Bratislava 2. decembra 2022 (HSP/Economist/Foto:Twitter)

Od februárovej invázie Ruska na Ukrajinu sleduje americká energetická politika dva veľké, zdanlivo protichodné ciele, píše The Economist. Prvým je udržať globálnu ponuku ropy na dostatočne vysokej úrovni, aby ceny zostali únosné a podpora verejnosti pre sankcie silná. Druhým cieľom je zadusiť vojnovú mašinériu Vladimira Putina zastavením toku dolárov, ktoré Rusko získava predajom barelov ropy. Podľa britského týždenníka, spoločne tvoria kruh, ktorý je ťažké uzavrieť, pretože vzhľadom na to, že ponuka tesne kopíruje dopyt pri nedostatku novej produkcie, stiahnutie akejkoľvek ropy z trhu mechanicky vyvoláva infláciu. Západ sa napriek tomu pokúsil vzdorovať fyzikálnym zákonom tým, že vytvoril rastúci počet opatrení na zasahovanie do trhu s ropou, myslí si The Economist

Tie, ktoré sa doteraz uplatňovali, boli často čiastkové a zahŕňali nepríjemné kompromisy, pokračuje liberálny týždenník. Amerika porušila svoje vlastné sankcie proti venezuelskému režimu a 26. novembra povolila veľkej americkej ropnej spoločnosti Chevron zvýšiť ťažbu ropy v tejto krajine. Amerika tiež uvoľnila obrovské objemy zo svojich strategických zásob ropy; zásoby sú teraz na najnižšej úrovni od roku 1984. Najmenej produktívna snaha Bieleho domu bola zameraná na to, aby štáty Perzského zálivu začali ťažiť viac. V priebehu niekoľkých mesiacov po tom, ako prezident Joe Biden v júli v Rijáde si buchol päsťou so saudským vládcom Muhammadom bin Salmánom, tento ropný štát a jeho spojenci z Organizácie krajín vyvážajúcich ropu (opec) vyhlásili, že namiesto toho znížia ťažbu. Kartel sa opäť stretne 4. decembra. Zdá sa, že zvýšenie ťažby teraz pravdepodobne nepomôže.

Najdôkladnejšie pripravená kampaň Západu, ktorej cieľom je prekabátiť Putina, sa však zatiaľ neuskutočnila, pokračuje The Economist. V júni EÚ oznámila, že 5. decembra zakáže dovoz ruskej námornej ropy, ktorá pred rokom predstavovala takmer 2 milióny barelov denne (b/d), teda 40 % ruského vývozu ropy. Potom uviedla, že európskym poskytovateľom námorných služieb, tankerom a poisťovniam zakáže pomáhať kupujúcim mimo EÚ získavať ruské barely, ktorým sa vyhýba, čo je silný nástroj vzhľadom na to, že tieto firmy dominujú na svetovom trhu námornej dopravy. Podľa britského týždenníka, si Amerika čoskoro uvedomila, že tieto dve opatrenia môžu spolu obmedziť globálne dodávky ropy. A tak trvala na zavedení oslabujúcej klauzuly: ak budú súhlasiť s tým, že za ruskú ropu zaplatia maximálnu cenu stanovenú g7, nezápadní kupujúci budú môcť naďalej nakupovať európske poistenie.

V čase, keď sme išli do tlače, sa o výške tohto „cenového stropu“ medzi Európanmi stále diskutovalo, pokračuje The Economist. Niektorí, na čele s Poľskom a pobaltskými štátmi, chcú, aby bol strop nízky, aby poškodil ruské financie. Iní, ktorí sa obávajú o svoj lodný priemysel alebo o odvetné opatrenia zo strany Ruska, chcú, aby sa limit pohyboval blízko trhovej úrovne. Podľa fám, ktoré sa šíria z rokovaní, by sa mohol nakoniec pohybovať na úrovni 60 USD za barel, čo je takmer 30 % zľava oproti súčasnej cene Brentu, svetovej referenčnej cene 84 USD za barel, za ktorú Rusko v súčasnosti aj tak predáva svoju ropu. Bez ohľadu na výsledok je jedna vec istá. Ešte nikdy sa nestalo, aby svetový trh s ropou naraz zasiahol takýto vrstvený koláč opatrení. Mnohé z nich boli tak dlho avizované, že môžu spôsobiť len malé vlny. Existujú však dôvody na obavy, že by to mohlo aspoň na chvíľu rozkývať loď, myslí si The Economist.

