Skončila sa posledná repríza legendárnej Mníchovskej bezpečnostnej konferencie. Na rozdiel od minulých rokov sa táto konferencia konala v čase, keď niekoľko hodín cesty prebiehal veľký konflikt. Nie je prekvapením, že na konferencii vládol vážny nepokoj.

Matthew Karnitschnig z Politico poznamenal: “Ak sa aj Nemci prebudili a uvedomili si nebezpečenstvo súčasného geopolitického stavu sveta, toto by mohol byť moment, keď sa naozaj začnú obávať.” Vskutku, pripustil, že “pre niektorých účastníkov sa atmosféra v preplnenom hoteli Bayerischer Hof, kde sa stretnutie koná, niesla v znamení ozveny roku 1938” a neslávne známej Mníchovskej konferencie týkajúcej sa Československa, pričom do druhej svetovej vojny ostávali necelé dva roky.

Samozrejme, žiadne medzinárodné stretnutie, na ktorom chcú účastníci zabezpečiť, aby Amerika aj naďalej zohrávala úlohu poskytovateľa a garanta bezpečnosti, by nebolo úplné bez zmienky o povestnom ústupku Británie a Francúzska voči Adolfovi Hitlerovi. Táto epizóda však bola výnimkou, nie pravidlom – keď upokojenie sťažností iného národa nedokázalo zabrániť konfliktu. Malý ústupok v lete 1914 by pravdepodobne zabránil prvej svetovej vojne a jej pokračovaniu v druhej svetovej vojne po generácii odpočinku a zbrojenia.

Rovnako aj v prípade rusko-ukrajinskej vojny. Ako sa už často uvádza, po skončení studenej vojny spojenci urobili všetko pre to, aby neúmyselne dohnali Moskvu k vojne. Klamanie nasledujúcim vládam, rozširovanie NATO až k prahu Ruska, likvidácia historického priateľa Moskvy – Srbska, podpora zmeny režimu v susedných krajinách Ruska a využívanie NATO na agresívne operácie mimo územia Ruska v Srbsku a Líbyi nemohli pomôcť a Moskva sa stala nepriateľskou. Trochu “appeasementu”, napríklad rozhodnutie neurobiť z Kyjeva bezpečnostného partnera Západu, mohlo zabrániť súčasnému konfliktu.

Samozrejme, o tejto možnosti sa v Mníchove nehovorilo, hoci išlo o tú istú konferenciu, na ktorej ruský prezident Vladimir Putin predtým všetkým oznámil svoje bezpečnostné obavy. V roku 2007, dávno pred vojenskou akciou Moskvy v Gruzínsku, nehovoriac o Ukrajine, varoval účastníkov pred tým, čo príde: “Štruktúra tejto konferencie mi umožňuje vyhnúť sa prílišnej zdvorilosti a potrebe hovoriť okľukou, príjemnými, ale prázdnymi diplomatickými výrazmi.”

Nesklamal, keď sa ohradil nielen proti rozširovaniu NATO, ale aj, čo je ešte dramatickejšie, proti “unipolárnemu modelu”. Vysvetlil to: “Sme svedkami čoraz väčšieho pohŕdania základnými princípmi medzinárodného práva. A nezávislé právne normy sa v podstate čoraz viac približujú právnemu systému jedného štátu. Jeden štát a, samozrejme, v prvom rade Spojené štáty, prekračuje svoje národné hranice vo všetkých smeroch.” Žiaľ, nič sa nezmenilo a dnes sme tu my.

Na poslednej konferencii bola pochopiteľne hlavným problémom Moskva, no európski účastníci ponúkli viac fráz ako riešení. Hoci bola vyjadrená nádej na zmenu režimu v Rusku, zatiaľ existuje len málo náznakov, ktoré by naznačovali, že takýto výsledok je pravdepodobný, alebo, čo je dôležitejšie, že by priniesol liberálnejšiu a demokratickejšiu vládu. Požiadavky na hospodárske odškodnenie a súdne procesy týkajúce sa vojnových zločinov môžu znížiť pravdepodobnosť ukončenia nepriateľských akcií, nehovoriac o formálnom mieri. Pokračujúce sankcie a diplomatická izolácia po skončení vojny by sa veľmi podobali obnovenej studenej vojne: nútili by Moskvu, aby sa viac priblížila Číne, viac investovala do globálneho Juhu a správala sa takmer ako Severná Kórea (len s oveľa väčšou ekonomikou a oveľa väčším počtom jadrových zbraní).

