Len niekoľko týždňov po svojom vydaní sa seriál Ancient Apocalypse od Netflixu stal terčom všeobecného uznania aj kritiky. Seriál sa okamžite dostal do prvej desiatky najlepších seriálov videopožičovní a denník Guardian ho označil za “najnebezpečnejší seriál na Netflixe”. Progresívni ľudia ho odsúdili za to, že je “antiintelektuálny” a podporuje “nebezpečné konšpiračné myslenie”, pričom zašli tak ďaleko, že seriál a jeho moderátora, novinára Grahama Hancocka, spojili s tým, čo Southern Poverty Law Center nazýva “blízkymi stretnutiami rasistického druhu”.

Hancockove tvrdenia však nie sú “nebezpečné” ani “rasistické”. Sú kontrakultúrne. Tieto odporné ohovárania sú výplodom zabehnutej monokultúry, ktorá potláča diskusiu o akýchkoľvek myšlienkach, ktoré spochybňujú prevládajúce naratívy, najmä zo zdrojov mimo hlavného prúdu, poverených, ľavicových médií a akademickej obce. Potláčaním živej diskusie a intelektuálnej flexibility táto monokultúra pripravuje ľudstvo o najväčší nástroj, ktorý má na prekonanie rastúcich výziev pre našu ďalšiu existenciu, od globálneho hladomoru a nedostatku energie až po apokalyptický asteroid.

Vo svojom novom seriáli Hancock skúma dôkazy o existencii ľudskej civilizácie pred nárazom kométy pred 12 900 rokmi, ktorý podľa hypotéz zničil veľkú časť planéty. Jedným z príkladov, ktoré uvádza, je 12 000 rokov starý Gobeki Tepli, astrologický chrámový komplex 20 veľkých kamenných stavieb, ktorého okolie by podľa archeológov mohlo predchádzať dopadu kométy. Hancock tvrdí, že takéto precízne veľké kamenné stavby, detailne zdobené rytinami, ktoré dokazujú pokročilé astronomické znalosti, sa jednoducho nemohli objaviť z ničoho nič.

Hoci o Hancockových tvrdeniach možno diskutovať, Hancockov základný predpoklad, že ľudské civilizácie existovali pred tou našou, nie je nerozumný. Moderní ľudia existujú odhadom 300 000 rokov, apokalyptické asteroidy dopadajú na planétu približne každých 10 000 rokov, hladina morí bola počas doby ľadovej o 400 metrov nižšia a ľudia inklinujú k životu v blízkosti pobrežia. Vzhľadom na to, ako dlho podľa odhadov ľudia existujú, spolu s rozsiahlymi a geologicky častými zmenami na našej planéte, sa tento záver zdá byť pravdepodobnejší ako presvedčenie, že žiadne predchádzajúce civilizácie vôbec neexistovali.

Úspech relácie dokazuje, že ľudia na celom svete sú zvedaví na minulosť ľudstva a tešia sa, akú pravdu by sme mohli odhaliť. Človek by si myslel, že čestní akademici, ktorí už dlho vyzývajú na “demokratizáciu vedy”, využijú tento moment na podporu trvalého záujmu verejnosti o archeológiu, namiesto toho, aby konkurenčné myšlienky ohovárali ako “rasistické”.

Aj tak sú však reakcie na rozporuplnosť seriálu s ľavicovým stredom akademickej obce neprimerané Hancockovým tvrdeniam; v hre je niečo hlbšie. Viac než len spochybňovanie konsenzu ľavicovej akademickej obce seriál spochybňuje základné presvedčenie progresívcov, že spoločnosť sa vyvíja smerom k dokonalosti. Myšlienka, že tvorivé a inteligentné ľudské civilizácie sa počas státisícov rokov existencie nášho druhu vzmáhali a upadali do zabudnutia, je zásadnou hrozbou pre progresívny naratív, ktorý ospravedlňuje každé ich rozhodnutie.

Zamyslite sa nad tým: ak ľudí každých 10 000 rokov takmer vyhladia asteroidy, potom zrejme neexistuje morálny oblúk dejín, ktorý by sa neoddeliteľne ohýbal smerom k “pokroku”. V tejto existenciálnej schéme sme len šťastlivci, ktorí mali dosť času bez astronomickej apokalypsy na to, aby sme vyvinuli priemyselnú civilizáciu a boli ušetrení častých slnečných erupcií, ktoré by našu civilizáciu závislú od elektriny znefunkčnili.

A ak je civilizácia taká neistá, potom by sme mali verejne spochybniť a ukončiť opatrenia, ktorými v mene tohto mýtu pokroku aktívne destabilizujeme našu vlastnú civilizáciu – od samovoľného nedostatku potravín a energie až po rasovú a rodovú politiku založenú na intersekcionalite. Vďaka pokrokovej politike naša civilizácia práve teraz čelí apokalypse.

Dnešné katastrofálne pokrokové politiky spôsobia masovú smrť v dôsledku chladu a globálneho hladomoru, ktorému by predchádzajúce spoločnosti čelili len v dôsledku prírodných katastrof. V snahe o miestnu dekarbonizáciu Európa zatvorila svoje rafinérie a miestnu výrobu fosílnych palív a stala sa závislou od ruskej energie (ignorujúc skutočnosť, že presun emisií oxidu uhličitého z jednej strany sveta na druhú neznižuje celkové emisie). V Európe zabíjanie miestnej energie a spoliehanie sa na súperov znamená, že počet obetí zimy v Európskej únii by mohol byť vyšší ako celkový počet obetí konfliktu na Ukrajine.

Ešte horšie je, že EÚ trvala na sankciách voči bieloruským hnojivám po tom, ako táto krajina umožnila ruským vojakom vstúpiť na Ukrajinu cez svoje územie, a to napriek dôsledkom pre globálnu potravinovú bezpečnosť. Bielorusko a Rusko spolu produkujú 40 % svetovej produkcie potaše, ktorá je základným hnojivom pri výrobe obilnín, ako je ryža, pšenica a kukurica, a kľúčovou zložkou pri konzervovaní džúsov a konzervovaných výrobkov. Hoci EÚ ponechala sankcie na hnojivá, trvala na sankciách aj na ruskú potaš, pretože vo svete progresívcov sa aj s nepriateľmi musí zaobchádzať rovnako. V dôsledku európskeho idealizmu a zamerania sa na bieloruskú a ruskú potaš sa predpokladá, že svetová produkcia potravín prudko klesne a spôsobí rozsiahly hladomor. Len v Afrike by sa produkcia mohla znížiť najmenej o 20 %, čo by viedlo k hladu miliónov ľudí.

Tieto krízy sú nedávnym výsledkom zdanlivo dobre mienenej, ale nedostatočne spochybnenej progresívnej politiky. Ešte nie je neskoro zmeniť smer a pomôcť ich ukončiť, ale to by si vyžadovalo kultúru otvorenú spochybňovaniu progresívnej ortodoxie. Vyžadovalo by si to mať kultúru, v ktorej sa “objektívne, racionálne lineárne myslenie” neodsudzuje ako “belošstvo” v národných múzeách alebo sa zo škôl neodstraňujú pokročilé hodiny matematiky pre ich “rasizmus”, hoci tieto zručnosti sú nevyhnutné na záchranu ľudstva pred vyhladením kométou. A určite by si to vyžadovalo kultúru, v ktorej sa skúmanie starovekej histórie jedným človekom nenazýva “najnebezpečnejším programom na Netflixe”.