Hovorca Kremľa Dmitrij Peskov v nedeľňajšom televíznom rozhovore v Moskve na otázku, kam sa posúvajú vzťahy medzi Ruskom a Západom, odpovedal: “No, neposúvame sa. Už sme prišli na stanicu s názvom “Konfrontácia” a musíme byť zdržanliví, silní, mať základnú silu, pretože budeme musieť žiť v prostredí tejto konfrontácie.”

Mierové rozhovory a koniec konfliktu na Ukrajine nie sú v dohľade. Prezident Putin minulý týždeň povedal, že takmer úplná strata dôvery Moskvy v Západ značne sťaží dosiahnutie prípadného urovnania situácie na Ukrajine, a varoval pred dlhotrvajúcou vojnou.

V takomto apokalyptickom scenári sa bezprostredné susedstvo Ruska mení na vážne sporné zóny konfrontácie veľmocí, keďže USA a EÚ sa snažia obklopiť Rusko prstencom znepriatelených štátov.

Takáto konfrontácia môže mať rôzne podoby. V zakaukazskom regióne je cieľom západných snáh nahradiť Rusko ako arbitra medzi Arménskom a Azerbajdžanom. EÚ sa predstavila ako alternatíva k ruskému sprostredkovaniu a udržiavaniu mieru.

Moskva sa na takéto pokusy spočiatku pozerala skôr spokojne, ale v poslednom čase sa začala obávať, že sa jej v Zakaukazsku posúva pôda pod nohami. Západný trik spočíva v postupnom vytláčaní ruských mierových síl, ktoré boli do regiónu vyslané po obnovení konfliktu medzi Arménskom a Azerbajdžanom v minulom roku v súvislosti s odštiepeneckým regiónom Náhorný Karabach.

Moskva hrá v konflikte na oboch stranách a je celkom zrejmé, že toto trapézové číslo je veľmi chúlostivé a namáhavé. Preto sa v období od 24. februára, keď sa začala špeciálna vojenská operácia Moskvy, podarilo EÚ zriadiť “monitorovaciu misiu” v Arménsku a presadzuje svoj plán na zriadenie misie OBSE v regióne, ktorá bude spochybňovať monopol Ruska na udržiavanie mieru na arménsko-azerbajdžanskej hranici.

Ďalším aktívnym dejiskom sporov je Kazachstan, kde sa Západ neustále snaží narušiť úzke vzťahy tejto krajiny s Ruskom. Viacsektorová zahraničná politika Kazachstanu zameraná na prilákanie západných investícií vytvorila medzi elitami krajiny prozápadné záujmové skupiny. Citlivosť vo vzťahoch Kazachstanu s Ruskom vytvára aj národnostná otázka. Kazachstan je pre Západ v hre s vysokými stávkami, keďže hraničí aj s Čínou.

Na porovnanie, skrytá úloha Západu pri podnecovaní nedávnych stretov medzi Kirgizskom a Tadžikistanom, ako aj pri povzbudzovaní Dušanbe, aby poskytlo “tranzitný koridor” protitalibanským povstalcom v Pandžšírskej doline, predstavuje pre Rusko priamu výzvu v bezpečnostnej oblasti. Na veľké sklamanie USA sa však Moskva a Peking rozhodli zostať bokom, keď sa v septembri minulého roka vyostrilo napätie medzi Tadžikistanom a Kirgizskom a vojaci z Kirgizska a Tadžikistanu si vymenili streľbu na viacerých miestach nedefinovanej hranice týchto krajín.

Tento konflikt patril medzi najvážnejšie vojenské eskalácie v histórii Strednej Ázie od rozpadu Sovietskeho zväzu v roku 1991. Konflikt predstavoval veľkú hanbu pre Moskvu a Ruskom vedené regionálne bezpečnostné organizácie v Strednej Ázii.

Ak bola úloha Západu v kirgizsko-tadžickom konflikte skrytá, nie je to tak v prípade jeho čoraz aktívnejších krokov zameraných na budovanie “umierneného” hnutia odporu s cieľom zvrhnúť vládu Talibanu v Kábule, ktorá má s Ruskom srdečné vzťahy. Pandžšír sa teší záštite francúzskej spravodajskej služby počas protisovietskeho boja v 80. rokoch a staré väzby sa obnovili. Francúzsky prezident Emmanuel Macron prevzal praktickú úlohu pri kultivovaní svojho tadžického náprotivku Emomaliho Rahmóna.

Je celkom zrejmé, že v prípade kirgizsko-tadžických nepriateľských akcií, ako aj v prípade strašidla ďalšieho kola občianskej vojny v Afganistane, ktoré prenasleduje región, sú bezpečnostné záujmy Ruska vystavené veľkej výzve. Rusko zostáva v Strednej Ázii dominantné a na úrovni vedenia má Moskva v Biškeku a Dušanbe veľký vplyv. Vnútroregionálne spory a nestabilita však poskytujú živnú pôdu pre západnú manipuláciu vládnucich elít.

Najnovšia vlna nepokojov v Mongolsku však nesie zlovestné známky farebnej revolúcie. Podobne ako v Kazachstane a Kirgizsku, aj v Mongolsku sa do protestov aktívne zapájajú sociálne médiá. Protesty sa začali pred týždňom proti “uhoľnej mafii”, ktorá údajne profituje z obchodovania s čínskymi spoločnosťami. Na Twitteri sa však šíria rôzne konšpiračné teórie vrátane tej, že by išlo o vnútorný boj o moc v rámci elít vládnucej strany.

