„Päťdesiate roky 20. storočia priniesli veľa utrpenia našim roľníkom a ich rodinám. Nezákonné donucovacie prostriedky, množstvo vykonštruovaných prípadov vyústilo do politických procesov v 50. rokoch. Išlo o režim, ktorý mnohí označovali za režim hrubosti a nezákonnosti.“ Poznamenal na úvod zástupca Konfederácie politických väzňov Peter Sandtner.

Roľníci ešte pred nástupom 50-teho roku mali malú nádej, že svoje obchody, pôdu a podniky budú aj naďalej vlastniť. Nádej sa im rozplynula hneď po tom, ako im komunistický režim nariadil takzvané povinné dodávky. Stanovili ich však neúnosne vysoko a roľníci v snahe uniknúť tvrdému trestu, či pokute, mnohokrát nakupovali v obchodoch suroviny len preto, aby splnili povinnú dodávku pre štát. Situácia sa z mesiaca na mesiac zhoršovala, až dospela do štádia, kedy vláda pristúpila k násilnému odobratiu pôdy, konfiškovaniu majetku a trestu odňatia slobody.

Experiment zvaný JRD. Najskôr s odporom a tisíckami obetí…

Následne režim nútil roľníkov vstupovať do Jednotných roľníckych družstiev. Mnohí tam vstúpili s odporom, aj to až po použití donucovacích prostriedkov a nátlaku zo strany Štátnej bezpečnosti. Roľníci, ktorí boli odvážni a odmietli vstúpiť do JRD, boli odsúdení, alebo povolaní do Pomocných technických práporov. Ich rodiny boli režimom ostro prenasledované, deti nemohli študovať na vysokých školách a mnohí sa nemohli ani zamestnať. Vtedajší režim a jeho násilná kolektivizácia si vyžiadali tisícky obetí. Mnohí roľníci si radšej vzali život, ako by mali niesť na pleciach bremeno nešťastia z toho, že im zobrali všetko, čo si tvrdo vybojovali vlastným pričinením. O násilí a zlom zaobchádzaní dnes prehovorila Zuzana Bacigalová, ktorej už nebohý manžel bol v tých časoch roľníkom. Priniesla svedectvo o tom, ako im zhabali všetok majetok a aké ťažké boli pre jej rodinu ďalšie roky.

„V roku 1952 som sa vydala do Senca. Manžel bol roľník. Po štyroch mesiacoch manžela uväznili. V decembri bol súd, odsúdili ho na sedem rokov väzenia, 50 tisíc korún pokuty a zákaz pobytu navždy v okrese Senec. Rok som si nemohla nájsť prácu. V 1953 som sa zamestnala v mlyne, zašívala vrecia, prepustili ma po troch mesiacoch. Do domu nám nasťahovali rodinu s deťmi, mne zostala jedna izba, potom ma vysťahovali na Moravu. Manžela previezli do baní v Jáchymove. Po odpykaní trestu a rehabilitácii sme si kúpili opustený dom, na svojich poliach  sme pracovať nemohli, boli to ťažké roky.“ Zaspomínala si Zuzana Bacigalová, ktorá je už 10 rokov vdovou.

Kedysi pre pôdu a tradície položili životy

Anton Srholec: „Dnes sa naplnil náš sen, že konfederácia ktorá stráži pamäť utrpenia, ktorým prešiel slovenský národ počas komunistického režimu v rozličných úrovniach a vrstvách prenasledovaním, týraním a zatváraním. Chceme sa poďakovať a pokloniť myšlienke roľníkov, ktorí v našom národe tvorili za môjho detstva väčšinu a ktorí strážili základné ľudské právo, právo na pôdu a chránili obrovskú tradíciu, ktorá sa odovzdávala z generácie na generáciu. Na Slovensku sme mali dobrých pôdohospodárov, chovateľov, pestovateľov, včelárov, vinohradníkov. Prišiel komunistický režim a všetko toto zlikvidoval.Príchod novej technológie sa na Slovensku udial mimoriadne brutálne, násilne, bezcitne, mnohých ľudí zatvárali, ťahali ich na výsluch, dávali im veľké kontingenty. Tak sa na Slovensku zničila jedna veľká prekrásna tradícia, ľudia milovali svoju pôdu, boli živiteľmi národa, nositelia tradícií. Boli násilne zatiahnutí do priemyslu, utekali, boli vysťahovaní.“

Srholcove slová ostro kontrastujú s realitou dnešných dní, keď na pôde pomaly nemá kto robiť. Nejde len o každodennú drinu, ale aj o fakt, že dnešný roľník sa nepasuje len s pôdou a počasím, ale musí byť aj zverotechnikom, mechanikom a nadôvažok aj účtovníkom. Samostatné farmárčenie v dobe monopolizovaných obchodných reťazcov nekvitne, mocné firmy môžu kedykoľvek nadiktovať likvidačné ceny. Ak sa k tomu priráta aj fakt, že slovenský roľník zrejme ani v nasledujúcich rokoch nedostane dotácie zodpovedajúce dotáciám rakúskeho či francúzskeho farmára, vynára sa otázka, dokedy  ešte môže jeho cenám konkurovať. Ministerstvo, ktoré by malo pozíciu roľníkov chrániť, sa často len prizerá faktu, že z roka na rok miznú z poľnohospodárstva stovky podnikateľských subjektov. Bez preháňania možno povedať, že ani kolektivizácia nebola taká účinná pri devastácii sebaurčenia vidieckeho človeka. Prišiel o zem, ale práca mu ostala. Dnes má možno zem, ale aj podnikateľské prostredie, v ktorom sa mu pracovať neoplatí.

Spomínať je povinnosťou, hovorí Jahnátek. Spomínať nestačí, treba sa poučiť!

Minister pôdohospodárstva a rozvoja vidieka SR Ľubomír Jahnátek skonštatoval, že odhalenie pamätnej tabule je občianskou povinnosťou každého človeka bez ohľadu na to v akej je funkcii, aby sa pridal k takým snaženiam, kedy sa odsudzuje politické násilie a berie neprávom sloboda.

„A práve 50-te roky na Slovensku boli v tomto veľmi intenzívne a vtedajší roľníci si pri kolektivizácii vytrpeli krutú daň. Týmto ľuďom sa nikto verejne neospravedlnil, mnohí sa ani nedožili vzhľadom na to, že boli odsúdení slobody. Keď ma Konfederácia politických väzňov oslovila, či by mohli dať pamätnú tabuľu na štátnu budovu – na Ministerstvo pôdohospodárstva a rozvoja vidieka SR, nezaváhal som ani chvíľu. Je to prejav úcty voči ľuďom na ktorých bola spáchaná krivda v minulosti.“ Skonštatoval na záver pred novinármi minister Ľ. Jahnátek.

Mnohé životy ukončili pracovné tábory, kde k roľníkom a politickým väzňom pristupovali neľudsky a s odporom, ktorý by mal byť slušným ľuďom cudzí. Tí, ktorí prežili aj pracovné tábory, ostali väčšinou do konca svojho života postihnutí buď fyzicky, alebo s ťažkým bremenom na duši. Ich spomienky by mali byť varovaním pre civilizovanú dnešnú spoločnosť, aby sa už nič podobné nikdy nemohlo zopakovať.