Morálny teológ: Spovednica nie je vyšetrovacia miestnosť

Košice 11. apríla 2017 (HSP/Foto: RL)

V jednej z melodických piesní Poliaka Piotra Rubika “Świat się nie kończy” sa spieva: „svet sa nekončí, svet sa začína, láska je príčinou i zmyslom sveta“. Uvedené slová možno prirovnať k spovedi – naším hriechom sa vzťah medzi nami a Bohom definitívne nekonči, pretože on ľudí, ktorých stvoril, tak miluje, že jeho láska je príčinou i zmyslom sveta. Preto nám Boh daroval sviatosť zmierenia a pokánia, kde skrze spovedníka odpúšťa všetky naše hriechy, ktoré vyznáme a oľutujeme.

Práve problematiku spytovania svedomia a samotnej spovede nám ozrejmil ThDr. Radoslav Lojan PhD., rímskokatolícky kňaz  a odborný asistent na Katedre systematickej teológie v Košiciach, ktorý zároveň pri jednotlivých otázkach priblížil aj stanovisko Katechizmu katolíckej cirkvi.

Ako by si mali veriaci spytovať svedomie, aby sa čo najlepšie pripravili na predveľkonočnú spoveď?

Pre platné a hodné vyslúženie musí sviatosť zmierenia obsahovať tieto časti: spytovanie svedomia, ľútosť nad hriechmi, pevné predsavzatie viac nehrešiť, samotná spoveď a zadosťučinenie po sv. spovedi.

Sviatosti zmierenia má predchádzať dobré spytovanie svedomia. Časté, denné i niekoľkokrát denne spytovanie svedomia stáva sa liekom, posilou duše. Nielen skôr odoláme pokušeniu, ale vieme čo najskôr zvrátiť stav duše k Bohu. Časté spytovanie svedomia pomáha nemať strach pred Bohom. Časté spytovanie svedomia pomáha pozerať na hriech nie z pohľadu, že budeme Bohom trestaní, ale že my sme urazili Boha, ktorý je Láska, ktorého odprosujeme za svoju absenciu lásky voči nemu, blížnemu i sebe samým. Kto si často spytuje svedomie, nemá strach pred spoveďou. Stav hanby sa mení na prostriedok odpúšťania.

Prakticky to znamená, že vo svetle Božieho slova rozmýšľame, aké hriechy sme spáchali. Najvhodnejšie texty na spytovanie sú treba hľadať v Desatore, v morálnej katechéze evanjelií a listov apoštolov – v reči na vrchu a v ponaučeniach apoštolov. (porov. Katechizmus katolíckej cirkvi (KKC)  1454).

Čo by podľa vás nemali ľudia na spovedi hovoriť?

Kvalita spovede nespočíva v dĺžke rozprávania. Spoveď dáva veriacemu človeku toľko, koľko do nej vloží on sám. Ak je to preňho nepríjemná povinnosť, ktorú musí raz za čas vykonať, odchádza síce s odpustením, ale bez perspektívy zmeny. Pritom podstatou spovede je práve zmena života k lepšiemu.

Vyznaním sa človek: 1) postaví zoči-voči hriechom, ktorými sa previnil, 2) berie za ne zodpovednosť, 3) znovu sa otvára Bohu a spoločenstvu Cirkvi. Podľa prikázania Cirkvi, každý veriaci, ktorí dosiahol vek usudzovania, je povinný úprimné sa vyspovedať zo svojich ťažkých hriechov aspoň raz do roka. (porov. KKC  1457)

Ako by mali ľudia prekonať hanbu a strach, aby vyznali tie hriechy, kvôli ktorým sú v rozpakoch?

Spovednica nie je vyšetrovacia miestnosť, ale dom Otca, kde sa človek môže vrátiť a pocítiť milosrdenstvo a objatie. Poslúžiť tu môžu evanjeliá, kde čítame o hriešnikoch, ktorí prichádzali k Ježišovi aby im odpustil, i hoci možno boli aj v rozpakoch. Ani cudzoložnej ženy, ktorú chceli Židia ukameňovať, sa Ježiš nevypytoval, s kým bola, koľkokrát, kde… Jej hriech bol zrejmý, rovnako ako bola zrejmá jej ľútosť. Ani Zacheja na strome nepodrobil dôslednému vypočúvaniu. Márnotratný syn, keď sa vrátil k svojmu otcovi, mal pripravenú presnú formuláciu, ktorú mu povie. Ale on ho nenechal ani dopovedať a objal ho. Ak sa aj niečo kňaz povypytuje, tak nie kvôli sebe, ale kvôli dotyčnému človeku, aby svoj hriech nahlas pomenoval a nemusel sa potom k nemu neustále vracať.

