“Podobná kritika však nebýva vždy braná do úvahy, keď sa pozrieme na 40 rokov bojových operácií USA na Blízkom východe. Vychvaľovaná americká prítomnosť nie vždy formuje politickú orientáciu a štruktúru spoločnosti. Očividnými príkladmi toho sú Irak a Afganistan,” upozorňuje analytik.
Podľa Ahmadiho názoru Američania takisto nedokázali ovplyvniť správanie strán počas výpravy do Libanonu. Nepodarilo sa im zmeniť ani zahraničnopolitickú orientáciu Iránu aj napriek tomu, že táto krajina žila v pomerne tesnom vojenskom obkľúčení po niekoľko desaťročí.
Názor, že USA môžu využiť svoje kontroly nad severnými oblasťami Sýrie, aby sformovali povojnový štát a vyhnali Teheránom podporované skupiny, bol vždy len teoretickou myšlienkou bez konkrétneho akčného plánu. Viac než to: je potrebné počítať s tým, že početné proiránské sily sa skladajú zo sýrskych občanov, zdôrazňuje autor článku.
“Je dosť pravdepodobné, že Damask a jeho spojenci budú pracovať na zaistení bezpečnosti ostatnej časti krajiny a čakať na odchod Američanov. Jednoduchá skutočnosť, ktorá sa stala určujúca pre značnú časť konfliktu, spočíva v tom, že také štáty, ako sú Irán a Rusko, majú viac životne dôležitých záujmov v Sýrii ako ďaleká superveľmoc,” usudzuje analytik.
Niektorí ľudia uisťujú, že “stratégia ústupu“ zo Sýrie bude mať za následok chaos a rast extrémizmu ako v prípade stiahnutia amerických vojsk z Iraku. Novinár denníka The New York Times David Sanger opakuje dôvod Bushovej administratívy a píše, že rozmiestnenie vojsk na Blízkom východe je kľúčovým prvkom, ktorý bráni teroristom v tom, aby sa dostali na americký breh.
Avšak “nekonečná vojenská okupácia“ veľkého územia na Blízkom východe nezachráni USA pred bojom s teroristami alebo chaosom. Veľké množstvo skupín vrátane Hizballáhu, Talibanu a al-Kájdy načerpali sily alebo sa dokonca sformovali pod nosom amerických vojakov a námorných pešiakov, tvrdí autor článku.
Rozvážnejšia kritika sa týka uponáhľanosti, s ktorou bolo prijaté pôvodné Trumpove rozhodnutie, a nedostatku strategickej kontroly. Odporcovia prezidentovej iniciatívy poukazujú na to, že stiahnutie vojsk má prebiehať postupne, aby sa na to mohli spojenci pripraviť, aby nebolo zmarené protiteroristické plánovanie.
“Je ťažké povedať, aká práve bude v konečnom dôsledku americká politika v Sýrii, keď odtiaľ americké ozbrojené sily odídu a ak vôbec odídu. Ale každá politika bude s veľkou pravdepodobnosťou nedostatočná, keď nebude brať ohľad na históriu amerických vojenských intervencií v tomto regióne,” uzatvára Alireza Ahmadi.