Konstantin Oľšanský z ruského portálu Svobodnaja pressa reaguje na príspevok profesora Serfatyho pre The National Interest.

Je najvyšší čas, aby Washington prestal Rusku „vykrúcať prsty” a bezodkladne si sadol s Moskvou za rokovací stôl. Každý triezvo uvažujúci odborník vyzýva administratívu Joea Bidena, ktorý sa už pripravuje na nové prezidentské voľby, na mierové rokovania.

Moskva medzitým dáva jasné signály, že je pripravená na deeskaláciu – ale za vlastných podmienok. Zástupca tajomníka Bezpečnostnej rady Alexander Venediktov vyzval USA, aby „aktívne študovali skúsenosti s úspešným riešením kubánskej krízy”.

Roskosmos následne oznámil, že je pripravený obnoviť inšpekcie USA v súvislosti so zmluvou START a taktiež predviesť americkým špecialistom najnovšiu balistickú raketu Sarmat.

Prijme všetky tieto pozitívne signály Washington? Alebo bude pokračovať v hre svalov a sľubovať Kyjevu dodávky čoraz smrtonosnejších zbraní – vrátane stíhačiek a systémov protivzdušnej obrany. Loptička je teraz na strane Washingtonu.

Profesor Serfaty: „Nevenovali sme dostatočnú pozornosť legitímnym záujmom Ruska”

Alexander Venediktov, zástupca tajomníka Bezpečnostnej rady, nepripomenul kubánsku krízu náhodou, hovorí Simon Serfaty, známy americký geopolitický analytik. Serfaty bol dlhé roky vedúcim európskeho programu v Centre pre strategické a medzinárodné štúdie vo Washingtone. V mnohých rozhovoroch a článkoch zdôrazňoval, že USA a NATO provokujú Rusko k eskalácii.

„Rusko sa búri proti všemocnosti Ameriky, ktorá si nenašla čas na ruské záujmy, a búri sa proti zjednocujúcej sa Európe, ktorá nevytvorila priestor pre svojho väčšieho suseda. Rusko volá  po tom, aby bolo vypočuté. A my sme nevenovali dostatočnú pozornosť legitímnym záujmom a obavám Ruska,” napísal Serfaty v júni 2014, krátko po znovuzjednotení Krymu s Ruskom. Bohužiaľ, politológ vtedy nebol vypočutý. Nebolo počuť ani hlasy mnohých ďalších triezvo uvažujúcich odborníkov a politikov. Výsledkom je nová geopolitická kríza, ktorú v Rusku aj na Západe prirovnávajú ku karibskej.

Serfaty v článku pre vplyvnú americkú publikáciu Foreign Policy uvádza ďalšie historické analógie v snahe apelovať na zbytky triezveho uvažovania „staršinov z Washingtonu”. Porovnáva referendá v Donbase, Záporožskej a Chersonskej oblasti a rozhodnutie Vladimíra Putina o čiastočnej mobilizácii s inými udalosťami, ktoré zmenili chod svetových dejín.

Ide napríklad o atentát na rakúskeho arcivojvodu Františka Ferdinanda v Sarajeve v roku 1915 (ktorý spôsobil prvú svetovú vojnu), atentát na vietnamského prezidenta Ngo Dinh Ziema v roku 1963 (jeden z faktorov intervencie USA vo Vietname), alebo zatknutie irackého prezidenta Saddáma Husajna v roku 2003.

Odborník pripomína, že po všetkých týchto udalostiach sa otvorila príležitosť zabrániť krvavým vojnám. To sa však nepodarilo. Možno sa teraz Washingtonu naskytla príležitosť – a mal by ju využiť skôr, než sa náklady stanú neúnosnými pre celý svet, domnieva sa Serfaty.

Európa naliehavo potrebuje novú Jaltskú konferenciu a prehodnotenie vzťahov s USA

Už francúzsky prezident Jacques Chirac varoval, že rozširovanie NATO povedie k „nebezpečnej reakcii” (hoci sám Chirac rozširovanie podporoval). Teraz nastal čas, aby kolektívny Západ zožal plody svojej nezodpovednosti.

Preto, ako predpovedá Serfaty, prípadné mierové rozhovory nebudú jednoduchou prechádzkou. Nemali by sme očakávať, že sa zopakuje Mníchovská dohoda z roku 1938 (štyri veľké európske mocnosti fakticky vyhlásili rozdelenie Československa) alebo Jaltská konferencia z roku 1945 (krajiny protihilterovskej koalície si rozdelili Nemecko na okupačné zóny), píše Serfaty v stĺpčeku pre National Interest. Dnešná Ukrajina, žiaľ, nie je taká slabá ako Československo v roku 1938 alebo Nemecko v roku 1945, aby sa dobrovoľne vzdala územia, domnieva sa Serfaty. Aj keď Oľšanský tvrdí, že by sa s ním dalo polemizovať – dôvodov na presvedčenie o bábkovej povahe kyjevského režimu už bolo veľa.

Je to však kolektívna Európa, ktorá je jednou z najsilnejších strán rokovania. Koniec koncov, táto zima bude pre ňu najťažšia za posledných 75 rokov. A túto zimu si európski politici nevyhnutne položia mnohé nepríjemné otázky vo vzťahu k Washingtonu, ktorý sa len naoko tvári ako spojenec  Európanov.

„Odradili Spojené štáty Rusko? Nie. Reagovali USA v období pred vojenským konfliktom na naliehavé žiadosti Ukrajiny o zbrane? Nie. Po neúspechu v zadržiavaní a obrane sa USA zapojili do bojov? Nie. Tým, že USA prenechali boj iným, utrpeli rovnako ako oni? Nie,” uvádza profesor Serfaty v zdrvujúcej charakteristike pokrytectva „washingtonských elít”.

Ak sa vrátime do histórie, kubánska kríza z roku 1962 nielenže skomplikovala vzťahy medzi Západom a ZSSR, ale zamotala aj vzťahy medzi európskymi krajinami, pripomína profesor v článku pre National Interest. Serfaty však vidí budúcnosť opatrne optimisticky. Pripomína, že po kubánskej kríze John F. Kennedy súhlasil s uvoľnením napätia so ZSSR. V roku 1989 George Bush po potlačení protestov na Námestí nebeského pokoja v priebehu niekoľkých mesiacov normalizoval vzťahy s Čínou.

Až na to, že Joe Biden nie je George Bush a už vôbec nie Kennedy. Hoci loptička, ktorú hodilo Rusko, je stále na strane Washingtonu…