Štyrmi hlavnými koncelebrantmi pápeža Františka pri oltári boli kardináli Gualtiero Bassetti – arcibiskup Perugie a predseda Konferencie biskupov Talianska, Angelo De Donatis – vikár Svätého Otca pre mesto Rím, Peter Kodwo Appiah Turkson – prefekt Dikastéria pre integrálny ľudský rozvoj a rímsky pomocný biskup Guerino Di Tora. Liturgiu sprevádzal mnohonárodnostný spevácky zbor.

Modlitby veriacich zazneli po čínsky, taliansky, arabsky, francúzsky a swahilsky. Medzi tými, ktorí prinášali obetné dary, bola aj rodina zo Slovenska. Ďalšie rodiny boli z Nigérie, Filipín, Sýrie a Talianska. Tymián použitý pri liturgickej incenzácii a procesii pochádzal z Bokolmanyo na juhu Etiópie, kde sa nachádza tábor so 40 000 utečencami.

Po svätej omši pápež František z papamobilu pozdravil veriacich na celom námestí. Na jeho okraji pri ľavom oblúku kolonády odhalil monumentálne súsošie znázorňujúce utečencov so symbolom krídel anjelov. Dielo kanadského umelca Timothyho Schmaltza je vytvorené z hliny a bronzu a zobrazuje husto natlačený zástup mužov a žien na podstavci pripomínajúcom čln, s tvárami rôznych etník a kultúr súčasnosti i minulosti.

Súsošie s názvom „Nepovšimnutí anjeli“ (Angels unawares) odkazuje na biblickú výzvu z Listu Hebrejom 13,2: „Nezabúdajte na pohostinnosť, lebo niektorí takto prijali ako hostí anjelov, a ani o tom nevedeli.“ Pri slávnostnom odhalení bol spolu s autorom prítomný aj páter Michael Czerny SJ, podsekretár sekcie pre migrantov a utečencov v rámci Dikastéria pre integrálny ľudský rozvoj, ktorý stojí za myšlienkou umiestnenia tohto diela priamo vo Vatikáne.

Vo Večnom meste už má Timothy Schmaltz niekoľko originálnych sôch, ktoré spája spoločná téma Ježišovej prítomnosti v chudobných. Jedna z nich je bronzová postava bezdomovca na lavičke pred budovou Pápežskej charity (Elemosineria apostolica) vo vnútri Vatikánu, ďalšia je pred nemocnicou Santo Spirito pri husto frekventovanej autobusovej zastávke na nábreží Tiberu.

PLNÉ ZNENIE homílie pápeža Františka:

Responzóriový žalm (porov. Ž 146,6-10) nám pripomenul, že Pán ochraňuje cudzincov spolu s vdovami a sirotami ľudu. Žalmista jasne vymenúva kategórie ľudí, ktoré sú obzvlášť zraniteľné, častokrát zabudnuté a vystavené zneužívaniu. Cudzinci, vdovy a siroty predstavujú ľudí zbavených práv, vylúčených a odsúvaných na okraj, na ktorých Pánovi osobitne záleží. Preto Boh od Izraelitov žiada, aby k nim boli osobitne pozorní.

V Knihe Exodus Pán napomína izraelský ľud, aby žiadnym spôsobom neubližovali vdovám a sirotám, lebo on počuje ich volanie (porov. 22,23). To isté varovanie sa opakuje dvakrát v Knihe Deuteronómium (porov. 24,17; 27,19), no už aj so započítaním cudzincov medzi chránené kategórie. Zmysel tohto napomenutia je jasne vysvetlený v tej istej knihe: Boh Izraela je Ten, ktorý „vysluhuje právo sirote a vdove a miluje cudzinca; dáva mu jedlo a odev“ (10,18). Táto láskyplná starostlivosť voči tým menej privilegovaným je teda predstavená ako charakteristická črta Boha Izraela a rovnako aj ako požiadavka, či morálna povinnosť, pre všetkých tých, ktorí chcú byť súčasťou jeho ľudu.

Práve preto máme venovať osobitnú pozornosť cudzincom, ako aj vdovám, sirotám a všetkým tým, ktorí sú v našich časoch vyraďovaní. V Posolstve k dnešnému 105. svetovému dňu migrantov a utečencov sa dookola opakuje tá istá téma: „Nejde len o migrantov.“ A je to pravda: skutočne nejde iba o cudzincov, ale o všetkých obyvateľov životných periférií, ktorí sú spolu s migrantmi a utečencami obeťami kultúry vyraďovania. Pán od nás žiada, aby sme začali prakticky uskutočňovať lásku voči nim; žiada nás, aby sme obnovili ich ľudskosť, a zároveň i našu vlastnú, nikoho nevylučujúc a nikoho neponechávajúc mimo.

