Začiatkom mája ste vo Vašom článku pre portál Česká pozice citovali dáta frekvenčnej analýzy politickej príslušnosti pozvaných hostí do relácie, ktorá jasne uviedla nevyváženosť reprezentácie politických strán v Českom rozhlase. Nakoľko sa zmenila situácia od okamihu výzvy Rady ČRo pre nápravu tejto situácie? S čím súvisel podľa Vášho názoru stav nevyváženosti politickej reprezentácie v ČRo?

Nerušil: Nevyváženosť spravodajstva a publicistiky konštatovala ako Rada Českej televízie, ako aj Rada Českého rozhlasu. Sú to kontrolné orgány verejnosti, teda mali by sme zo strany manažmentu týchto inštitúcií očakávať nápravu. Problém má dve roviny: jednak je to podreprezentácia, v prípade SPD potom priamo ignorácia, a naopak sú tu strany, ktoré vo voľbách získali od voličov polovičný mandát čo SPD, ale striedajú sa vo vysielaní ako apoštoli na orloji.

Česká televízia aj Český rozhlas potom majú jedno spoločné špecifikum: medzi najcitovanejších z predsedov politických strán patrí predsedníčka TOP 09, pani Pekarová Adamová, teda predsedníčka druhej najslabšej parlamentné strany. Táto skutočnosť podstatu problému vystihuje asi najlepšie. Som ale skeptický, že by k náprave došlo do volieb, minimálne do nich budeme musieť vydržať s manipulatívnymi spravodajstvom a agresívnou publicistikou. Nová politická reprezentácia snáď bude mať záujem problém riešiť, tá súčasná stavu verejnoprávnych médií príliš pozornosti nevenovala.

Akú úlohu hrajú sociálne siete v súčasnej predvolebnej kampani? Môžeme hovoriť o tom, že svojím spôsobom nahradili poddimenzovanú reprezentáciu niektorých strán vo verejnoprávnych médiách?

V prípade SPD zohrávajú sociálne siete nezastupiteľnú úlohu. Vo väčšine médií sú jej názory v podstate ignorované, ak sa v nich objaví, väčšinou v kontexte lacnej snahy o škandalizáciu. Musíme si teda hľadať inú cestu komunikácie s voličmi, budovať miesta, kde by si nás mohli nájsť. Napríklad v prípade facebookového profilu predsedu hnutia Tomia Okamuru sa bavíme o takmer tristo tisícoch monitorujúcich, to je pri volebnom výsledku 540 tisíc hlasov pre SPD každý druhý volič prepojený s naším hnutím cez Facebook. Toľko odberateľov na Facebooku nemá ani Andrej Babiš. Sociálne siete nám v tomto ohľade dopĺňajú informačný nedostatok, spôsobený protiprávnou ignoranciou hnutia Sloboda a priama demokracia zo strany verejnoprávnych médií. Preto sme tiež svedkami zvyšujúceho sa tlaku na cenzúru sociálnych sietí, aby si ľudia nemohli slobodne a vymieňať informácie.

V českom mediálnom priestore sa objavili ďalšie relácie s „osobnou značkou„ moderátora, najmä relácia Luboša Xavera Veselého. Objavujú sa tiež osobné relácie, najmä Aby bolo jasno od Jany Bobošíkovej. Akú úlohu podobné relácie hrajú v predvolebnom období?

Tieto relácie majú svojich odberateľov a podľa výsledkov na youtube kanáli aj solídny odber. Opäť ide o ľudí, ktorí nie sú spokojní so stavom tradičnej publicistiky a hľadajú alternatívu, ktorá by ich nejakým spôsobom podnietila. Určite svoju rolu pred voľbami zohrajú, ale akú si netrúfam odhadovať.

Nedávno ste boli zvolený ako jednička za stranu SPD pre Prahu. Prečo ste sa rozhodol prijať nomináciu hnutia SPD v Prahe? Čím sú Vám blízke myšlienky tejto strany?

Rozhodol som sa nomináciu prijať, pretože programové ciele SPD sa zameriavajú na témy, na ktorých mi záleží. Predovšetkým teda rodina, vlasť, bezpečie a prosperita pre našich obyvateľov. SPD zároveň odmieta akékoľvek snahy o indoktrináciu detí v škole najrôznejšími módnymi ideológiami o tridsiatich pohlaviach a podobne, ako sa dnes do škôl snažia implementovať politické neziskovky.

Sám mám dve malé deti, šesť a štyri roky, tak viem, o čom hovorím. Chcel by som, aby mohli vyrastať v rovnako normálnom prostredí, ako som vyrastal ja, alebo moji rodičia. Nechcem, aby im zo strany verejnoprávnych médií boli servírované rozprávky o dvoch zamilovaných princoch, alebo o škaredej zlatovláske. A vyložene si neželám, aby im v čase dospievania boli v školách poskytované akékoľvek informácie o veciach, ako sú medikamenty na oddialenie puberty.

