Na portáli Aktuality.sk vyšiel článok od autora Pavla Štrbu s názvom „Nespravodlivé aj tragické. Nemecko masovo deportuje Afgancov“, ktorý si môže prečítať každý, kto chce vidieť, ako bizarne to až môže dopadnúť, keď žurnalista za peniaze (aby splácal hypotéku?) je ochotný napísať naozaj čokoľvek.

V článku je reč o „nespravodlivom azylovom systéme“. Na začiatok si treba ujasniť podstatnú vec: azylový systém nemôže byť nespravodlivý – iba ak k domorodcom, ktorí sa musia na úkor prišelcov uskromniť. Áno, niekto môže vnímať ako nespravodlivé, že azyl dostal niekto, kto ho potreboval menej ako ten, kto ho nedostal, ale to je tak asi všetko. Udeliť niekomu azyl znamená dobrovoľne sa zmilovať nad ním a prichýliť ho. Je teda len vaše rozhodnutie, komu chcete azyl udeliť, na azyl nemá nikto žiadne prirodzené právo.

Inou vecou je, že právny inštitút s názvom „právo na azyl“ je zakotvený v legislatíve štátov, ktoré sa hlásia k tradíciám humanizmu. Je však postavený na dobrovoľnom rozhodnutí občanov týchto krajín pomáhať v rozsahu, v akom to považujú za zmysluplné, prijateľné a bezpečné. Ak niekto kritizuje „nespravodlivú“ neochotu nejakej krajiny poskytovať azyl, je to podobne duchaplné a oprávnené, ako keby napríklad slečna kritizovala niekoho za nespravodlivú neochotu pozvať ju na rande.

Takáto elementárna logika však zrejme nie je dostupná tým, ktorí sa príliš dlho vyhrievali na slniečku.

„Mladý Afganec Jamal Naser Mahmodi nebol žiadne neviniatko. V posledných rokoch spáchal v Nemecku viacero menších zločinov, za ktoré ho však zakaždým potrestali len verejnoprospešnými prácami. Raz pred berlínskou stanicou hodil po inom mužovi fľašu vodky, inokedy zase nadával nemeckým policajtom do ,onanistov‘,“ píše pán Štrba. „Najväčší trest ho však postihol až pred mesiacom. V júli sa spolu s ďalšími 68 Afgancami ocitol na palube lietadla, ktoré ho deportovalo naspäť do jeho rodnej krajiny. Mahmodi pár dní po prílete do Afganistanu spáchal samovraždu. Podobne ako desiatky tisíc mnohých iných azylantov žijúcich dlhé roky v Nemecku sa nevedel zmieriť s často nespravodlivým nemeckým azylovým systémom, ktorý je podľa kritikov nielenže krutý, ale najmä šialene pomalý.“

Pán Štrba tu neveľmi zakryto naznačuje, že Nemecko môže za to, že psychicky narušený cudzinec, ktorého Nemci prijali do svojej krajiny, starali sa o neho a on im tam „za odmenu“ páchal zločiny, po návrate domov spáchal samovraždu… Šialené!

Aby pôsobenie na emócie čitateľa bolo ešte väčšie, Štrba k článku prikladá aj Mahmodiho fotografiu. Píše, že jeho príbeh je len jedným z tisícov podobných, a že Mahmodi sa s nemeckými imigračnými úradmi naťahoval dlhé roky. Čím viac ho odmietali, tým vraj čoraz viac prepadal depresiám a napokon aj drogám. Práve ich užívanie ho definitívne pripravilo o možnosť získať v Nemecku azyl. „Nemecko začalo masovo deportovať Afgancov už vlani a od mimovládnych organizácií za to čelilo kritike. Kancelárka Angela Merkelová ich ubezpečovala, že tak robí len v prípade usvedčených kriminálnikov. Takým bol napokon aj Mahmodi, hoci zločiny, ktorých sa za osem rokov strávených v Nemecku dopustil, neboli vážne,“ píše Štrba.

Takže Mahmodiho zločiny neboli vážne… čo to tu zase pán Štrba naznačuje? Vyhosťovať možno iba migrantov, ktorí páchajú ťažké zločiny? Alebo tak ako prikazujú mimovládky, nie je prípustné vôbec žiadne vyhosťovanie, kto raz príde, už má garantované právo zostať? A ako si vlastne kancelárka – áno, tá istá Merkelová, ktorá je známa tým, ako urputne bojuje proti migrantom – dovoľuje niekoho vyhosťovať, keď jej to mimovládky zakazujú?

Aby bolo jasné, že nemecké úrady sú nielen tou zlou, ale ešte aj chybujúcou stranou celého príbehu, pán Štrba spomína aj príbeh iného Afganca, ktorému odmietli udeliť azyl. On sa odvolal, ale napriek tomu ho nútene naložili do lietadla a odtransportovali domov. Súd však rozhodol, že deportácia bola ilegálna, preto Nasribulláha priviezli naspäť do Nemecka, kde sa však možno rozhodne, že napokon predsa len poletí preč.

„Podobných prípadov je však v Nemecku viac. Najznámejším je pravdepodobne ten, ktorý zažil islamista známy ako Sami. V minulosti pôsobil ako osobný strážca vodcu teroristickej siete al-Kájda Usámu bin Ládina, medzitým však v Nemecku strávil dve desaťročia. V júli Samiho deportovali do Tuniska. Nemecká legislatíva však zakazuje deportácie ľudí do krajín, kde im môže hroziť mučenie. Keď úradníci prišli na chybu, bolo už neskoro – Tunisania ho odmietli vydať späť,“ píše pán Štrba o tom, že džihádistický terorista bude možno súdený v Tunisku podľa tamojších zvyklostí – aká hrôza! Že Tunisko súdi svojich občanov podľa svojho práva, to nevadí, ale že tak bude súdiť „nášho“ islamistu, to je problém… Opäť tu pozorný čitateľ môže prečítať medzi riadkami, že podľa pána Štrbu by možno bolo lepšie, keby dotyčný džihádista v záujme jeho ľudského práva na európsku väznicu s televízorom a modlitebňou radšej zostal v Európe a po prepustení mohol nerušene vykonávať svoju osvetovú a ideologicko-exekučnú činnosť.

„Nezapomínejte na to, že jako svobodní občané takzvané demokratické a svobodné společnosti máte právo zavírat vrátka před čímkoliv a komukoliv,“ povedal krátko po revolúcii pesničkár a básnik Karel Kryl. Ťažko nájsť na koniec tohto článku vhodnejšie slová.

Ba možno je jeden citát ešte lepší: „Ľudia, bdejte!“ Július Fučík

Ivan Lehotský