Vo svojom minulom príspevku o zahraničnej politike som hovoril, že na Slovensku sa politické rozhodnutia prijímajú insitným spôsobom, teda bez riadneho vedeckého poznania problému, o ktorom sa rozhoduje. Dnes musím konštatovať, že insitné rozhodovanie, teda na princípe, čo sa babe chcelo, to sa babe snilo, preniklo aj na vysokú medzinárodnú úroveň.

Snažil sa nám niekto vysvetliť, prečo 5%, a nie 7%? Ako dlhodobý pracovník MO SR viem, ako sa tvoria obranné plány a ako sa zabezpečuje ich financovanie. Nikdy sa obranné plánovanie nerobí tak, že sa stanoví suma a na základe tejto sumy sa vytvárajú obranné plány. Vždy je to tak, že sa vypracuje projekt obrany a následne sa hľadajú naň zdroje. Keď je zdrojov dostatok, tak sa projekt schváli a realizuje. Keď je zdrojov nedostatok, tak sa hľadajú spôsoby ušetrenia napr. aj tým, že sa nie nevyhnutné časti projektu okresávajú. Ale stanoviť sumu, ktorú musíte na obranu minúť bez toho, žeby ste v realite obranného plánovania uvedenú sumu potrebovali, je čistá insita z hľadiska potrieb obrany. Insitou to samozrejme nie je z hľadiska zbrojárskych firiem, ktorým o obranu ide až na poslednom mieste. Ako hovoril cisár Vespasianus Pecunia non licet, Peniaze nesmrdia, aj keď sú získané zo zdanenie verejných záchodov, pardon, dnes už je to zo zbytočne vyvolávaných a udržiavaných konfliktov.

Zo skúseností zo štátnej správy viem, že akákoľvek inštitúcia je schopná minúť akékoľvek peniaze. Otázkou je, či je to efektívne. Ja som presvedčený, že pri reálnom obrannom plánovaní v čase, keď sa nepočíta s vojnou, nie je možné v našom prípade efektívne minúť viac ako 2 – 2,5 percent HDP. Treba sa teda pýtať, či je Slovenská republika pripravená hádzať peniaze do bezodnej jamy, len aby sa nakŕmili nenažraté zbrojárske firmy? Alebo naši “červení bratia” už vykopali vojnové tomahavky a niečo sa národu tají?

Jedna vec však súvisí s matematikou. Myslím si, že v ekonomickej teórii sa tomu hovorí užitý národný dôchodok. Ide o podiel národného dôchodku, ktorý zostáva na území štátu a spotrebúva sa vo verejnom sektore. Neviem, mohli by mi to ekonómovia vysvetliť, ale z môjho laického pohľadu 5% v Nemecku sa nerovná 5% na Slovensku. Náš zázračný ekonóm I. Mikloš zistil, že nášmu národnému majetku sa bude najlepšie dariť v rukách strategických zahraničných investorov. Následne, keď im naše národné hospodárstvo vydal, znížil základ korporatívnej dane na 19% alebo sa uplatnil systém zamedzenia dvojitého zdanenia. Nuž a kam idú výsledky tvrdej práce našich robotníkov, pardon, operátorov výroby? No predsa do Nemecka a iných spriatelených krajín. HDP Nemecka je navŕšený aj zo ziskov našich podnikov a HDP Slovenska o to znížený. A preto sa mi zdá, že slovenských 5% je omnoho viac ako nemeckých 5%. Teda, že v rámci užitého národného dôchodku našich 5% HDP je väčšia časť z koláča verejných výdavok ako v prípade Nemecka. Ale možnože sú to len moje nezasvätené, teda insitné pohľady na makroekonomiku.

Anton Hrnko