Operačné vyjadrenie tohto mýtu je najviditeľnejšie v súvislosti so vzťahmi s Ruskom. Podľa prevládajúceho naratívu (ktorý poslušne šíria pochlebovačné spravodajské médiá) NATO v období po skončení studenej vojny pridaním nových členov vo východnej Európe nepredstavovalo pre bezpečnosť Ruska žiadnu hrozbu. Dokonca ani rozsiahle úsilie o premenu Ukrajiny na vojenský majetok aliancie údajne nepredstavovalo nebezpečné provokácie. Tieto akcie zahŕňali viacnásobný predaj zbraní Kyjevu, výcvik ukrajinských vojenských síl, spoločné vojnové hry NATO a Ukrajiny a zrejme aj spoločné kybernetické vojnové operácie proti ruským cieľom.

Všetky tieto kroky sa uskutočnili na pozadí odstúpenia Washingtonu od Zmluvy o jadrových zbraniach stredného doletu (INF) a Dohody o otvorenom nebi, hoci zachovanie oboch opatrení bolo pre Kremeľ vysokou prioritou. Napriek tomuto dlhodobému vzorcu bojovného správania západní predstavitelia naďalej trvali nielen na tom, že Ukrajina má podľa medzinárodného práva plné právo vstúpiť do NATO, ale aj na tom, že Moskva by nemala dôvod považovať takýto krok za hrozbu pre bezpečnosť Ruska.

Vojna na Ukrajine by mohla prinútiť Rusko a Čínu vytvoriť vojenskú alianciu, ktorá by čelila hrozbe zo strany USA a NATO

Washington sa snaží podporovať podobný príbeh, pokiaľ ide o politiku voči Čínskej ľudovej republike (ČĽR). Počas posledných dvoch samitov NATO sa veľká časť diskusií sústredila na to, ako sa vysporiadať s Čínou. Táto orientácia sa môže zdať trochu zvláštna pre alianciu, ktorej oficiálny názov je Organizácia Severoatlantickej zmluvy. Spojené štáty však jednoznačne tlačia na svojich európskych spojencov, aby sa zapojili do čoraz tvrdšej politiky voči Pekingu. Ide o transparentnú snahu zapojiť NATO ako aktéra do politiky zadržiavania ČĽR vrátane ochoty pomôcť pri obrane Taiwanu.

Aj keby sme ignorovali tieto najnovšie kroky, tvrdenie, že NATO je obrannou alianciou, je absurdné. NATO viedlo leteckú vojnu proti bosnianskym Srbom v roku 1995 a proti samotnému Srbsku v roku 1999, hoci ani jeden z týchto subjektov nenapadol a ani neohrozil žiadneho člena NATO.  Aliancia podobne začala letecké a raketové útoky proti Líbyi v roku 2011, aby pomohla odstaviť Muammara Kaddáfího od moci. Aj keď NATO ospravedlnilo použitie vojenskej sily v Afganistane ako reakciu na teroristické útoky z 11. septembra 2001 na člena aliancie, bolo veľmi nelogické ospravedlniť následnú dve desaťročia trvajúcu okupáciu Afganistanu ako obrannú misiu.

Okrem oficiálnych misií NATO, ktoré zjavne nemali obranný charakter, sa uskutočnili aj iné vojnové akcie, na ktorých sa podieľali niektorí alebo väčšina členov aliancie. Tak vojna v Perzskom zálive v roku 1991, ako aj vojna v Iraku v roku 2003 zodpovedajú tomuto opisu. V oboch konfliktoch pochádzala prevažná väčšina protiirackých síl z krajín NATO, väčšinou zo Spojených štátov a Veľkej Británie. Tieto útočné operácie boli misiami Aliancie, ktoré boli pod kontrolou Spojených štátov len podľa názvu.

Väčšina zahraničných vlád a obyvateľstva tiež pravdepodobne neuverí súvisiacej mytológii, že členovia NATO sú mierumilovné demokracie. Dokonca ani demokratické referencie aliancie už niekoľkokrát nezodpovedali tomuto štandardu. Portugalsko, jeden zo zakladajúcich členov NATO v roku 1949, bolo fašistickou diktatúrou. Vojenská junta, ktorá sa ujala moci v Grécku v roku 1967, vládla tejto krajine sedem rokov. Turecko si počas väčšiny histórie NATO udržiavalo demokratickú fasádu, ale väčšinu času v ňom vládli vojenské a iné autoritárske subjekty. To je určite prípad súčasnej vlády.

Napokon, v priebehu desaťročí sa jednotliví členovia NATO dopúšťali hrubej agresie. Vojna Washingtonu vo Vietname je možno najväčším a najznámejším príkladom, ale sotva jediným. Do tejto kategórie patria aj vojenské intervencie USA v Libanone, Dominikánskej republike, Grenade a Paname.

Spojené štáty nie sú jediným členom NATO, ktorý sa dopustil hrubej agresie. Francúzsko viackrát zasiahlo v Čade a ďalších svojich bývalých kolóniách v Afrike. Paríž hrozí, že podporí novú misiu na zvrhnutie junty, ktorá teraz vládne v Nigeri. Turecko v roku 1974 napadlo Cyprus a obsadilo takmer 40 % ostrova. Ankarské sily bežne operujú v Iraku aj Sýrii napriek námietkam vlád týchto krajín.

Dvojitý propagandistický obraz Západu by mal byť prijatý s posmešným smiechom. NATO nie je čisto obranná aliancia a jej členovia nie sú mierové demokracie. NATO je agresívne útočná aliancia, ktorá hľadá nové príležitosti po celom svete.

Prečítajte si tiež:

• Maďarsko môže stále odmietnuť členstvo Švédska v NATO. Ide o niečo viac
• NATO dostáva ťažké lekcie o svojej budúcnosti na Ukrajine
• Médiá: Strategický úder Ruska v blízkosti hraníc NATO vyvolal paniku