Maďarsko, Rakúsko či Taliansko môžu ešte ráznejšie odmietať ďalšie balíky. A ak je splácanie naviazané na ruské reparácie, Moskva má ešte menšiu motiváciu pristúpiť na podmienky Západu. Rusko to samozrejme vníma ako ekonomickú vojnu a pokus o dlhodobé oslabenie štátu. To môže dosiahnutie mieru ešte viac oddialiť. V praxi totiž takýto postup často znamená: „Dnes si požičiame my, a dúfame, že raz to zaplatí niekto iný“. To je síce politicky pohodlné, ale fiskálne veľmi nebezpečné. Najväčšie riziko je teda, že ak nezaplatí Rusko, zaplatí to Európa, teda my všetci. A práve preto je táto garancia reparáciami oveľa slabšia, než znie v politických vyhláseniach.
Čistky v Trumpovom tíme pokračujú – v stredu bol odvolaný minister námorníctva John Pelan. Údajne to nesúvisí s vojnou v Iráne, ale spormi s námestníkom ministra obrany Hegsetha Stephenom Feinbergom. Aká to náhoda! Politicky sa to síce tak dá interpretovať, ale presnejšie je povedať, že odvolanie ministra námorníctva USA Johna Phelana zapadá do širšieho vzorca Trumpovej konsolidácie moci, nie nutne do čistej „likvidácie odporcov“ v klasickom zmysle. Reuters aj ďalšie zdroje uvádzajú, že išlo o dlhodobé napätie medzi Phelanom, Hegsethom a zástupcom ministra Steveom Feinbergom. Objavila sa aj etická kontrola jeho úradu.
Zároveň však jeho odvolanie prichádza v sérii ďalších personálnych zmien:
– odvolanie viacerých generálov
– výmena vedenia armády
– odstránenie vysokých dôstojníkov spájaných s predchádzajúcim establišmentom
– tlak proti DEI programom a personálnym sieťam mimo trumpovského kruhu
Od nástupu ministra obrany Hegsetha bolo odstránených viac než desať generálov a admirálov, vrátane vysokých veliteľov ozbrojených síl. To už nie je bežná personálna výmena, to je systematická prestavba velenia. Teda nejde o „čistku opozície“, ale skôr o čistku aj vo vlastnom tábore, ak nie si dosť lojálny alebo efektívny. V kontexte vojny s Iránom je to však ešte citlivejšie. Keď USA vedú námornú blokádu Iránu a pripravujú rozšírenie flotily, D. Trump nechce vnútorný odpor v námornom velení. V takom momente tolerancia voči sporom jednoducho neexistuje. Preto bolo Phelanovo odvolanie aj signálom, že vojnové riadenie nebude predmetom vnútorných kompromisov. Najpresnejšia formulácia teda zrejme bude, že nieže D. Trump likviduje odporcov, ale skôr že Trump a Hegseth čistia celý mocenský aparát tak, aby v krízovej fáze v ňom zostali len úplne spoľahliví ľudia. A Phelan sa do tejto definície už nezmestil. To je politicky ešte významnejší signál.
Prečítajte si tiež:
Môj profil 
Predplatné
.JPG)