Európske spoločenstvo vzniklo ako zoskupenie priemyselných štátov a postupne sa transformovalo v podobu voľného trhu kapitálu, tovaru a služieb. Súčasná pandémia znovu vrátila a „uzavrela„ hranice, pomocou ktorých krajina chráni zdravie svojich občanov. Je znovu uzatvorenie hraníc, a to vrátane ochrany pred nelegálnou migráciou pri prerozdeľovaní migračných kvót, spôsobom zachovania svojej autenticity a miestnych tradícií? Aký pojem sa bude vkladať do hraníc v budúcnosti, a budú vôbec existovať v obvyklom slova zmysle?

Ona je to predovšetkým otázka zachovania národnej suverenity vôbec. Pôvodné spoločenstvo z päťdesiatych rokov bolo konštruované ako miesto dialógu, ako miesto názorového stretu vlád, ktoré pracovali na harmonizácii svojich politík. V posledných rokoch však pozorujeme snahu o expanzívnu politiku európskych inštitúcií, že sa snaží vydobyť stále viac právomocí na úkor členských krajín. Nabrali si ale veľké sústo a výsledkom je, že ľudia vnímajú Európsku úniu ako čoraz menej funkčný útvar, čo sa prejavilo v prípade neschopnosti riešiť epidémiu koronavírusu v celej svojej nahote.

Miestom výkonu našej suverénny národnej politiky preto musí zostať náš parlament v Prahe, našou menou koruna česká, našimi symbolmi národná vlajka, hymna a štátny znak. Súčasťou národnej suverenity sú aj štátne hranice, teraz síce bez stálych hraničných kontrol, ale stále plne platné.

Podobne je to aj s obyvateľstvom. Predsa nemožno prerozdeľovať ľudí, ako nejaké balíky do rôznych krajín, podľa nejakých kvót. Kde je v tomto ohľade rešpekt k ľudskej dôstojnosti? Keď už si krajiny západnej Európy chcú nelegálnych migrantov do svojich krajín púšťať, tak si ich tam potom tiež majú nechať a nenútiť ich ostatným. My v SPD ako jediná parlamentná sila hovoríme jasné nie nelegálnej migrácii a jasné nie islamizácii našej krajiny. Je to len predstupeň vývoja, ktorý teraz pozorujeme na francúzskych predmestiach, kde existujú no-go zóny, kde sa vypaľujú kostoly a kde pokojne na ulici podrežú učiteľa za zlé slová o islame.

Poľsko, Maďarsko a Česká republika sa stali čiernymi ovcami v otázke rozdelenia migračných kvót. Prečo sa podľa vás tieto štáty, inštitucionálne zakotvené v európskom spoločenstve, bránia prevzatiu spoluzodpovednosti za riešenie migračnej krízy v EÚ? Nakoľko účasť riešenia otázky migrácie súvisí s naplnením kresťanskej myšlienky pomôcť svojmu najbližšiemu?

Predovšetkým by malo zaznieť, že krajiny strednej Európy migračnú krízu nezavinili, a ani si za sebou neťahajú koloniálne dedičstvo, podobne ako Francúzsko, alebo Veľká Británia, ktoré je nepochybnou súčasťou celého problému.

Druhou súčasťou problému je chybná zahraničná politika administratívy bývalého prezidenta USA Baracka Obamu a Georga Busha ml., Ktorí svojimi vojnami v Iraku, Afganistane, a arabskou jarou destabilizovali celú jednu geopolitickú oblasť.

My môžeme prejaviť solidaritu, ale mala by mať určitú postupnosť. Teda, začať s pomocou priamo v postihnutých oblastiach, aby sa ich obyvatelia s našou pomocou dokázali o seba postarať sami, neskôr im pomôcť s obnovou funkčných štátnych inštitúcií. Všimnite si, že pašerácke lode s migrantmi sú plné mladíkov v najlepších rokoch. Tí by mali predsa byť prvými, ktorí budú brániť svoje domovy a svoje rodiny, a následne potom svoju krajinu obnovovať. Naopak, mne v tých lodiach akosi chýbajú ženy, deti a starci, tých je tam naozaj malé percento. Tým by bolo kresťanským imperatívom pomôcť, nie mladíkom v plnej sile, o ktorých dôvodoch k príchodu je málo známe.

Česká republika stále drží prvenstvo v ateizme, a to napriek bohatej histórii rímskokatolíckej cirkvi. Pritom v prípade živelných pohrôm Česi sú schopní sa rýchlo mobilizovať a navzájom si pomáhať. Vidíte v tom rozpor, alebo v ČR nie je zvykom sa k akémukoľvek náboženstvu hlásiť?

Česká spoločnosť je tradične nedôverčivá k inštitúciám, k cirkvám nevynímajúc. Veľa v tomto smere zapríčinili aj pohyby obyvateľov po druhej svetovej vojne. Najprv v dôsledku odsunu nemeckého obyvateľstva, potom opätovným osídlením pohraničia a následným sťahovaním obyvateľov z vidieka do vlasti. Ľudia tak prišli o puto k svojmu spoločenstvu, k svojej farnosti.