Čo odporúčate ľuďom, ktorí sa spoliehajú, že na niektoré hriechy sa ich opýta kňaz?

Každý kňaz má aj isté psychologické vzdelanie, ktoré sa mu zíde, keďže ľudia prichádzajú a odkrývajú svoje vnútro. Boh nám chce všetko odpustiť, máme kam ísť, máme liek, ktorý je stopercentný na naše choroby. Kňaz nám môže pomôcť pomocnými otázkami pri vyznaní našich hriechov, ale dobrá príprava na sviatosť zmierenia je stále dobrým začiatkom.

Človek hreší nielen skutkami a slovami, ale aj myšlienkami. Ako sa dá nevhodným myšlienkam vyhnúť?

Príčinou hriešnych myšlienok je pokúšanie od diabla. Myšlienka nie je hriechom, pokiaľ sa ňou dlhodobo nezaoberáme, nevyhľadávame v nej potešenie, nevenujeme sa jej… Ideálne je v takýchto ťažkých chvíľach pokušenia sa modliť a snažiť sa týchto myšlienok zbaviť. Nie je to jednoduché, ale dá sa to… Chce to len odvahu a vytrvalosť.

Viera v čiernu mágiu či okultizmus je hriechom. Ako cirkev nazerá na bielu mágiu a tzv. ľudových liečiteľov? Páchajú kresťania hriech ak využívajú pomoc týchto ľudí?

Mágia je základná forma poverčivosti. Tam, kde dochádza k úpadku pravej viery, nastupuje rozmach povery a pochopiteľne tiež magických praktík. Základné dôvody, prečo sa človek zveruje do rúk mágov, môžeme zhrnúť do troch slov: strach, zvedavosť, požadovaná moc.

Biela mágia je veštenie rôzneho druhu – karty, numerológia, astrológia, automatické (anjelské) písmo, horoskopy, talizmany, ovládanie či prenos energie. Ide o získanie nadprirodzených síl pre „dobro“. Nebezpečenstvo je aj v tom, že veštica má často kríž, obrazy svätých, prežehná sa a tým niekedy aj pomýli veriaceho človeka.

Čierna mágia sa snaží komunikovať priamo so zlými duchmi a spôsobiť tak zlo iným osobám, alebo ich dokonca vystaviť diabolskej posadnutosti. Práve proti tejto mágii Biblia veľmi ostro vystupuje. Biela aj čierna mágia sú v podstate zlé, lebo je to jasný prejav nedôvery v Boha.

Okultizmus je dôvera v iné nadprirodzené sily, ktoré nepochádzajú od Boha. Patrí tu aj veštenie, „vyvolávanie duchov“, satanizmus, mágia, povery. Tak mágia ako aj okultizmus sú poverou a modloslužbou, pretože človek pri takomto konaní celkom a jednoznačne opúšťa Boha a jeho zákony. Je to znamením odpadu od živého Boha, na neho sa človek neobracia v modlitbe, keď sa nachádza v ťažkostiach. Ide o  prejav nedôvery v Boha zo strany človeka. Človek si volí cestu, ktorá sa na prvý pohľad javí ako ľahšia a príjemnejšia, ale v skutočnosti je to cesta krivolaká a veľmi nebezpečná. KKC o tom hovorí v článku 2117: “Všetky praktiky mágie alebo čarodejníctva, ktorými si človek chce podmaniť skryté mocnosti, aby ich postavil do svojich služieb a dosiahol nadprirodzenú moc nad blížnym – hoci aj preto, aby mu získal zdravie – vážne odporujú čnosti nábožnosti. Tieto praktiky sú ešte viac odsúdenia hodné, keď sú spojené s úmyslom škodiť druhému, alebo keď sa pri nich uchyľuje k zásahu zlých duchov. Aj nosenie amuletov si zasluhuje výčitku. Špiritizmus je často spojený s vešteckými a magickými praktikami. Preto Cirkev upozorňuje veriacich, aby sa ho chránili.