V optimistickom scenári by sa balíkom sankcií mohlo podariť zosúladiť dva protichodné ciele Západu, pokračuje v analýze týždenník. Embargo by zabezpečilo, že Európa už nebude podporovať Putinovu vojnu: minulý mesiac blok stále nakupoval 2,4 milióna barelov ropy a rafinovaných produktov z Ruska. Medzitým by cenový strop, ako hovorí úradník amerického ministerstva financií, fungoval ako „uvoľňovací ventil“, ktorý by udržiaval globálny trh v rovnováhe tým, že by umožnil rozvojovým krajinám nakupovať ruskú ropu so zľavou. Rusko by dostávalo menej peňazí bez ohľadu na to, či sa tieto krajiny k plánu prihlásia alebo nie, pretože samotná existencia stropu by podľa Ameriky zvýšila ich vyjednávaciu silu.

Podľa The Economist, ak by nebol stanovený dostatočne nízky cenový strop, čo je pravdepodobné, náklady pre Rusko by boli reálne, ale mierne. Pridalo by to ďalšie nepríjemnosti k tým, ktoré spôsobuje širší arzenál sankcií Západu, ktoré môžu z dlhodobého hľadiska poškodiť ruskú ekonomiku, ale doteraz sa sotva ukázali ako likvidačné. Zľavy, ktoré znášajú ruské triedy oproti regionálnym referenčným hodnotám, sa v posledných týždňoch zvýšili, ale zostávajú výrazne pod úrovňou, ktorá bola zaznamenaná po invázii. Embargo by aspoň nerozkolísalo trhy s ropou – alebo to aspoň naznačujú komoditné trhy. Futures na ropu Brent, ktoré v júni naznačovali cenu ropy na rok dopredu na úrovni viac ako 100 USD za barel, sa teraz pohybujú bližšie k 85 USD. Väčšina obchodníkov očakáva zrýchlenie posunu v tokoch pohonných hmôt, ktorý sme doteraz zaznamenali v tomto roku, pričom India a Čína nahradili Európu na pozícii najväčších odberateľov Ruska.

Tento šťastný príbeh predpokladá, že žiadne logistické zádrhele nezabránia tomu, aby desaťročia staré obchodné modely prešli hladkým, ale rýchlym prechodom, pokračuje The Economist. Menej ružový scenár by však mohol znamenať, že sankcie by mohli vniesť do tohto procesu neželané trenie. Do popredia vystupujú tri prekážky: nedostatok cisternových lodí, nedostatok poistenia a globálny nedostatok ochoty riskovať.

Začnime tankermi, pokračuje týždenník. Cyprus, Grécko a Malta majú v lodnej doprave taký veľký význam, že európsky zákaz poskytovania námorných služieb krajinám, ktoré nepodpíšu obmedzenie – a mnohé z nich, ktoré nerady podporujú americké zasahovanie do komoditných trhov, signalizovali, že tak neurobia – by mohol spôsobiť veľký nedostatok lodí schopných prepravovať ruskú ropu. Claudio Galimberti zo spoločnosti Rystad Energy predpokladá, že nedostatok približne 70 plavidiel s celkovou prepravnou kapacitou 750 000 b/d bude trvať dva až tri mesiace.

