Rýchlosť, s akou Washington nasadil Kathleen FitzGibbonovú, africkú eso so skúsenosťami zo spravodajských služieb, ako svoju novú veľvyslankyňu v Niamey, signalizuje, že diplomacia je uprednostňovanou cestou, pričom všetky možnosti zostávajú na stole.

Dôležité je, že Washington Post dnes v redakčnom článku poznamenal, že „obe armády (americká a nigerská) v uplynulom desaťročí úzko spolupracovali: Dôstojníci sa navzájom poznajú a nigerskí generáli neboli považovaní za protiamericky naladených“.

Rovnako aj informácia amerického ministerstva zahraničných vecí o veľvyslankyni FitzGibbonovej zdôraznila, že cieľom jej urýchleného pridelenia je „posilniť úsilie o pomoc pri riešení politickej krízy v tomto kritickom období“ a že jej „diplomatickým cieľom bude presadzovať diplomatické riešenie“.

Zaujímavé je, že čítanie sa obmedzuje na výzvu na prepustenie zosadeného prezidenta a členov jeho rodiny a ignoruje predchádzajúcu konkrétnu požiadavku týkajúcu sa jeho opätovného uvedenia do funkcie. Čítanie naznačuje, že americká diplomacia rozširuje svoje siete a neobmedzí sa len na Hospodárske spoločenstvo západoafrických štátov (ECOWAS).

V predvečer príchodu veľvyslankyne FitzGibbonovej do Niamey priniesol denník New York Times rozhovor s Ali Lamine Zeine, dezignovaným predsedom vlády Nigeru. Zeine, najvyšší civilný predstaviteľ vojenskej junty, s najväčšou pravdepodobnosťou hovoril v mene generálov a oslovoval západné publikum.

Zeineho vyjadrenia naznačujú, že vládnuca garnitúra v Niamey je šikovná a mohla by byť v dlhodobej hre, ktorá sa snaží o priamu spoluprácu s USA. Samotné ECOWAS je totiž po víkendovom prvom osobnom stretnutí s vodcom prevratu generálom Abdouramanom Tchanim v rozpakoch.

Sprostredkovateľskú misiu ECOWAS viedol generál Abdulsalami Abubakar, nesmierne vplyvný štátnik a kráľ, ktorý bol poslednou nigerskou vojenskou hlavou štátu a zdrojom morálnej autority, ktorý dodržal svoje slovo a odovzdal moc demokraticky zvolenej vláde, čím sa dlho očakávaný sen Nigerčanov stal skutočnosťou.

Po návrate z Niamey Abubakar informoval prezidenta Bola Tinubu a neskôr sa vyjadril pre médiá, kde vyjadril optimizmus, že kríza v Nigeri sa pravdepodobne nezhorší nad rámec diplomacie. Na otázku, či existuje možnosť vyhnúť sa vojenskej akcii ECOWAS v Nigeri, Abubakar uviedol:

„Dúfajme, že diplomacia to zvládne. Nikto nechce ísť do vojny, nikomu sa to neoplatí, ale na druhej strane naši lídri povedali, že ak všetko zlyhá – a ja si nemyslím, že všetko zlyhá, niekam sa dostaneme, dostaneme sa z tejto šlamastiky.“

Stručne povedané, Niger čelí skôr „chaotickej“ situácii než revolučnej situácii. Možno badať isté bonapartistické prvky – za ktoré, samozrejme, nesie veľkú vinu, keďže africké elity a ich zlyhania sú hlavným faktorom nielen preto, že verejná mienka ich spája s Francúzskom, ale aj kvôli dvojnásobnému neduhu chudoby politických ideológií a populizmu, nehľadiac na nárast nových generácií mladých ľudí frustrovaných statusom quo, ktorý v ich očiach spôsobilo Francúzsko.

Preto je dôležité, že hrozba, že Rusko vyplní vákuum, je preceňovaná a nemala by ospravedlňovať intervenciu Západu. Treba si uvedomiť, že časť príťažlivosti Ruska spočíva v tom, že mnohí Afričania vnímajú Moskvu ako niečo ako „anti-Francúzsko“. A naopak, čím menej bude Francúzsko v ľudovej predstavivosti žiť ako vykorisťovateľská bývalá koloniálna mocnosť, tým menšia bude symbolická príťažlivosť Ruska.

