Na Starých Horách sa zabúda, trápenia a krivdy nahrádzajú chvíle šťastia

Staré Hory 20. septembra 2018 (TASR/HSP/Foto:TASR-Dušan Hein)

Púť nie je o očakávaní, že sa tam kdesi za stromom zjaví Panna Mária, ale o tom, že pútnik zabúda na osobné trápenia, odpúšťa krivdy a prežíva chvíle naplnenia šťastím, čo vôbec nie je málo. Pre TASR to uviedol dlhoročný mestský poslanec v Banskej Bystrici Pavol Katreniak, ktorý absolvoval už nejednu púť a aj na Staré Hory.

Obec v Banskobystrickom okrese je pútnickým miestom viac ako päť storočí naplnených láskou a úctou k Božej matke. Z pôvodne malej baníckej osady je dnes medzinárodne známe mariánske pútnické miesto, ktoré každoročne privíta tisíce ľudí. Starohorský kostol so sochou Panny Márie a neďaleká Studnička prinášajú duchovné povzbudenie a očistenie od hriechov veriacim i neveriacim.

Práve Studnička je neodmysliteľnou súčasťou tohto pútnického miesta. Podľa ústneho podania obyvateľov sa vznik prameňa odvodzuje z čias občianskych nepokojov v 17. storočí, keď okolie Starých Hôr bolo v rukách protestantského vojska. Ľudia sa obávali, že nepriatelia dostanú sochu Panny Márie, preto ju zložili z oltára, zabalili a ukryli na mieste terajšej Studničky. V roku 1711 ju vykopali a v slávnostnom sprievode preniesli na oltár. Na pamiatku vyvesili obraz Panny Márie, pod ktorým vyvieral svieži prameň.

Ten bol dlhé roky zanedbávaný, čo sa však zmenilo v roku 1886, keď sa vďaka nemu z ťažkej choroby uzdravil starohorský farár Matej Hrivňák. Po prechladnutí mal veľké bolesti hlavy, uší a ďasien. Pre zapálené ďasná nemohol ani jesť. Keď zlyhali lieky a bolesti sa zväčšovali, obrátil sa s dôverou o pomoc k Panne Márii. Dal si priniesť vodu z mariánskej Studničky a vraj, len čo vypil prvý pohár vody, bolesti ihneď prestali. Z vďačnosti za svoje zázračné uzdravenie dal postaviť dôstojný stánok.

„V lone Božej prírody, napríklad aj na tej starohorskej Studničke, sa človek ľahšie dostáva nad svoje ťažkosti, nad prežité sklamania a prípadne aj nad stavy beznádeje. Spravidla každý máme skúsenosť z pritúlenia vlastnou mamou, keď sme plakali, alebo sa tešili. Keď tomu tak bolo doma v nedokonalých pomeroch, vari by nás Božia matka, povedzme aj s našimi nedostatkami a zlyhaniami, odkopla? Prostredníctvom Márie sa individuálne aj v zhromaždení pútnikov dostávame k najštedrejšiemu dobrodincovi, svojmu Bohu, o ktorom vieme, že je zmyslom našej existencie a žitia ako takého,“ približuje Katreniak duchovný rozmer a zmysel pútí pre ľudí, ktorí neváhajú merať na tieto miesta i stovky kilometrov.

„Obkolesení horami v modlitbách ďakujeme i našim blízkym a vôbec ľuďom za to, že nám dávajú svoju lásku, čas, služby, priazeň i hmotné dobrá,“ vraví Katreniak.

Tradícia pútí na Staré Hory je podľa histórie taká stará, ako je starý starohorský kostol a zároveň odkedy je v ňom milostivá socha Panny Márie. Pútnici tam prichádzali už v 15. storočí.

V roku 1990 bol kostol Navštívenia Panny Márie poctený titulom Bazilika minor. Na tejto významnej udalosti, spojenej s pontifikálnou svätou omšou, ktorú celebroval dnes už nebohý biskup Rudolf Baláž, sa zúčastnilo asi 12.000 pútnikov. Dekrét, ktorým bol chrám Boží na Starých Horách vyhlásený za baziliku, je datovaný rokom 1990 a podpísaný pápežom Jánom Pavlom II.

Ako uvádza miestna farnosť, počas roka sa tam koná niekoľko pútí. Prvá a najväčšia je na Slávnosť Zoslania Ducha Svätého, druhá väčšia púť sa koná na sviatok Nanebovzatia Panny Márie. Okrem nich prichádzajú pútnici na väčšie mariánske sviatky. Vďaka iniciatíve bývalého diecézneho biskupa Baláža sa Staré Hory stali veriacimi čoraz viac navštevovanými aj pre tzv. fatimské soboty.