Avšak súčasne s uskutočňovaním lásky Pán od nás žiada aj zamyslieť sa nad nespravodlivosťami, ktoré plodia vylúčenie, zvlášť nad privilégiami niekoľkých, ktoré sa udržiavajú na úkor mnohých. „Dnešný svet je každým dňom väčšmi elitársky a krutý voči vylúčeným. To je pravda, ktorá spôsobuje bolesť: Dnešný svet je každým dňom väčšmi elitársky a krutý voči vylúčeným. Rozvojové krajiny sú naďalej ochudobňované o svoje najlepšie prírodné a ľudské zdroje v prospech niekoľkých privilegovaných trhov.

Vojny sa týkajú len niektorých regiónov sveta, ale zbrane na ich vedenie sa vyrábajú a predávajú v iných regiónoch, ktoré sa potom nechcú postarať o utečencov, ktorých tieto konflikty produkujú. Kto na to dopláca sú vždy tí najmenší, chudobní, najzraniteľnejší, ktorým je zabránené sedieť pri stole a z hostiny sú im ponechané len omrvinky“ (porov. Posolstvo k 105. svetovému dňu migrantov a utečencov).

Práve v tomto zmysle treba chápať tvrdé slová proroka Amosa z prvého čítania (6,1.4-7). Beda ľahkomyseľníkom a pôžitkárom na Sione, ktorých netrápi skaza Božieho ľudu, hoci je viditeľná pre všetkých. Nevšímajú si, že Izrael hynie, lebo sú príliš zaujatí zabezpečovaním si svojho pohodlného života, vyberaného jedla a fajnového pitia. Je až zarážajúce, ako tieto napomínania ani s odstupom 28 storočí nestratili nič na svojej aktuálnosti. I dnes nás totiž „kultúra blahobytu […] vedie k tomu, aby sme mysleli iba sami na seba, robí nás necitlivými na volanie ostatných, […] vedie k ľahostajnosti voči ostatným, ba až ku globalizácii ľahostajnosti“ (Homília na Lampeduse, 8. júl 2013).

Nakoniec riskujeme, že aj my budeme ako ten bohatý človek, o ktorom hovorí Evanjelium, ktorý si vôbec nevšímal chudobného Lazára „plného vredov a túžiaceho nasýtiť sa aspoň z toho, čo padalo z boháčovho stola“ (porov. Lk 16,20-21). Príliš zaujatý odievaním sa do prepychových šiat a organizovaním veľkolepých hostín, boháč z podobenstva nevidel Lazarovo utrpenie. A tak aj my, príliš zabratí do starostí o svoj blahobyt, riskujeme, že si nevšimneme brata či sestru v ťažkostiach.

Ale ako kresťania nemôžeme byť ľahostajní voči dráme starých i nových foriem chudoby, temnej osamelosti, pohŕdania a diskriminácie toho, kto nepatrí do „našej“ skupiny. Nemôžeme zostať necitlivými, s umŕtveným srdcom, voči utrpeniu toľkých nevinných ľudí. Nemôžeme neplakať. Nemôžeme nereagovať. Prosme si od Pána dar plaču, toho plaču, ktorý vedie k obráteniu srdca zoči-voči týmto hriechom.

Ak chceme byť Božími mužmi a ženami, ako žiada sv. Pavol Timoteja, musíme „zachovať prikázanie bez poškvrny a bez úhony“ (porov. 1 Tim 6,14). Týmto prikázaním je milovať Boha a milovať blížneho. Nemožno ich oddeľovať! A milovať blížneho ako seba samého znamená tiež seriózne sa usilovať o budovanie spravodlivejšieho sveta, kde budú mať všetci prístup k dobrám zeme, kde všetci budú mať príležitosť sa uplatniť ako jednotlivci a ako rodiny, kde budú mať všetci garantované základné práva a dôstojnosť.

Milovať blížneho znamená mať súcit s utrpením bratov a sestier, priblížiť sa k nim, dotýkať sa ich rán, zdieľať s nimi ich osudy, dávajúc im tak konkrétne najavo Božiu nehu. Znamená to tiež stať sa blížnymi pre všetkých zbitých a opustených pútnikov na cestách sveta tým, že im budeme zmierňovať rany a vezmeme ich do najbližšieho miesta pomoci, kde bude o ich potreby postarané.

Toto sväté prikázanie dal Boh svojmu ľudu a spečatil ho krvou svojho Syna Ježiša, aby bolo zdrojom požehnania pre celé ľudstvo. Aby sme sa spoločne usilovali o budovanie ľudskej rodiny podľa pôvodného plánu Boha, zjaveného v Ježišovi Kristovi: všetci sme bratmi a sestrami, deťmi jedného Otca.

Dnes potrebujeme aj matku, a zverujeme do materskej lásky Panny Márie – Madonna della Strada, Matka toľkých bolestných ciest – jej zverujeme pocestných, migrantov a utečencov, spolu s obyvateľmi periférií sveta a tými, ktorí sú im sprievodcami na ceste.