Ukrajina spálila mosty s Krymom, Rusko ich postavilo

Program sociálneho a ekonomického rozvoja republiky Krym a Sevastopoľa, ktorého realizácia bola pôvodne plánovaná na šesť a pol roka, a to bez akéhokoľvek zveličovania, fascinuje nielen veľkosťou, ale aj „blízkosťou k ľudu“ – nielen k turistom, ale aj k obyvateľom polostrova, ktorý sa v roku 2014 vrátil domov, do Ruska. Aj napriek kyjevskej vláde, ktorá si dobrovoľne zvolila úlohu zlej macochy, sa všestranne snažila komplikovať život Krymčanom a obyvateľom Sevastopoľa.

Po prvé, na Severo-Krymskom zavlažovacom a zavodňovacom kanáli, vybudovanom v časoch ZSSR, ktorý zásoboval polostrov vodou z Kachovskej vodnej nádrže, bola postavená hrádza, čo malo za následok takmer absolútny útlm závlahového odvetvia poľnohospodárstva na Kryme.

Po druhé, ukrajinskí radikáli v novembri 2015 v Chersonskom regióne vyhodili do povetria pylóny elektrického vedenia vysokého napätia, čím v podstate pripravili Krym o dodávku elektriny. Sotva je možné, že zákerníci konali bez tichého súhlasu orgánov. Len veľmi lenivý si neuvedomuje, že „neznámi aktivisti“ z radov ukrajinských a medžlichovských dobrovoľníckych oddielov sú podporovaní rukami mocipánov.

Po tretie, Ukrajina prerušila dopravnú komunikáciu s Krymom – leteckú, železničnú, autobusovú.

Po štvrté, tí istí „aktivisti“ zorganizovali potravinovú blokádu v nádeji, že na polostrove vznikne nedostatok potravín a následne vypukne aj nespokojnosť obyvateľov. Navyše neprestávajú pokusy o sabotáže až teroristické útoky na Kryme a o rozdúchavanie medzietnických konfliktov.

Nevie sa, kto a v ktorých úradoch rodil plány destabilizovania Krymu v nádeji, že bez vody, elektriny, potravín, v podmienkach nestability eufória drvivej väčšiny obyvateľov polostrova so zjednotenia s Ruskom rýchlo vyprchá a vystrieda ju pochmúrna nálada, čo umožní nad strateným územím znovu vztýčiť Petljurovu modro-žltú zástavu. Jedna vec je istá: o Ruskej federácií tvorcovia tohto plánu vedeli na úrovni „markerov“: medvede, kapce, vodka, balalajka, čiapka-ušianka … Nikto na Ukrajine (nielen tam) vôbec nepredpokladal, že Krymčania a Sevastopoľci  húževnate prekonajú dočasné ťažkosti a Rusko ich utlmí na minimum za prekvapivo krátky čas.

Máme vodu!

Vodu z Dnepra sa podarilo nahradiť vodou z rieky Bijuk-Karasu a artézskych studní, a popritom Novoivanovské veľké vodné dielo, bez ktorého vodná blokáda Krymu by vyústila do obrovskej tragédie pre východnú časť polostrova, bola uvedená do prevádzky za tri dni (!) pred tým, ako Ukrajina zahatila Severo-Krymský kanál. Bol to pracovný hrdinský výkon miestnych vodárenských inžinierov a odborníkov z ruskej pevniny. Čerpadlá, vháňajúce vodu do Feodosijského vodného rezervoáru, nikdy predtým neuvádzali do chodu v zimnom období, a to ešte pri 20-stupňových mrazoch!

Informácie o tom, ako Rusko znemožnilo ukrajinským úradom ponechať takmer 2,3 milióna Krymčanov bez vody, by sa mali nakrúcať akčné filmy. Kasový úspech by mali zaručený. Rovnako aj o tom, ako polostrov zvládol krátku „energetickú blokádu“- od 20. novembra do 2. decembra 2015.