Hoci sa účastníci venovali mnohým otázkam, nezohľadnili úlohu Ameriky a Európy pri vytváraní mnohých konfliktov a chaosu, ktoré sú dnes zjavné. Katastrofy v Afganistane, Iraku a Líbyi sú zjavne dávno zabudnuté. Vraždenie a chaos v Jemene – obeti saudskoarabskej a emirátskej agresie, ktorej napomáhali a podporovali Washington, Londýn a ďalšie krajiny – boli spomenuté len krátko. A, samozrejme, nikto nepriznal litániu spojeneckých lží a hrozieb, ktoré prispeli k zločinnej a neoprávnenej agresii Ruska proti Ukrajine. Rečníci sa správali, akoby invázia Moskvy bola vopred určená, akoby bola vecou osudu alebo akoby išlo o niečo, čo sa nedá pochopiť. Čo je nezmysel, snaha zastierať spoločnú zodpovednosť Washingtonu a Bruselu za prebiehajúcu hrôzu. Spojeneckí predstavitelia spolu s Vladimírom Putinom by sa mali zodpovedať za svoje ťažké a nákladné chyby.

Aspoň sa spomenula úloha Európy pri vlastnej obrane, hoci sotva uspokojivo. Zaznelo veľa samochvály okolo sľubov rôznych európskych vlád, že urobia viac, ale málo priznania, že doterajšie úsilie dramaticky zaostalo za sľubmi. Napríklad stĺpčekár londýnskeho denníka Times Edward Lucas sa sťažoval, že “náš obranný rozpočet vo výške 55 miliárd libier je ohromujúco zle využitý”. Konkrétnejšie uviedol “vyprázdnené ozbrojené sily” a poznamenal, že “niektoré z našich problémov, ako je chaos v obstarávaní a problémy s náborom do armády, sú príliš verejné na to, aby sa dali utajiť. Iné, ako napríklad dostupnosť jadrových ponoriek, sú ešte znepokojujúcejšie, ale oprávnene utajované.”

V polovici februára nemecký minister obrany Boris Pistorius pre denník Washington Post povedal, že “napriek sľubom o obrovskom zvýšení výdavkov na obranu v reakcii na ruskú inváziu na Ukrajinu sú nemecké ozbrojené sily na tom horšie ako pred rokom”. Costanze Stelzenmuellerová z Brookings Institution varovala, že slávnostný sľub nemeckého kancelára Olafa Scholza, že Nemecko konečne splní svoj záväzok voči NATO v oblasti výdavkov na obranu vo výške 2 % HDP, zostáva nesplnený. Boris Pistorius, jeho nový energický minister obrany, varoval, že jeho 50-miliardový rozpočet bude potrebovať ďalších 10 miliárd eur ročne, aby sa zvýšil zo súčasnej úrovne 1,44 percenta a aby sa vyriešila zúfalo oneskorená reforma ozbrojených síl. Práca na prvej nemeckej národnej bezpečnostnej stratégii sa zastavila kvôli bojom medzi kancelárstvom a ministerstvom zahraničných vecí. Schadenfreude v Kremli – a Angst medzi spojencami.

Hovorilo sa o Čínskej ľudovej republike, ale diskusie o tichomorskej vojenskej úlohe Európy a NATO sú fantáziami. Európania celé desaťročia šetrili na vlastnej obrane. Ak sa nebudú chrániť pred blízkymi hrozbami, nebudú vysielať expedičné sily proti ČĽR, aby bojovali za Taiwan alebo kohokoľvek iného. Ich snahy správať sa ako tichomorské mocnosti boli doteraz skutočne rozpačité. Minulý rok Nemecko vyslalo fregatu Bayern na bezúspešnú plavbu do Tichomoria, aby zastrašilo Peking. Paríž aspoň umiestnil v regióne niekoľko lodí, hoci v akomkoľvek konflikte s Čínou by boli vedľajšie.

