Slovensko 12. mája (HSP/Foto: Mária Čapáková)

“Delete”. Tlačítko so zaujímavou funkciou. Ak sa chceme zbaviť nežiadúceho súboru v počítači, stačí naň kliknúť. Pre istotu sa objaví tabuľka s otázkou – naozaj chcete vymazať tento súbor? Dostávame na výber – áno, alebo nie. Podľa toho, čo si zvolíme, súbor vymažeme alebo ponecháme. Ľudský mozog je tiež ako počítač. Schopný uchovávať mnohé informácie, súbory a vykonávať zložité operácie. Ale funkciu kedykoľvek niečo vymazať náš mozog neponúka. Skôr naopak. Kapacita našej pamäte akoby konca nemala. Zvlášť na súbory, ktoré by sme radi ovládli tlačítkom “delete”, ale v ľudskom mozgu to nefunguje. Má tendenciu neustále pripomínať. Ak sa aj zdá, že už na niektoré veci nemyslíme a “nenosíme” ich v hlave, keď to najmenej čakáme, objaví sa tabuľka s otázkou – a spomínaš si na toto? Odrazu sa vám premietne pred očami obsah súboru, ktorého by ste sa možno aj radi zbavili, ale nemáte tlačítko s nápisom “delete”. Dokonca nemáte ani na výber medzi áno a nie. Sú síce veci, na ktoré zabúdame a nespomenieme si na ne, ale tie nám mozog pripomínať nezvykne. To, čo “počítač” v našej hlave s obľubou neustále vyťahuje, je väčšinou to, na čo sa nám myslieť a spomínať nechce.

Človek je zaujímavý tvor. Za obsah svojho počítača si zodpovedá sám. A za obsah “počítača” v hlave? Podnetov z okolia máme veľmi veľa. Všetky na nás vplývajú, neustále sme nútení zaujímať postoje, prispôsobovať sa okolnostiam, spracovávať udalosti a informácie. Mozog sa vypnúť nedá. Jedine spánok môžeme porovnať s úsporným režimom. Ale mozog pracuje aj v spánku. Ľudia sa snažia vytvárať robotov s umelou inteligenciou, ale nedokážu im dať viac, ako sami majú. To, čo vieme robotovi odovzdať, je len zlomok schopností, ktorými my prirodzene oplývame. To, čo žiadny robot nikdy od človeka nedostane, je emocionálny život v takom rozsahu, ako ho máme my. Dovolím si tvrdiť, že nikdy. Pretože my sami máme často problém obsiahnuť emocionálnu časť svojho života. Emócie, city a pocity nami dokážu hýbať tak, že obrazne povedané strácame hlavu a zdravý úsudok.

A tu sa dostávame k tomu, prečo nám mozog zvykne pripomínať niektoré veci, na ktoré by sme radi zabudli. My totiž nie sme “chladné” tvory. Všetko, čo sa nás akýmkoľvek spôsobom dotkne, v nás vyvolá emócie. Často sa dostávame do situácii, ktoré po emocionálnej strane spracovať nechceme, nevieme, alebo ich spracovávame veľmi ťažko. A pokiaľ nás niekde “tlačí topánka”, nedokážeme dať niektorým súborom v našej hlave pokyn “delete”.

Zvykneme ľudí deliť na dva typy – rozumový a citový. Jedny spracovávajú udalosti svojho života viac rozumom a druhí cez emócie. Ale neznamená to, že v prvej skupine nefungujú emócie a v druhej nefunguje rozum. Ide len o to, čo má prevahu. A to sa v rôznych situáciách môže meniť. Rozumový typ aj sám seba niekedy prekvapí a zareaguje totálne emocionálne a naopak – citový typ si nečakane dokáže zachovať chladnú hlavu a čuduje sa sám sebe, ako sa mu to podarilo.

Keď uvažujem o tom, ako sa ľudia snažia vytvoriť robotov a dať im svoje schopnosti, natíska sa mi otázka – kto “naprogramoval” nás? Ak my dávame robotovi kus zo svojej inteligencie, kto dal nám našu? Kto nám dal rozum a emócie, aby sme ich používali? Veď ten chudák robot sa nedokáže ani rozhodnúť inak, ako to má v sebe naprogramovené. Ale my sme stvorení tak, že okrem samostatného rozhodovania máme aj slobodnú vôľu v tom, čo konáme. Nikto nám diaľkovým ovládaním nezmení smer len preto, že sa mu nepáči, ak namiesto doprava odbočíme doľava. Nie sme stroje, ktoré niekto ovláda. V nás pulzuje život. Okrem mozgu, ktorý pracuje bez nášho priameho zásahu, máme telo, ktoré je zázračne kompaktné. Máme emocionálny život a všetko to spolu úžasne spolupracuje a navzájom súvisí. A ešte sme dostali niečo naviac – takzvaný vnútorný život, svoje osobné prežívanie, hĺbku srdca. Dokážeme vytvárať vzťahy a väzby s inými ľuďmi, s prostredím, v ktorom žijeme, aj s vecami, ktoré nás obklopujú. Tvoríme nové veci, ktoré nám podliehajú. Všetko, čo vzniklo myslením a následne rukami človeka, potrebuje človeka. My dávame zmysel tomu, čo vytvoríme.

Tak ako je to s nami? Kto nám dal ten kus zo seba, ktorý z teba a zo mňa robí inteligentného, citlivého človeka? Od koho pochádza moje a tvoje vnútorné prežívanie? Kto nás stvoril a dal zmysel nášmu bytiu? Kto je to, že mi dôveruje tak, že ma nechá samostatne a slobodne sa rozhodovať? Niekde v hĺbke cítim prítomnosť tohto zázračného stvoriteľa. Akoby nie, keď mi dal kus zo seba a podelil sa so mnou o to všetko, čo má tvorí a kým som? A tu sa mi odrazu otvára ďalší rozmer, ktorý vo mne priam kričí. Láska. To je niečo, čoho diela našich myslí a rúk nikdy schopné nebudú. Láska nás presahuje. Ona je príčinou a dôvodom, prečo sme boli stvorení a prečo v nás pulzuje život. Po láske túžime a lásku hľadáme. Snáď sa to raz podarí každému človeku. Pretože z lásky sme vyšli a ak máme pochopiť zmysel nášho bytia, potrebujeme v tejto stvoriteľskej láske spočinúť. A to všetko, čo nás tvorí, kým sme a čo sme dostali, nás celkom prirodzene ťahá k tomu, od koho to pochádza. Až sa nám raz podarí dostať na tú správnu cestu, ktorá nás povedie k nemu, pochopíme aj význam súborov, na ktoré sme nemohli aplikovať funkciu “delete”. A zrejme to budú rozhodujúce súbory, pretože ak nás niekde “tlačia topánky”, sú to miesta, kde chýba láska. Miesta, kde sme jej nedovolili vstúpiť. Sme živé tvory, nie chladné stroje. Nechcite na to zabudnúť…

Mária Čapáková

Ak si chcete prečítať všetky články autorky, vložte do vyhľadávania jej meno