Často ale ľuďom zostal vzťah najlepšie vyjadrený slovami „niečo musí byť„, ktorý sa tiež prejavuje v tom, že sme jeden z nejpoverčivejších národov na svete. Schválne si všimnite, ako idú u nás na odbyt horoskopy, liečivé kamene, koľko ľudí sa zaoberá neviditeľnými energetickými vlnami. Česi ale tiež dokážu prejaviť neuveriteľnú solidaritu, to sme videli pri minuloročnom nástupe pandémie koronavírusu, aj teraz pri živelnej pohrome na južnej Morave. Je to určitý dôkaz toho, že nie sme až tak veľkí materialisti, ako to často môže vyzerať.

V súdobej Európe, rovnako ako anglosaských krajinách, sa už niekoľko rokov riešia otázky genderizmu, rovnakých práv občanov podľa ich sexuálnej orientácie alebo pohlavia. Menšiny sa oveľa viac zviditeľnia ako nositelia tradičných kresťanských hodnôt a Cirkev v istých otázkach začína ustupovať zo svojich pôvodných pravidiel. Vnímate tento trend ako nevyhnutnú spoločenskú transformáciu, pokus neodsudzovať svojich najbližších, alebo ide o útlm kresťanských hodnôt a vzdávanie sa pôvodnej európskej identity? Nakoľko to môže ohroziť západný svet ako taký?

Svet sa v tomto ohľade zbláznil. Sú to nebezpečné ideológie, aj pápež František hovorí o ničivosti rodovej ideológii porovnateľnej s účinkami jadrovej zbrane. Niekto si myslí, že je to cesta vpred, skôr to ale je cesta k rozvratu spoločnosti. Cirkev v tomto ohľade nemôže ustupovať, to by inak poprela sama seba. Ak totiž nedokážeme mať jasno v tom, kto je matka a kto otec, koľko máme pohlaví a podobne, potom je namieste otázka, či sa ešte považovať za civilizovanú ľudskú spoločnosť.

A tiež sa potom nečudujme, že sa objaví silnejšia civilizácia, ktorá nás nakoniec pohltí, ako už sa v minulosti stalo mnohým kultúram. Jednou z mála krajín, ktorá má v Európe v tejto veci rozum, je Maďarsko. Vidíme ale, že právnou úpravou, ktorá zakazuje šírenie materiálov obsahujúcich propagandu ideológie LGBT medzi maloletých si Maďari zo strany Bruselu vyslúžili politický proces.

Podľa nedávneho výskumu ČCVM sa zistilo, že 38% Čechov vidí Rusko ako bezpečnostnú hrozbu. Akú úlohu v tom zohrávajú kvalitatívne a kvantitatívne metódy prezentácie informácií? Možno tu hovoriť o kumulácii osobných negatívnych pocitov Čechov z Ruska ako nástupcu Sovietskeho zväzu, a médiami, ktoré od roku 1989 takmer sústavne usilujú o vykresľovanie obrazu tejto krajiny prevažne v negatívnom svetle? Ide podľa vás skôr o vládnu alebo mediálnu politiku voči RF?

Je to do značnej miery výsledok mediálnej konštrukcie, ktorý stavia na resentimente z minulosti, ktorý spomínate. V Rusku som dvakrát bol, raz automobilom až na Altaji. Videl som teda, že ľudia v Rusku majú úplne iné starosti, než sa im dnes prisudzujú. Pozoroval som veľkú mieru hrdosti na svoju vlasť, na víťazstvo v druhej svetovej vojne nad Hitlerom a z toho plynúce sebavedomie. Dnešné Rusko už nie je brežnevovský Sovietsky zväz, ktorý by súperil v studenej vojne s USA. Dnešné Rusko je jednou z niekoľkých veľmocí a som toho názoru, že by sme mali usilovať o korektné až priateľské vzťahy so všetkými. Na druhej strane by sme ale mali vystupovať sebavedome a vyžadovať si rešpekt, a to aj v prípade Ruska. Hľadanie Putina za každým rohom nám ale v tomto úsilí skutočne nepomôže.

Forum24 zverejnil článok popisujúci 10 bodov pre úspech krajiny za doby „obnovy po vláde premiéra Babiša a prezidenta Zemana„. Medzi body patrí zákaz webu Sputnik a uzavretie ruskej ambasády, čo by bolo považované za úspech v „hybridnej vojne„. Je podľa Vás Rusko hlavným nepriateľom ČR? Ak by k podobným krokom došlo po októbrových voľbách, v očiach koho bude ČR víťazom?

Ja by som to skôr zaradil do kategórie niektorého z ďalších úletov tohto servera. Zahraničná politika sa nedá robiť uzatváraním ambasád a vypovedaním novinárov. Ak by sa mala čo i len polovica bodov, popisovaných v spomínanom manuáli realizovať, potom to bude signálom, že naša krajina bola definitívne zapredaná záujmom, ktoré v našej krajine reprezentuje Pirátska strana a jej pomocníci. Preto si myslím, že otázka nástupu Pirátov k moci sa stane jednou z tém volieb, ktorá rozhodne o konečnom výsledku.