Ešte dôležitejší, hoci sa mu venuje menej pozornosti, je stav jadrového odstrašovania. Rozšírené odstrašovanie je zavedenou politikou od čias studenej vojny, no prísľub Washingtonu riskovať americké mestá na ochranu dôsledne bezradných spojencov je čoraz nebezpečnejší. Vzostup Severnej Kórey ako jadrovej mocnosti robí americký záväzok voči Kórejskej republike obzvlášť problematickým. Čoraz otvorenejšia a rozsiahlejšia zástupná vojna Ameriky proti Rusku prostredníctvom Ukrajiny tiež vytvára vážne nebezpečenstvo jadrovej eskalácie, ktoré nie je opodstatnené vzhľadom na obmedzené bezpečnostné záujmy. Pre Európu, ktorá nie je ochotná vážne vynakladať prostriedky na konvenčné sily, môže byť jadrové odstrašovanie najlepšou možnosťou, ak sa skutočne obáva ďalšej ruskej agresie napriek tomu, že Moskva má problémy s podmanením Ukrajiny.

Stratila sa možnosť spochybniť dominantnú úlohu Washingtonu pri určovaní spojeneckej politiky voči Iránu. Uskutočnilo sa zasadnutie zamerané na nedávne demonštrácie a postavenie žien. Oživenie iránskeho jadrového programu a izraelské hrozby bombardovaním jadrových zariadení Teheránu však predstavujú riziko, že sa Blízky východ zmení na obrovský vojenský a politický ohník. Vina padá jednoznačne na Washington, ktorý odstúpil od jadrovej dohody a uvalil na Irán celý rad sankcií. Namiesto toho, aby sa vzdala, ako očakávala Trumpova administratíva, islamská republika zasahovala do ropnej dopravy v Perzskom zálive, bombardovala saudské ropné zariadenia, dodávala ropu do Venezuely, vystavila americké základne raketovým útokom a dokonca sa zamerala na americké veľvyslanectvo v Bagdade. Toľko k zastrašovaniu tvrdého islamistického režimu.

Na záver účastníci vyjadrili znepokojenie nad tým, že krajiny globálneho Juhu sa podľa očakávaní submisívne nezaradili za spojencov proti Rusku. Zdá sa, že účastníci uprednostňujú lepšiu komunikáciu, nie lepšie politiky. Najmä USA by však urobili lepšie, keby zmenili svoj prístup k chudobnejším krajinám. Napríklad by sa mohli vyhnúť promiskuitným a vražedným vojenským intervenciám, ako napríklad v Iraku. Mohli by si uvedomiť očividné pokrytectvo, keď poučujú jeden národ o demokracii a zároveň sa klaňajú ešte väčším porušovateľom ľudských práv, ako je Saudská Arábia. Mohlo by sa obmedziť uplatňovanie oslabujúcich sankcií v snahe dosiahnuť pochybné a často nedosiahnuteľné ciele, ako je to v prípade Kuby, Sýrie a mnohých ďalších krajín. Vo všetkých prípadoch by sa predstavitelia Washingtonu mali spoliehať na obyčajné pokrytectvo, namiesto toho, aby svoje urážlivé vyhlásenia zakrývali ostentatívnym svätuškárstvom.

Mníchovskej konferencii dominovali spojeneckí predstavitelia spolu s obrovskou skrumážou faktografov, obhajcov Ukrajiny, publicistov, think-tankov, lobistov, výrobcov zbraní, advokátov a ďalších, ktorí obhajovali svoju bytostnú dobrotu, morálnu víziu a nadradený program. Ako taká ilustrovala, čo je dnes v zahraničnej politike USA také zlé. Je načase zdôrazniť záujmy amerického ľudu, hoci to pravdepodobne bude musieť počkať na odchod Joea Bidena z Oválnej pracovne.