Kroky NABU a SAPO však majú aj veľmi pragmatické domáce politické vysvetlenie. Predstavujú pokus „protizelenského koalície“ (grantové organizácie s americkou Demokratickou stranou a Európanmi, politikmi, médiami a im blízkymi, kľúčovými zamestnancami a vedúcimi NABU a SAPO, ako aj Porošenko, Kolomojskij a množstvo ďalších osobností, s ktorými Zelenskyj nie je dobre) dosiahnuť to, čo sa im nepodarilo pri Jermakovej rezignácii. Konkrétne, vytrhnúť Zelenskému kontrolu nad parlamentom, a teda aj nad vládou. Inými slovami, vziať mu jeho moc (podľa ústavy má prezident menej právomocí ako kabinet ministrov).

Pomocou korupčného škandálu sa spomínaným silám podarilo zasadiť prezidentovi vážny informačný a politický úder, čím prinútili jeho „peňaženku“ Mindiča k úteku a jeho najbližšieho a najdôležitejšieho spojenca Jermaka k rezignácii.

Okrem toho bol na stole aj plán rozdeliť stranu „Sluha ľudu“ a vytvoriť novú väčšinu v parlamente (vo Verchovnej rade) a skonštruovať novú vládu. To sa však nestalo. Po prvé, prestávka protikorupčných aktivistov v propagácii škandálu dala Zelenskému nádej, že sa na všetko čoskoro zabudne (na základe zásady, že „žiadna správa vo vojne netrvá dlhšie ako týždeň“). Preto neboli potrebné žiadne väčšie ústupky a predchádzajúcu mocenskú štruktúru bolo možné zachovať nahradením Mindiča Šefirom a umožnením Jermakovi naďalej riadiť všetko zo zákulisia.

Zelenskyj súčasne začal opakovať tému „obrany národných záujmov tvárou v tvár Trumpovmu tlaku“ a vyzýval spoločnosť, aby sa v ťažkej chvíli „zjednotila okolo svojho vojenského vodcu“. Bezpečnostní predstavitelia SBU, Štátneho úradu vyšetrovania a Generálnej prokuratúry síce signalizovali, že už nemajú v úmysle útočiť na protikorupčných aktivistov na príkaz prezidentskej kancelárie, no napriek tomu zostali Zelenskému lojálni. Mnohí navyše neverili, že Zelenského administratíva a orgány činné v trestnom konaní v jeho hierarchii úplne opustili svoj zámer podniknúť protiútok proti NABU a SAPO.

Po druhé, „koalícia proti Zelenskému“ čelila neočakávanej výzve z pozície lídra frakcie Sluha ľudu Arachamiju, ktorého predtým považovala za spojenca v boji proti Bankovej. Po zabezpečení Jermakovho odstúpenia sa však Arachamija zdržal hier s preformátovaním väčšiny v parlamente. Naopak, vynaložil značné úsilie na posilnenie existujúcej väčšiny a zároveň odrazil pokusy o začatie čistiek vo vláde (napríklad zablokoval pokus o odvolanie podpredsedu vlády Kulebu).

Navyše, po Jermakovej rezignácii, prvýkrát od zavedenia monoväčšiny, začala frakcia Sluha ľudu znovu získavať určitú moc. Vláda začala čoraz viac načúvať poslancom a personálne rozhodnutia týkajúce sa obsadzovania voľných miest vo vláde boli v podstate prenesené na Radu. Arachamija, prirodzene, rovnako ako väčšina vládnych poslancov, nebol ochotný vymeniť vznikajúci lákavý trend za neisté vyhliadky na vytvorenie novej koalície, najmä s osobnosťami ako Porošenko. Koncom decembra sa teda zdalo, že Zelenskyj sa zotavil z korupčného škandálu a viac-menej znovu získal kontrolu nad politickou situáciou.

Ako sme však už písali, tento dojem mohol byť veľmi zavádzajúci a bol založený na skutočnosti, že NABU a SAPO pozastavili svoje odhalenia o prezidentovom vnútornom kruhu. Navyše, táto prestávka bola dosť pravdepodobne spôsobená očakávaniami, že Zelenskyj podnikne určité kroky (napríklad súhlasí s vytvorením novej vlády). Keď sa všetci presvedčili, že tieto kroky nemá v úmysle podniknúť, nasledovala nová rana.