Nakoniec by sa tento problém mal vyriešiť sám. Zasvätenci z odvetvia poukazujú na stále rastúcu „čiernu flotilu“, ktorá pohlcuje plavidlá od zavedených porušovateľov sankcií v Iráne a Venezuele. Ruské firmy opäť uvádzajú do prevádzky vyradené plavidlá; majitelia lodí z EÚ tiež prevádzajú aktíva prevádzkovateľom mimo G7. Jeden z popredných obchodníkov s energiou sa domnieva, že do februára bude dostatok lodí na prepravu ruskej ropy, hoci plavidiel na presmerovanie rafinovaných produktov, ako je nafta, z krátkych trás v Európe k novým vzdialeným zákazníkom v Latinskej Amerike a Afrike môže byť ešte nejaký čas málo.

Väčším potenciálnym problémom je nedostatok poistného krytia, pokračuje The Economist. Nie je to tak, že by krajiny Blízkeho východu alebo Ázie, ktoré majú záujem o ruské barely, nemali miestne firmy s finančnou silou na poistenie tankerov a nákladu. Čoskoro im však môže chýbať krytie oveľa väčších rizík, ako je únik ropy, ktorého zodpovednosť môže ľahko dosiahnuť pol miliardy dolárov. Máloktorá poisťovňa, ktorá je nováčikom na trhu, sa bude tešiť na to, že sa stane zodpovednou za starnúce venezuelské plavidlo, ktoré prepláva dánskym prielivom hlbokým len 15 metrov, hovorí skúsený obchodník s ropou, bez veľkej zábezpeky.

Podľa The Economist, je problémom, že tento druh zábezpeky – zaistenie – si vyžaduje hlboké rezervy súkromného kapitálu, ktoré sa mimo Západu ťažko hľadajú. Možno by sa podarilo presvedčiť čínsku a indickú vládu, aby ponúkli štátne zaistenie, hoci zasvätenci trhu pochybujú, že na to majú odvahu. V skutočnosti sa niektorí obchodníci domnievajú, že ázijskí kupujúci by mohli kúpiť menej ruskej ropy, a nie viac, keďže zákaz poistenia vstúpi do platnosti.

Treťou prekážkou by mohol byť nedostatok chuti mimo krajín G7 na vnímanie rizík spojených s obchádzaním systému navrhnutého Západom, pokračuje v analýze The Economist. Mnohí neveria americkým sľubom, že sa budú držať bokom, ak sa krajiny rozhodnú obísť limit. Nepomáha ani to, že Amerika vo svojich posledných sankčných kampaniach, ako sú tie zamerané na Irán, úzkostlivo udržiava hranice sankcií nejasné, aby odradila každého, kto by chcel obchodovať s jej nepriateľmi.

To všetko by mohlo spôsobiť, že časť ruského vývozu ropy by vypadla z mapy, čo by viedlo k prudkému nárastu cien, myslí si The Economist. Je však možný aj oveľa horší scenár, keď Rusko dobrovoľne zníži svoj vývoz ropy a ceny sa vymknú spod kontroly. Môže sa to stať, ak sa Čína, ktorá sa musí vzdať nákupov od iných krajín, aby mohla kúpiť ešte viac ruskej ropy, pokúsi o príliš tvrdý obchod. Pravdepodobnejšie je však jednostranné rozhodnutie Putina. To by mohlo priniesť obrovské náklady: Rusko získava 40 % svojich príjmov z vývozu z predaja ropy. Tie by sa však mohli dočasne oplatiť, ak by zvýšili svetové ceny, čo by poškodilo Západ a poskytlo Rusku väčší vplyv pri rokovaniach s kupujúcimi bez toho, aby spôsobili neúnosné škody na vrtoch. Rozhodnutie krajiny dočasne zastaviť ťažbu takmer 2 mil. barelov ropy denne počas pandémie viedlo podľa priemyselného vydavateľstva Energy Intelligence k strate dlhodobej kapacity len 300 000 barelov denne.

Energetická politika G7 bola doteraz podrobne rozpracovaná vo Washingtone a Bruseli. Ale ak parafrázujeme Mika Tysona, každý má skvelý plán, kým nedostane ranu do tváre – a Putin práve teraz neťahá za kratší koniec. Prvý kontakt cenového stropu s realitou by mohol byť tvrdý, uzatvára analýzu The Economist.