Môj profil 
Predplatné
Slovensko 14. februára (HSP/Foto: Mária Čapáková)
Pred niekoľkými rokmi sme pri potulkách Slovenskom hľadali jednu samotu na odľahlom mieste medzi horami. Malo to byť miesto pokoja, priam sväté miesto. Viezli sme sa v aute štyria a v kufri sme mali naše dve fenky. Pomaly sme postupovali lesnou cestou, keď moja fena začala skučať a bola nepokojná. Zastavili sme a zobrala som ju von s tým, že už nie sme ďaleko od hľadaného miesta a dôjdeme za ostatnými pešo. Tak aj bolo.
Onedlho sme kráčali pomedzi domy na samote a blížili sme sa k autu, v ktorom boli ostatní. Pri jednom dome som si všimla veľkého, bieleho psa. Nebol priviazaný a moja fena behala tiež na voľno. Pohol sa k nám. Nebola som v strehu, pretože sa mi nestalo, že by pes napadol fenu. Ale vzápätí to prišlo. Priblížil sa k nej a už zo správania oboch sa dalo vycítiť, že niečo nie je v poriadku. Moja fena mala strach a zneistela. Akoby pritisnutá k stene pobehovala popri našom aute. Zlomok sekundy, ktorý človek nedokáže ovplyvniť – napadol ju.
Zahryzol sa jej do hlavy a to teda ani ona nie je malého vzrastu. Myslím, že sme všetci štyria kričali na toho bieleho psiska, niekto z auta, ja vonku v priamom dianí. Krik a kamene zabrali, po chvíli ju pustil, vystrašenú, nad okom krvavý šrám. A potom človek čaká, čo bude ďalej? Vrhne sa na mňa? Vyzeral na to. Ale z mojej strany lietali kamene a bola som značne rozčúlená, čo určite počul z môjho hlasu. Už si nepamätám, čo všetko som na neho nakričala. Moju fenu sme dali rýchlo do auta k tej druhej a jediný mužský zástupca našej partie sa rozhodol, že ide situáciu riešiť s domácim.
Na mieste “pokoja” a “svätosti” – ako sa o ňom hovorilo – sme však stretli človeka, ktorý nebol ochotný uznať si nejakú vinu, bránil svojho psa a obviňoval nás. Ale celý tento incident sa neodohral na súkromnom pozemku, lež na verejnej ceste. Nepochodili sme. Dostali sme odporúčanie, aby sme odišli preč. No my sme tam predsa len ešte pobudli so snahou riešiť situáciu ďalej.
A to biele psisko ma prenasledovalo ako tieň. Kam som sa pohla, zakrádal sa za mnou. Vždy, keď som sa zohla po kameň, trochu sa vzdialil. Bolo to, akoby ma prenasledovalo zlo. Stále som na neho hovorila, aby nič neskúšal. Kým sme nenasadli do auta a neodišli, mala som ho v pätách. V priebehu nasledujúcich troch týždňov bola moja fena napadnutá ešte dvakrát, tento raz inými fenami. Ani raz sa nebránila, ani len zuby neukázala. A ja som mala stále pocit, že sa za mnou zakráda akési zlo.
Spomenula som si na to, pretože nejakým spôsobom sa zlo neustále snaží vstúpiť do života človeka. Neustále prenasleduje, pokúša v myšlienkach a hľadá slabé miesta. Len zvláštne je, že keď ho nevidím, nebránim sa… To biele psisko sa prehliadnuť nedalo. Po kom by som teraz mala hádzať kamene a upozorňovať ho, nech nič neskúša? Prečo sa nebránim tak, ako som vtedy bránila svojho psa a vlastne aj seba? Keď zlo nevidím, znamená to, že som mu vydaná napospas?
Nie. My máme moc brániť sa. Len potrebujeme byť ostražití, vnímaví na to, čo sa okolo nás neviditeľne a nečujne pohybuje, kým to začujeme niekde vo vlastných myšlienkach a zbadáme vo svojom konaní. Kým to prehovorí našimi ústami a trafí niekomu priamo do srdca…
Bojovať so zlom vo svete neznamená len angažovať sa v rôznych organizáciách a poukazovať na to, kde sa deje neprávosť. Boj so zlom by sa mal predovšetkým odohrávať na osobnej úrovni. Jednoducho ho cez seba nepustiť ďalej, nedovoliť mu narábať našimi myšlienkami, slovami a činmi. Možno je to ten najtvrdší boj, ktorý treba odbojovať denno denne, sprevádzaný bolesťou, okresávaním seba samého, potláčaním svojej pýchy a ega.
Rozpoznať zlo na hraniciach svojich slabostí potrebuje riadnu dávku skúseností. Je oveľa ľahšie hodiť kameň po bielom psiskovi a nakričať naňho, nech nič neskúša. Táto udalosť mi však ukázala, že to zlé sa bude za človekom zakrádať neustále, krvilačne čakať na chvíľku neobozretnosti a potom skočí a uchopí tam, kde sa mu neubránime bez neľútostného boja.
Áno, vo svete vidíme veľa zlého. Ale prečo mu nedať stop vo svojom vlastnom živote? Vo svojich postojoch, myšlienkach a slovách? Veď keď je tak veľa zlého vo svete okolo nás, kde je napísané, že mňa si nevšimlo a nevtrelo sa nenápadne do môjho života?
Nie, voči zlu nemôžeme byť ľahostajní. Denne sa pokúša o srdce človeka. Prevažná väčšina filmových a knižných príbehov je postavená na boji so zlom. A môj osobný príbeh sa od toho nijako nelíši. Tým hrdinom, ktorý má so zlom bojovať a zvíťaziť, som ja. Len v realite života je to každodenný boj, ktorý akoby nemal konca.
Lenže má. Vytrvalosť v boji so zlom nás privedie k tomu, že hoci sa o to bude snažiť, nebude nám môcť ublížiť… Ako ten biely pes, čo zo mňa nespúšťal oči a bol mi v pätách. Ale ani ja som z neho nespustila oči a on možno aj chcel, ale ublížiť mi nemohol…
Mária Čapáková
.JPG)