# Svetnaš: energetický most

Na Ukrajine využili skutočnosť, že vlastná výroba elektriny na Kryme nepresahovala 20-21% spotreby, nikto ani nepredpokladal, že Rusko bude schopné v krátkom čase získať chýbajúcich 80%, a to najmä v zime. Avšak ponorenie polostrova do tmy nespôsobilo katastrofu: ukázalo sa, že od jari roku 2014 sa pripravovalo na takú eventualitu. Na Krym bolo dovezených 13 mobilných plynových turbínových staníc zo Soči a moskovského regiónu. V decembri 2015 a v januári 2016 lietadlo An-124 „Ruslan“ dopravilo na polostrov ďalšie dva mobilné zdroje elektriny. Teraz je ich 19, umiestnených na troch miestach – v blízkosti Simferopoľa, Sevastopoľa a na západnom pobreží polostrova. Okrem toho, na Krym priviezli viac ako 2000 dieselových generátorov, čo pomohlo prekonať výpadok.

Hlavným úspechom je energetický most, ktorý po zemi, vzduchom a pod vodou prepojil Rostovskú atómovú elektráreň zo Simferopoľom. Bol naprojektovaný a postavený za dva roky, so stopercentným predstihom plánu. 2. decembra 2015 bola sprevádzkovaná prvá línia energetického mosta, 15. decembra druhá, 14. apríla 2016 tretia a 11. mája toho istého roku štvrtá.

Spolu s kladením podmorských káblov sa vykonali rozsiahle práce na pevninskom území Južného federálneho okruhu: most začínal na treťom energetickom bloku Rostovskej AE, ktorá bola uvedená do prevádzky dva mesiace pred plánovaným termínom, a zahŕňal výstavbu komplexnej infraštruktúry pre dodávku elektriny na Krym – to sú terminály pre výstup káblových vedení, elektrického vedenia a transformátore.

Prednedávnom, 14. apríla 2018, na Rostovskej atómovej elektrárni bola  uvedená na plný výkon štvrtá energetická jednotka a v máji zavŕšená výstavba vysokonapäťového elektrického vedenia (LEP) 500 Rostov – Tamaň v dĺžke 477 km. To sú tiež komponenty energetického mostu na Krym. Avšak, pre Krymčanov sú už tieto míľniky samozrejmosťou, zásobovanie energiou dosiahlo hladinu zvýšenej spoľahlivosti, čo znamená, že svetlo a teplo bude za každého počasia, za akýchkoľvek podmienok, pri maximálnom návale turistov. Kto by ešte pred 2,5 rokmi uveril, že Krym nebude potrebovať ukrajinskú elektrickú energiu a kategoricky odmietne ponuku stať sa súčasťou Ukrajiny výmenou za svetlo a teplo?

Plynový most z Kubáne na Krym

Ďalším grandióznym infraštruktúrnym projektom pre Krym je diaľkový plynovod Krasnodarský kraj – Krym v celkovej dĺžke 400 km, ktorého časť vedie v dvoch potrubiach po dne Kerčského prielivu. Objekt bol uvedený do prevádzky 27. decembra 2016 a o tri dni už začal na Krym prúdiť plyn z pevniny. Tento plynovod zabezpečí dodávky plynu pre elektrárne v Sevastopole a Simferopole a umožní tiež úplnú plynofikáciu polostrova. Pravda, program dodávok belasého paliva pre obyvateľov Krymu napreduje so škrípaním napriek tomu, že federálne orgány svoju úlohu splnili.

Ťažkopádnosť miestnych krymských úradov je téma na zvláštnu debatu. Inak ako by sa dalo vysvetliť to, že hoci v máji 2014 Sergej Aksionov pri zapaľovaní symbolického plameňa v obci Perevaľnoje prisľúbil, že o 1,5 roka sa plyn dostane do každej krymskej domácnosti, v decembri 2017 krymské úrady oznámili, že obce na plynofikáciu „nie sú pripravené“ a že mnohé miestne orgány sa neponáhľajú s objednávaním výstavby distribučných sietí.

Sú to čudné správy, ak uvážime rozsah už vykonaných prác a čas ich odovzdania, ako aj objem preinvestovaných prostriedkov. A názor vedenia obcí, že Krymčania sa môžu pripojiť k plynovej sieti aj rok alebo poldruha roka po uzavretí zmluvy, už úplne vyzerá ako surrealizmus: ak by podobne uvažovali v Moskve pri výstavbe mostov na Krym a vodných diel, čo by bolo s polostrovom a jeho obyvateľmi?