Za protikoloniálnou a antiimperialistickou rétorikou Moskvy je vidieť, že to chápu aj samotní Rusi. Komentár v ruskom denníku Nezavisimaja gazeta pred tromi dňami poznamenal, že „pre Ruskú federáciu je pozoruhodné, že pučisti sa po prvýkrát dištancovali od Ruska a Vagnerových PMK a ubezpečili Západ, že sú pripravení viesť s ním politickú a hospodársku spoluprácu“.

Generál Tchiani, ktorý stojí na čele pučistov, sa však nemieni vzdať moci. Na druhej strane už neopakuje, že bývalý prezident Bazum bude postavený pred súd. Delegácia ECOWAS, ktorá sa stretla so zosadeným prezidentom Mohamedom Bazumom, odhadla, že mu nehrozí žiadne bezprostredné nebezpečenstvo. Pučisti poslúchli prísne varovanie Washingtonu.

Generál Tchiani sa tiež dištancuje od búrlivej verejnej podpory pučistov, ktorá ho zrejme privádza do rozpakov. Podľa ruského denníka je salíciou to, že „súdiac podľa posledných krokov a vyhlásení nigerskej armády, naozaj nechce prerušiť všetky možnosti dialógu s Francúzskom, Spojenými štátmi a organizáciami, ktoré podporujú.

V rozhovore pre New York Times Zeine načrtol predstavy o prioritách zahraničnej politiky nových orgánov. Kategoricky odmietol predpoklady a tvrdenia, že za prevratom stojí Moskva. „Nevidím žiadne zámery vojenskej vlády Nigeru spolupracovať s Ruskom alebo so skupinou Wagner,“ povedal Zeine.

Dokonca varoval Západ, aby bol diskrétny a netlačil Niger do náručia Wagnera. (Podľa správ do susedného Mali v Saheli priletel redaktívny šéf Vágnera Jevgenij Prigožin, čo podnietilo špekulácie).

Najdôležitejšie je, že Zeine jasne povedal New York Times, že profrancúzsky vektor zahraničnej politiky Nigeru zostane nezmenený aj pod novými orgánmi. „Študovali sme na francúzskych univerzitách, naši dôstojníci študovali vo Francúzsku,“ povedal.

Celkovo Nezavisimaja Gazeta nevrlo poznamenala: „Súdiac podľa rozhovoru, jediné, o čo sa Tchiani a jeho spolupracovníci usilujú, je revízia podmienok spolupráce s bývalou metropolou. Ako povedal Zeine, „chceme len, aby nás rešpektovali“. Pravdepodobne sa to týka revízie podmienok ťažby nigerských zásob uránu a zlata. Obe sú teraz pozastavené.

Napriek tomu existuje veľká neistota, pokiaľ ide o skutočné zámery protagonistov. Snaží sa junta, ktorá má triedne alebo korporatívne záujmy, o určité ústupky, aby si zachovala tvár, alebo len získava čas? Zmierňuje Západ svoje predchádzajúce ostré požiadavky na okamžité obnovenie demokratickej vlády na skromné realistické očakávania, že Bazoum odíde do exilu a že pučistov prinúti dodržať časový plán odovzdania moci zvolenej vláde? Neexistujú jednoduché odpovede.

Významnou kvapkou v mori je skutočnosť, že Africká únia na utorkovom zasadnutí vo svojom sídle v Addis Abebe pri pozastavení členstva Nigeru rozhodla, že potrebuje čas na preskúmanie dôsledkov akéhokoľvek ozbrojeného zásahu v tejto krajine.

Domáca verejná mienka v Nigeri je tiež ostro proti akémukoľvek vojenskému zásahu ECOWAS. Koniec koncov, podobné minulé intervencie v Libérii a Sierre Leone nemali šťastný koniec v Nigeri, ktorého západné mocnosti zaviedli na záhradnú cestičku a nechali ju držať v rukách plechovku červov. Niger má plné ruky práce s vážnou vnútornou bezpečnostnou situáciou, ktorá nepripúšťa žiadne rozptýlenie. Severné nigerské provincie majú kmeňovú a etnickú príbuznosť s Nigerom a postavili sa proti vojne.