Uchyľovanie sa k tzv. tradičným spôsobom liečenia, neoprávňuje ani vzývanie zlých mocností, ani zneužívanie dôverčivosti iných.“ Taktiež, v článku 2116 KKC sa vyslovene tvrdí: „Treba odmietnuť všetky formy veštenia: uchyľovanie sa k satanovi alebo k zlým duchom, vyvolávanie mŕtvych alebo iné praktiky, o ktorých sa mylne predpokladá, že „odhaľujú“ budúcnosť. Používanie horoskopov, čítanie z ruky, výklad predpovedí alebo osudov, jasnovidectvo a uchyľovanie sa k médiám prejavujú vôľu mať vládu nad časom, nad dejinami a nakoniec nad ľuďmi a zároveň túžbu nakloniť si skryté mocnosti.“

Každý kresťan by si mal teda dať pozor pre okultizmom a vyhýbať sa mu ako aj mágií, ľudovým liečiteľom a iným praktikám. Ďalej je dôležité nedať sa nikdy pomýliť, nenechať sa zmanipulovať a najmä zachovať si skutočnú vieru v pravého Boha, lebo len tá prináša človeku pravý pokoj a šťastie.

Ako je to s nepravdou, ktoré môže pomôcť človeku? Ak matka napríklad povie svojmu dieťaťu, ktoré nechce jesť, že na tanieri má rozkrájaný menší kúsok mäsa, hoci mu tam dala ten väčší, má hriech?

Klamstvo je hriechom samo osebe a nie na základe následkov. Nemožno posudzovať morálnosť skutkov na základe toho, či spôsobia dobrý, alebo zlý účinok. Žiadny, ani dobrý cieľ nesvätí prostriedky, a teda nikdy sa nemožno skutkom, ktorý je zlý, usilovať o dobré výsledky. Preto je potrebné hovoriť stále radšej pravdu a neklamať ani v malých veciach. V spomenutom príklade je skôr potrebné zvoliť lepšie vysvetlenie dieťaťu ako mu hneď klamať.

Akým spôsobom môžu ľudia diskutovať o politickej situácii na Slovensku, aby sa vyhli ohováraniu?

O hriechu ohovárania hovoríme vtedy, ak rozprávame skutočné pravdivé udalosti o niekom, kto nie je pri rozhovore prítomný, čiže hovoríme o ňom “poza jeho chrbát”. Ak by sme si nejaké udalosti vymýšľali a podávali takéto informácie ďalej vtedy by išlo o osočovanie a to je ťažký hriech. Rozprávať sa formálne pri kuchynskom stole o politickej situácii na Slovensku ešte nemusí byť hriechom ohovárania.

Je dobré opakovať pri spovedi predošlé, už vyznané, hriechy, ktoré však človeka naďalej ťažia?

Staré hriechy, z ktorých sme sa už raz úprimne vyspovedali, nemusíme viac opakovať. Pri spovedi je ale nutné vyznať všetky smrteľné hriechy, ktorých si je človek vedomý po dôkladnom spytovaní svedomia. Tieto smrteľné hriechy treba vyznať každý osobitne. Všetky ostatné hriechy sú takzvané „ľahké hriechy”, ktoré nazývame aj „všednými”. Aj z tých sa môžeme a mali by sme sa spovedať.

Majú sa ľudia spovedať aj zo skrytých hriechov, t.j. ak napríklad človek pod vplyvom alkoholu pohoršuje svojich blízkych?

Treba sa z nich spovedať, a to z niekoľkých dôvodov. Po prvé, hriech, ktorý je skrytý v našich očiach, môže byť ťažkým hriechom. Po druhé, vo sviatosti pokánia možno oveľa ľahšie získať odpustenie týchto hriechov. Po tretie, spovedanie sa nás povzbudzuje k väčšej bdelosti. Po štvrté, napomenutia spovedníka sa môžu pričiniť o našu nápravu. Po piate, rozhrešenie, ktoré dostávame, nám dodáva síl, aby sme sa mohli vyhýbať hriechom v budúcnosti. Je jasné, že tieto „skryté“ hriechy treba tiež ľutovať a treba sa usilovať z nich polepšiť.

Aký je váš názor na postoj „lepšie sa nespovedať, ako sa spovedať zle“?