Vláda reagovala pohotovo a kabinet sa rozhodol dať na kontrolu verejnosti deväť zmlúv súvisiacich so štátnou ťažobnou spoločnosťou, ktorá je v centre aféry, a oznámil, že všetky budúce obchodné dohody o vývoze uhlia budú s vedomím verejnosti. Vláda ďalej oznámila, že škandál prešetrí parlamentný výbor.

Niekoľko stoviek demonštrantov sa počas víkendu zhromaždilo v mrazivom počasí na Sukhbaatarovom námestí v meste a pochodovalo k prezidentskému sídlu, pričom niektorí ľudia sa pokúšali vtlačiť do budovy, skandovali a spievali, pričom dupali nohami, aby sa zahriali – čo sa náramne podobalo na prevrat v Kyjeve v roku 2014.

Z geopolitického hľadiska dodáva tomuto pohľadu na očarení skutočnosť, že do Číny smeruje väčšina vývozu uhlia, kašmíru, hospodárskych zvierat a iných zdrojov z vnútrozemského Mongolska.

Pokus o premenu protestov na vlastnú farebnú revolúciu je ešte stále v štádiu riešenia. Podľa agentúry Associated Press sa “hospodárske podmienky v krajine s približne 3,3 milióna obyvateľov zhoršili, keďže inflácia sa vyšplhala na 15,2 %, čo sa čiastočne zhoršilo v dôsledku ruskej invázie na Ukrajinu”.

Náhoda alebo nie, protesty v Ulánbátare nasledovali po štátnej návšteve mongolského prezidenta Ukhnaagiina Khurelsucha v Pekingu minulý mesiac. Išlo o druhé stretnutie medzi Siom a Churelsuchom v priebehu dvoch mesiacov. Peking si uvedomuje, že je v hľadáčiku diplomacie Západu aj v Mongolsku, Kazachstane, Kirgizsku, Tadžikistane a Afganistane. Všetky tieto štyri krajiny tak či onak spadajú do prvého okruhu čínskych záujmov.

Poskytujú Číne “strategickú hĺbku”; hospodárske väzby s týmito krajinami bohatými na zdroje sú nielen nesmierne výhodné, ale aj rýchlo rastúce; sú nenahraditeľnými partnermi z hľadiska prepojenia a iniciatívy Pásmo a cesta; a regionálna bezpečnosť a stabilita sú spoločným záujmom.

Paradoxom je, že napriek zbližovaniu záujmov a silným politickým a hospodárskym záujmom, a hoci ide o ich kľúčové záujmy, je čoraz neistejšie, či Rusko alebo Čína dokážu poskytnúť záruky regionálnej bezpečnosti. Moskva je pod západnými sankciami a Peking je naďalej veľmi opatrný v konfrontácii s USA alebo EÚ – hoci Mongolsko je jednou z krajín v Strednej Ázii, kde sa hlavné záujmy Ruska a Číny prekrývajú.

USA a EÚ kalkulujú s tým, že toto je najlepšia príležitosť na upevnenie a rozšírenie ich vplyvu v zakaukazskom, kaspickom a stredoázijskom dvore Ruska. Je zrejmé, že západné mocnosti sa púšťajú do regionálneho napätia a nemožno vylúčiť pravdepodobnosť, že ruský a čínsky odpor voči nemu nebude mať úspech.

Geopolitické stávky sú vysoké. Mongolsko je tranzitnou krajinou pre navrhovaný plynovod Power of Siberia 2, ktorý má smerovať až 50 miliárd kubických metrov plynu z polostrova Jamal v ruskej Arktíde do východnej Číny, a stavebné práce sa majú začať v roku 2024. Podobne Čína, Mongolsko a Rusko predĺžili o päť rokov osnovu rozvojového plánu na vytvorenie čínsko-mongolsko-ruského hospodárskeho koridoru, ktorý uvoľní veľký hospodársky potenciál a zvýši úlohu Mongolska ako tranzitného uzla.

Spolupráca Číny a Mongolska pri budovaní dopravných trás a koridorov sa v posledných rokoch výrazne zintenzívnila, čo posilnilo logistiku medzi Čínou a Mongolskom a výrazne zvýšilo ich prepravnú kapacitu pre hromadné komodity, najmä nerastné výrobky. Obe krajiny sa snažia o prepojenie viacerých nových železničných tratí s čínskymi prístavmi.

USA a EÚ urobia všetko pre to, aby Mongolsko vymanili z čínsko-ruskej orbity, nech to stojí čokoľvek. Zaujímavé je, že minulý týždeň pricestovala do Ulánbátaru vojenská delegácia NATO z Bruselu a viedla dvojdňové rozhovory s mongolskými vojenskými predstaviteľmi. Mongolsko predstavuje horľavú zmes, v ktorej sú prítomné všetky kľúčové prvky konfrontácie USA s Ruskom a Čínou, počnúc zakrádaním sa misií NATO do ázijsko-tichomorského regiónu až po BRI a ruský vývoz energie a, samozrejme, obrovské náleziská vzácnych zemín v stepi.