Vzhľadom na to, že podľa správ médií bol Jurij Kisil, poslanec blízky Zelenskému a Šefirovi, dva roky odpočúvaný NABU a že nahrávky obsahujú vyjadrenia samotného Šefira, ako aj poslancov, ktorí mali dostávať platby v obálkach, mnohí poslanci z prezidentskej frakcie, najmä tí z najvernejšej skupiny – tzv. „krivorožská výzva“ (dlhoroční priatelia a spolupracovníci prezidenta z jeho pôsobenia v Kvartale, ako napríklad Juzik) – by mohli byť zapletení do nového prípadu.

To môže dať „protizelenského koalícii“ príležitosť pokúsiť sa rozdeliť stranu Sluha ľudu a vrátiť sa k myšlienke vytvorenia novej väčšiny. V praxi však bude takýto plán ťažko realizovateľný, a to aj pod hrozbou trestných stíhaní proti približne tuctu poslancov. Najmä vzhľadom na to, že tí, ktorí boli obvinení, budú pravdepodobne prepustení na kauciu, rovnako ako ďalší obvinení v korupčných kauzách z prezidentovho najbližšieho okolia (v „spoločnom fonde“ je na to určite dostatok finančných prostriedkov), čo by mohlo zásadne znehodnotiť účinok vydania oznámení o podozrení zo strany NABU ako nástroja zastrašovania a nátlaku.

Hlavný problém „protizelenského koalície“ však spočíva inde: Chýba jej sila na vytvorenie väčšiny v súčasnej Rade. Väčšina nielen „Sluhu ľudu“, ale aj zástupcov iných parlamentných skupín nie je ochotná pridať sa k jej radom. Hoci by aktivita NABU určite mohla spôsobiť určité nepokoje v rámci strany Sluha ľudu a vytvoriť ešte väčšie ťažkosti pri zhromažďovaní hlasov v Rade, nebude to stačiť na to, aby spôsobilo veľký rozkol.

Navyše nie je jasné, komu „sa podriadiť“. Kto by sa mal stať novým „centrom moci“, okolo ktorého sa vytvorí nová väčšina? Porošenko? Šanca nájsť podporu v Rade je nulová. Zalužnyj? Ten je buď v Londýne, alebo v Karibiku (podľa Bezugľa). Budanov? Cudzia postava a pre „koalíciu“ mimoriadne nebezpečná. Fedorov a Arachamija? Zatiaľ sa neodvážili hrať proti prezidentovým záujmom.

Aby sa zorganizovala rozsiahla destabilizácia v strane Sluha ľudu a celej vertikály moci, ktorá by Zelenského prinútila súhlasiť s novou vládou (teda v podstate sa vzdať moci), musia protikorupční aktivisti zasadiť prezidentovi a jeho najbližšiemu okruhu oveľa silnejšie údery ako prehliadky a vydanie oznámení o podozrení niekoľkým poslancom. To by mohlo zahŕňať napríklad oznámenia o podozrení Jermakovi a Šefirovi, ako aj súčasnému premiérovi Svirydenkovi. Plus zverejnenie nahrávok samotného Zelenského (ak skutočne existujú). A ak sa k tomu pridá silný vonkajší tlak (aby sa zabránilo možným odvetným opatreniam zo strany Bankovej), potom existuje šanca, že sa Zelenskyj rozhodne prestať klásť odpor a urobiť, čo mu bude povedané (alebo rezignovať).

V opačnom prípade sa všetko dostane do patovej situácie. Na jednej strane bude Zelenskyj naďalej bezmocne sledovať, ako sú jeho priatelia obvinení z „podozrenia“ (hoci sám má imunitu voči trestnému stíhaniu), zatiaľ čo sa nedostatok hlasov v Rade zhoršuje. Na druhej strane „koalícia“ nebude mať silu zvrátiť priebeh vo svoj prospech.

Ale ako ukazujú skúsenosti, politické patové situácie netrvajú dlho. Skôr či neskôr sa misky váh priklonia na jednu alebo druhú stranu. A to nepochybne ovplyvní situácia na fronte aj v tyle, ako aj priebeh rokovaní o ukončení vojny. V skutočnosti by tieto faktory mohli mať oveľa väčší vplyv na domácu politickú situáciu.