Treba sa riadiť tým, čo si o mne myslí Boh ako ma on hodnotí. Sviatosť zmierenia je dar. Darca je sám Boh. S darom nezvykneme pohŕdať. Dar si zaslúži čestné miesto. U nás ľudí platí zásada, že čím väčší darca, čím vzácnejší dar, tým viac pozornosti darcovi venujeme. Boh nás nielen obdaroval, ale si aj praje, aby sme dar prijali a mali z neho čo najväčší úžitok. Preto sviatosť zmierenia si zasluhuje, aby sme jej venovali primeranú pozornosť a stále sa dobre pripravili na sviatosť zmierenia a vyspovedali sa.

Po akom čase odporúčate absolvovať generálnu spoveď?

Generálna svätá spoveď nebýva v živote často. Pre koho je užitočná ?
1.     pre takých, ktorí sa už dlhší čas nespovedali
2.     pre vstupujúcich do nového stavu  napr. kňazského, manželského
3.     v čase nebezpečnej choroby, ako  príprava na smrť.
4.     generálna spoveď je užitočná pre tých, ktorým hrozí nebezpečie smrti: pred nastúpením nebezpečnej cesty, matky pred prvým pôrodom, v čase nákazlivej choroby, vo vojne a pod.
5.     konečne generálna  spoveď je veľmi osožná pre všetkých tých, ktorí ju neodbavovali. Lebo ak sa pozrieme na minulosť nášho života, vidíme, ako často sme upadali do hriechov, koľkokrát sme sa spovedali zo zvyku alebo naša ľútosť a predsavzatie  boli nedostatočné.

Je lepšie ak má človek stáleho spovedníka alebo pri každej spovedi ide k inému kňazovi?

Stály spovedník, tak ako stály lekár, lepšie pozná duchovný stav penitenta – ľahšie môže prostredníctvom kontroly vnútornej činnosti napomáhať jeho duchovnému rozvoju. Poznajúc vzlety a pády penitenta dokáže zatriasť jeho vnútrom, niekedy odramatizovať jeho ťažkosti. Bolo by to naozaj „nezdravé“ spovedať sa u stáleho spovedníka z menších hriechov a z väčších  sa spovedať u náhodného, anonymného spovedníka.

Aké sú pocity kňaza po niekoľkohodinovej spovedi? Je to radosť, že prostredníctvom neho Boh odpustil mnohým ľuďom ich hriechy, alebo pociťuje skôr únavu a vyčerpanie?

Každý kňaz, ktorý svoje povolanie berie zodpovedne si uvedomuje, že odpustenie hriechov nie je jeho špeciálnou schopnosťou, ale službou, ktorú prijal od Boha. Preto prežíva radosť, že prostredníctvom neho Boh odpustil mnohým ľuďom ich hriechy. Samozrejme ako človek najmä pred vianočnými alebo veľkonočnými sviatkami pociťuje aj únavu a vyčerpanie. Veriaci si kňazov zvyknú aj idealizovať, nemali by ale zabúdať, že kňaz je rovnako hriešnou osobou ako oni. Byzantská liturgia vo formule rozhrešenia obsahuje slová, ktoré túto skutočnosť stále pripomínajú: „…Boh nech ti skrze mňa hriešneho odpustí v tomto i v budúcom živote…“.

Na záver ešte myšlienka pápeža Františka o sviatosti zmierenia: „Spovednica nie je mučiarňou. Boh nečaká na to, aby ma zbil, ale aby ma prijal so všetkou vľúdnosťou.“

ThDr. Radoslav Lojan, PhD., je rímskokatolícky kňaz Arcidiecézy Košice a pedagóg na Katedre systematickej teológie, Teologickej fakulty v  Košiciach Katolíckej univerzity v Ružomberku. Vysvätený bol v roku 2002 v Košiciach. Do roku 2006 bol kaplánom rímskokatolíckej farnosti v Prešove, neskôr pôsobil v Košiciach.

V roku 2008 získal na Univerzite sv. Pavla v Ottawe licenciát a o štyri roky neskôr doktorát z katolíckej teológie a bioetiky na štátnej Univerzite v Ottawe, Kanada. Prednáša katolícku morálnu teológiu, bioetiku a vybrané kapitoly v odbore sociálna práca. Je členom viacerých filozofických, teologických a bioetických spoločností a inštitútov. Od roku 2014 pôsobí ako tajomník TF KU v Košiciach.