Moskva 6. októbra 2022 (HSP/fvdinternational/Foto:Pixabay)

Je zriedkavé počuť politikov spomínať Boha, ale ešte zriedkavejšie ich počuť spomínať Satana. Ruský prezident však 30. septembra v slávnostnom prejave v Kremli spomenul oboje. Za “čistý satanizmus” označil “protináboženstvo”, ktoré podľa neho v súčasnosti zachvátilo Západ a ktoré chce rozšíriť po celom svete. Spomenul najmä “prebudené” zvrátenosti, ako je napríklad operácia zmeny pohlavia, ktorá sa ponúka deťom, píše John Laughland pre Forum for Democracy

Obvinenie zo satanizmu svedčí o obrovskej miere hnevu v Moskve. Putinov prejav bol hlasným vyhlásením Západu, že vzťahy s Ruskom sa skončili. Vyšlo to z úst muža, ktorý sa rovnako ako jeho minister zahraničných vecí už desaťročia usilovne odvoláva na “našich európskych partnerov” a “našich amerických partnerov”. Teraz už nie. Rusko chce skoncovať s tým, čo považuje za diktatúru Západu – a Západ chce skoncovať s tým, čo považuje za diktatúru Ruska.

Tento prejav odznel pri príležitosti pripojenia štyroch ukrajinských regiónov. Toto pripojenie predstavuje vážnu eskaláciu konfliktu. Podobne ako pri šachovom útoku sa Rusko svojou inváziou chopilo iniciatívy, keďže od roku 2014 bolo na vedľajšej koľaji a počas ôsmich rokov, keď sa s podporou Západu snažili ukrajinské sily silou znovu dobyť Donbas a prenasledovali a zabíjali pritom tisíce vlastných civilistov.

V reakcii na anexie Ukrajina požiadala o vstup do NATO. Zelenskyj, sprevádzaný dvoma úradníkmi, ktorých by človek nechcel stretnúť v noci v tmavej uličke, urobil pred kamerami herecký výkon, pri ktorom údajne podpísali žiadosť o rýchly vstup do NATO. Zelenskyj potom neskôr schválil zákon vylučujúci rokovania s Ruskom – zákon, ktorý zaväzuje aj jeho samého. Bola to ďalšia senzácia, pretože takýto zákon sa samozrejme dá zrušiť alebo ignorovať.

Žiadosť o vstup do NATO je tiež eskaláciou. Od jari nikto nenavrhol žiadnu deeskaláciu. Naopak, najprv Británia, potom a samozrejme USA povedali Ukrajincom, aby vojnu nevzdávali. Putinov prejav bol aj dlhým vysvetlením, prečo Rusko nemôže rokovať: Západ je v zajatí satanizmu a jediné, čo chce, je ovládnuť alebo zničiť Rusko.

Je zrejmé, že všetky vojny sa končia vyjednávaním alebo aspoň nevojenskými verbálnymi porážkami, ako napríklad vo Versailles, ale je tiež zrejmé, že môžu existovať vojny, v ktorých sa vojenský aspekt presadzuje paralelne s diplomatickým, ako sa o to Rusi pokúšali počas prvých týždňov konfliktu, keď sa rokovania s Kyjevom konali najprv v Bielorusku a potom v Turecku. Teraz už nie, aspoň nie v súčasnosti.

Ale mihlo sa NATO ako prvé vo svojom vystúpení proti ruskej anexii a mobilizácii? Dňa 2. októbra deväť stredoeurópskych a východoeurópskych štátov (Poľsko, Rumunsko, tri pobaltské štáty, Česká republika, Slovensko, Čierna Hora a Macedónsko) vydalo vyhlásenie, v ktorom odsúdilo ruskú agresiu a potvrdilo rozhodnutie z roku 2008 ponúknuť Ukrajine členstvo v NATO.

Zdalo sa, že ide o pozitívnu reakciu na “žiadosť” Ukrajiny, ale v skutočnosti sa v nej neuvádza žiadne urýchlené pristúpenie. Takže tu už bola istá nejednoznačnosť. Horšie bolo, že sotva bolo toto vyhlásenie vydané, bulharský prezident verejne uviedol, že dokument nepodpísal, pretože chce najprv mier, a až potom diskusiu o členstve v NATO. Jeho vyhlásenie je v príkrom rozpore s politikou EÚ a NATO, podľa ktorej musí Ukrajina vojensky zvíťaziť. (Josep Borell povedal, že vojnu treba vyhrať na bojisku; Ursula von der Leyenová, že ak sa boje zastavia, Ukrajina prestane existovať).

Prezident Radev išiel ešte ďalej. Uviedol, že Bulharsko sa síce podieľalo na rozhodnutí z roku 2008 otvoriť dvere Ukrajine, ale toto rozhodnutie bolo prijaté v úplne inom bezpečnostnom prostredí. (Vtedy na Ukrajine neboli ruské vojská.) Z toho vyplýva, že už nemusí byť platné. Jeho vyhlásenie sa skončilo: “Vojenské akcie na území Ukrajiny si dnes vyžadujú, aby jej členstvo v Aliancii… neviedlo k riziku priameho zapojenia krajín NATO do vojny.” Priame zapojenie krajín NATO do vojny je však presne to, čo Ukrajina chce, pretože všetko ostatné už má. Dá sa predpokladať, že Poľsko a ďalšie štáty to chcú tiež.

Tento jasný rozkol v NATO prichádza na pozadí mlčania veľkých krajín aliancie – USA, Spojeného kráľovstva, Turecka, Francúzska a Nemecka. Tie sa k Zelenského žiadosti nevyjadrili. Vzhľadom na to, že všetky tieto krajiny a celé NATO vylúčili priamu vojenskú konfrontáciu medzi NATO a Ruskom, a vzhľadom na to, že niektoré z týchto krajín (Turecko určite, možno Francúzsko) by s veľkou pravdepodobnosťou nesúhlasili s prijatím Ukrajiny, je zrejmé, že Zelenského malá fotopríloha žiadosti NATO padla na úrodnú pôdu.

Západ tvrdí, že anexie “neuzná”. Znamená to, že ich nebude akceptovať. Ak sa však domnieva, že tieto územia možno získať späť len pokračujúcim vyzbrojovaním Ukrajiny, je to fantázia. Drobné úspechy, ktoré nedávno dosiahli ukrajinské sily a o ktorých sa v médiách píše, akoby Zelenskyj bol poľný maršal Rommel, sú len špendlíkom na obrovskom území, ktoré Rusko dobylo. NATO môže dúfať nanajvýš v to, že Ukrajinci budú v nasledujúcich rokoch pripravení zomierať v dlhotrvajúcom povstaní, obťažujúc ruské sily na hraniciach a možno aj vo vnútri územia. Práve tým Rusom pred februárom pohrozil náčelník generálneho štábu USA generál Milley. Členstvo v NATO je však fantázia.

Medzitým Rusko nielenže prevzalo iniciatívu, postavilo Ukrajinu a Západ na zadné, zvýšilo počet svojich obyvateľov o päť alebo šesť miliónov, získalo kontrolu nad priemyselným srdcom východnej Ukrajiny, zvýšilo kontrolu nad povestnou bohatou poľnohospodárskou “čiernou pôdou” Ukrajiny, zväčšilo svoje územie o ekvivalent polovice rozlohy Spojeného kráľovstva, zmenilo Azovské more na ruské jazero, zmobilizovalo 300 000 záložníkov, – a videlo, že NATO mihlo ako prvé.