Paríž 13. augusta 2024 (HSP/Foto:Screenshot-Arirang News)
Zmyslom olympijských hier už od staroveku bolo oslavovať veľkosť. Vždy sa našli podvodníci – víťaz maratónu na olympijských hrách v roku 1904 bol diskvalifikovaný za to, že počas pretekov nastúpil do auta – ale väčšinou sa s nimi rýchlo vysporiadali. Podvody sa neodmeňovali. Alebo aspoň neboli odmeňované otvorene a zámerne ľuďmi, ktorí viedli túto šou, konštatuje vo svojom komentári pre Daily Wire Matt Walsh
V súčasnosti podľa komentátora nie sú olympijské hry o nič menej bizarné. Ale sú strašidelnejšie. Medzi degeneráciou na otváracom ceremoniáli tohtoročnej olympiády, odsúdeným násilníkom hrajúcim volejbal a dvoma “mužmi”, ktorí bili ženy v boxerských súťažiach, boli tieto olympijské hry dosť katastrofálne. Skutočne sa dá povedať, že veľkosť už nie je zmyslom olympijských hier. Veď kultúra, ktorá odmeňuje priemernosť, nemôže tolerovať oslavu výnimočnosti. Namiesto toho ste teda boli znova a znova inštruovaní, aby ste sledovali porazených a predstierali, že sú úspešní. Zmyslom je teraz poníženie.
Na parížskej olympiáde snáď nebolo jasnejšej ilustrácie tohto fenoménu ako vystúpenie 36-ročnej austrálskej breakdancerky Rachael Gunn, ktorá používa umelecké meno “Raygun”. Údajne je to oceňovaná športovkyňa, ktorá bola vyhlásená za “športovú hviezdu roka” v rámci niečoho, čo sa nazýva “Pedestrian Television Awards”. Ukázalo sa, že slovo “pešiak” by bolo veľkorysým spôsobom, ako opísať Raygunino vystúpenie. Raygunová je aj univerzitnou pedagogičkou, ktorá má doktorát z kultúrnych štúdií na univerzite v Sydney, ktorý získala po napísaní dizertačnej práce s názvom “Deteritorializácia pohlavia na breakdanceovej scéne v Sydney: A B-girl’s Experience of B-boying.” Viac o tom neskôr. Je to taká otupujúca práca, ako by ste čakali.
Keďže breakdance je z nejakého dôvodu oficiálnym olympijským podujatím (aspoň zatiaľ), Gunn videla príležitosť, ako celú svoju akademickú prácu uplatniť v praxi. Na kvalifikačnom turnaji v breakdance v Oceánii sa jej nejakým spôsobom darilo natoľko dobre, že mohla súťažiť v Paríži. Za svoju zostavu nakoniec získala nula bodov, pretože napriek tomu, že sa ako breakdancerka dostala na olympiádu, breakdance tancovať nevie.
Jej vystúpenie pôsobilo ako niečo, čo by mohlo robiť päťročné dieťa hneď po tom, čo zakričalo “Hej, otec, pozri sa na to”. To ju celkom dobre vystihuje.
V niektorých momentoch mi jej tanečné pohyby pripomínajú posadnutého človeka v horore, ale to znie pôsobivejšie, než to je. Presnejšie by bolo povedať, že vyzerá ako postihnutý klokan, ktorý má epileptický záchvat. Môžem aspoň povedať, že som sám urobil niekoľko jej pohybov uprostred noci, keď som sa zobudil s charley horse v nohe, píše Walsh.
Skutočnosť, že táto žena sa akýmkoľvek spôsobom “kvalifikovala” na účasť na olympijských hrách, je najjasnejším možným dôkazom toho, že breakdance by nemal byť olympijskou disciplínou. A skutočne to vyzerá tak, že tu už dlho nemusí byť, nie je na programe ako oficiálne podujatie na hrách v Los Angeles v roku 2028. Takže Rachel Gunnová možno vlastne urobila svetu službu, keď to tak zbombardovala, že tento trend ukončila skôr, ako sa skutočne začal, dodal.
Walsh sa pozrel aj na Gunnovej zamestnanie:
Stručne povedané, Raygun nemá žiadne skutočné zručnosti. A zdá sa, že si túto skutočnosť uvedomila veľmi skoro vo svojom profesionálnom živote, a preto celú svoju kariéru postavila na myšlienke, že každý by mal mať možnosť robiť, čo chce – aj keď v tom nie je dobrý. Nie je to žiadne tajomstvo. Vyjde s tým von a povie to. A univerzita jej za to dala doktorát, hoci jej dizertačná práca má čitateľnosť a súdržnosť ako náhodne porozhadzované kocky Scrabble na zemi. Aby ste mali predstavu, Raygunovej dizertačná práca začína tvrdením: ” Uznávam svoje vlastné postavenie ako člen LGBTQI komunity (aj keď mám privilégiá vyplývajúce z toho, že som v heteronormatívnom vzťahu).”
Potom sa Raygun pustí do skutočne “podstatných” vecí. Tu chce, aby ste si nanovo predstavili, čo znamená byť “dobrý” v breakdance: “Namiesto toho, aby sme sa na breakdancerky pozerali ako na ženy, ktorým “chýbajú” zručnosti a techniky potrebné na účasť, môžeme namiesto toho navrhnúť, že spôsob, akým breakdance funguje – spôsob, akým je štruktúrovaný a definovaný – je v opozícii k ženskosti.”Inými slovami, koho zaujíma, že žena nevie tancovať breakdance? To by im nemalo brániť v breakdance. Stačí, ak sa prihlásia do breakdancových súťaží, a všetci ostatní sa musia tváriť, že im to ide. Problém je vyriešený. 300-stranová dizertačná práca je takmer úplne nečitateľná, ale to je hlavné posolstvo. Ženy si môžu robiť, čo chcú – to len mizogýni sa odvážia tvrdiť opak, reaguje Matt Walsh.
Krátka ukážka z vystúpenia:
18.3°C
Štvrtok 
18.7°C
21.1°C
20.8°C
Nedeľa 
Štvrtok 
.jpg)
.jpg)
.jpg)