Krymský most ako predzvesť novej reality

Rozprávanie o grandióznych ruských projektoch, ktoré sa realizujú na Kryme, sa nezaobíde bez zmienky o dopravnej tepne, ktorá fyzicky spojila Krym s Ruskom. Krymský most, ktorého automobilová časť bola sprevádzkovaná 15. mája, fakticky premenil polostrov na súčasť Veľkej zeme. Význam tohto mosta je ťažko doceniť: pre Krymčanov a Sevastopoľčanov most znamená prístup na pevninu, a pre obyvateľov pevniny zasa zaisťuje prístup na Krym.

Tam (alebo naspäť) sa dá dostať za 20 až 30 minút. Vysvitlo, že Krym je celkom blízučko, na dosah ruky. Sociálny význam mosta je obrovský, a to najmä pre obyvateľov polostrova: teraz sa bude môcť väčšina z nich dostať minimálne na Kubáň a teda budú porovnávať, porovnávať a porovnávať. Ach veru, miestne krymské úrady z toho nebudú mať veľkú radosť, pretože porovnanie zatiaľ nevyznieva v ich prospech: aj ceny sú na pevnine oveľa nižšie než na Kryme, aj mestá a obce sú omnoho čistejšie a upravenejšie, aj benzín je lacnejší, aj cesty sú oveľa kvalitnejšie. A už sa nebude dať vyhovoriť ako predtým na veľkú vzdialenosť od Ruska, ani na problémy s kompou pri zlom počasí. Je tu predsa parádny Krymský most, každý ho vidí na vlastné oči.

A ak dnes veľká časť miestnych krymských orgánov vysvetľuje svoju nepružnosť termínmi federálneho programu, do roku 2020 je vraj ešte dosť času a potom sa dá program ešte predĺžiť o tri až päť rokov, tak Krymský most ich donúti zabudnúť na stav večnej fiesty. Ľudia nebudú iba porovnávať, budú aj klásť otázky. Budú sa pýtať, prečo je v Anape lepšie než v Eupatórii a prečo je v Krasnodare krajšie, než v Simferopole.

A od jesene bude most otvorený aj pre nákladnú dopravu a miestne orgány to budú mať ešte ťažšie, lebo s nákladnými autami príde na Krym úplne iné životné tempo, na ktoré krymský úradník starého ukrajinského razenia nie je zvyknutý, lepšie povedané, vôbec ho nie je schopný. Potom na Krym prídu vlaky a životné tempo sa ešte viac zrýchli, lebo vlakové súpravy privezú na polostrov nielen ľudí, ale aj materiál na realizáciu ďalších projektov.

Nový terminál Krymská vlna na medzinárodnom letisku v Simferopole, ktorý bol za dva roky postavený podľa projektu architektonickej kancelárie Samoo Architects & Engineers, prijal prvých cestujúcich 16. apríla 2018 a v súčasnosti ich počet presiahol stotisíc. Na jeseň sa začne rekonštrukcia vzletovej a pristávacej dráhy, ktorá má dnes dĺžku 2700 metrov. Dráha bude predĺžená o 500 metrov a bude tak vybavená, že lietadlá budú môcť pristávať v Simferopole aj za ťažších meteorologických podmienok. Aj toto je most, v tomto prípade letecký.

Vidíme, že keď Ukrajina kričala o „vrátení Krymu“, nerobila nič iné, len rúcala mosty, snažila sa urobiť život svojich bývalých občanov neznesiteľným bez vody, bez energie, bez dopravného spojenia, bez potravín. Rusko naopak mosty stavalo a aj naďalej stavia. Preto je odpoveď na otázku „Komu patrí Krym?“ úplne zrejmá aj pre tých Ukrajincov, ktorí predtým pochybovali. Preto nie je náhoda, že podľa v najnovšieho výskumu, ktorý sa uskutočnil na žiadosť Medzinárodného republikového inštitútu (USA) pod vedením Porošenkovho sympatizanta senátora McCaina, „ruská prítomnosť na Kryme“ prekáža iba trom percentám opýtaných. Zanedbateľný počet. Žiaľ, McCaina nenapadlo spýtať sa, či obyvatelia Ukrajiny Krymčanom a Sevastopoľčanom nezávidia.