Už ste niekoľkokrát boli v Rusku. Ako Vám prvýkrát napadlo ho navštíviť? Aké ste mali očakávania, splnili sa?

Rusko je moja srdcová záležitosť. Najmä Sibír sa stala mojím osudom, mojou láskou. Keď som prvýkrát stála na zamrznutom Bajkale, ohromila ma nielen tá nádherná príroda okolo, ale hlavne miestni ľudia. Takýto prístup, pohostinnosť a priateľstvo som nezažila inde pri svojom cestovaní. Druhá vec je samozrejme profesijná. Vzhľadom k tomu, že som historička novodobých dejín, Sibír a hlavne okolie mesta Tajšet je pre mňa studnicou poznania. Nachádzalo sa tu 17 gulagov počas stalinskej doby.

Prvýkrát má cesta na Sibír viedla za generálom Sergejom Vojcechovským. Mala som 30 rokov a od rodiny som si priala letenku do Irkutska. Chcela som odviezť do priestoru bývalého gulagu Ozerlag pamätnú dosku, na miesto, kde je pochovaný. Šlo o jedného z najvyššie postavených predstaviteľov československej prvorepublikovej armády, ruského emigranta, avšak československého občana, ktorý bol ako bielogvardejec odvlečený v máji 1945 zložkami NKVD na Sibír. Cítila som dlh našej krajiny voči nemu. A cítim dodnes.

Boli ste v európskej časti Ruska? Nemohli by ste porovnať život tam so životom na Sibíri?

Priznám sa, že to je pre mňa vždy veľmi emotívne, keď sa z dediniek na Sibíri vraciam cez Moskvu alebo Petrohrad späť do Čiech. Tento rok som to nevydržala a na Sibíri som s miestnymi učiteľmi dejepisu preberala svoje pocity. Zverila som sa im, že keď som navštívila Katarínsky palác, bolo mi úzko. Sprievodca stále len opakoval, koľko a v akej miestnosti bolo použitého zlata na výzdobu. Ja som bola ale duchom na brehu jazera Bajkal, kde mnoho miestnych má dodnes len suché záchody … spomenula som si tiež na rozhovory s robotníkmi zo zlatých baní, ktorí pracujú 12 hodín denne počas štyroch mesiacov … A potom tento palác, ktorý prekypuje zlatou výzdobou. Rusi, s ktorými som sa o svojich pocitoch rozprávala, ma ale zarazili. Oni boli hrdí na to, že majú tieto reprezentatívne miesta a neberú to tak ako ja.

Rusko sa rozprestiera na obrovskom území. Život v Moskve a v Tajšete nie je možné porovnávať. Keď som letela domov z Jakutska, nezavrela som ani na chvíľu oči a len sledovala ubiehajúci priestor pod nami. Je to až neuveriteľné. Keď lietam cez Európu alebo Spojené štáty, stále vidíte nejaké mestá, ale tu len a len prírodu, sedem hodín v kuse.

Láska na první pohled. Bajkal ❤️ pic.twitter.com/gZwcnFcNyB

— Gabriela Havlůjová (@ghavlujova) 3. marca 2018

Pred dvoma rokmi ste počas cesty po Sibíri zohnali veľa doteraz v Česku neznámych informácií o živote generála Sergeja Vojcechovského. Získali ste nejaké nové údaje o legionároch aj tentoraz?

Bohužiaľ áno. Pripomínanie legionárov, či gen. Vojcechovského nie je stále populárne. Nájdu sa výnimky, ale od väčšiny ľudí, s ktorými som sa stretla, počúvam názor, že to boli vrahovia. Áno, bojovali proti Červenoarmejcom, pre nás hrdinovia, pre druhých možno vrahovia, napriek tomu sa domnievam, že si zaslúžia minimálne dôstojné miesto odpočinku. V Irkutsku sa hroby čs. legionárov nachádzajú napríklad na detskom ihrisku, či v záhradke pri rodinnom dome. Neoznačené miesta, ktoré identifikujú len miestni. Je mojou veľkou snahou toto zmeniť. Je však nutné, aby spolupracovalo Ministerstvo obrany a ruská strana. Rovnako tak ako v Tajšete mám cieľ – vybudovať výstavku, pamätnú sieň, či pomník politickým väzňom z doby stalinskej. Nie sú to pozitívne dejiny, nie je byť na čo hrdý, ale je to súčasť dejín, ktoré nemožno vymazať.

Gen. Sergej Vojcechovský byl 12.5.1945 odvlečen ze svého pražského bytu jako československý občan na Sibiř…zemřel na následky věznění v roce 1951. ?? Foto z března 2018 z bývalého gulagu Ozerlag. pic.twitter.com/ZCcsdHEhVF

— Gabriela Havlůjová (@ghavlujova) 12. mája 2018

Stojíte v čele Spolku pre zachovanie odkazu slovenského odboja. Ako ste si tento rok uctili pamiatku obetí 2. svetovej vojny?

Snažíme sa nielen položiť každoročne vence a kytice k pomníkom padlým, ale aj oživovať pomníky. Vždy si vyberieme pomník a snažíme sa nájsť príbuzných, pozostalých, či archívy, ktoré by nám priblížili konkrétne obete či hrdinov 2. svetovej vojny. Organizujeme tiež pracovné brigády, kedy sa snažíme zvelebiť priestor okolo pomníkov či očistiť samotný pomník. V tomto roku som sa poklonila pamiatke padlým na tridsiatich miestach.

Čím viac rokov ubieha od konca vojny, tým viac slabne strach pred rozsiahlym vojenským konfliktom a pred nacizmom. Ako sa Vám darí udržiavať spomienky na vojnu?

Je skvelé, že sa nám v mnohých prípadoch podarilo získať členov do nášho Spolku z radov druhej a tretej generácie. Darí sa nám touto cestou zachraňovať rodinnú pamäť. Dnes, keď generácia, ktorá aktívne bojovala či prežila 2. svetovú vojnu, už takmer vymiera a treba zachytiť ich spomienky, či oživovať tie, ktoré sú chránené v rámci rodín. Každý mesiac navyše vydávame Spravodajcu, kde sa snažíme pripomínať aj menej známe osudy ľudí, ktorí sa zaslúžili o našu slobodu, ale nie sú až tak známi.

Čo plánujete v budúcnosti a čo by ste chceli urobiť, keby ste mali viac prostriedkov alebo možností?

Máme rad ľudí, záujemcov o vstup do nášho spolku naprieč republikou i mimo nej. Bohužiaľ zatiaľ sme bez štátnej dotácie či dotácie od Ministerstva obrany a ťažko môžeme financovať aktivity Spolku, napríklad v Ostrave z peňazí získaných od Stredočeského kraja či mesta Kladna. Preto zatiaľ fungujeme na báze “nadšenia a dobrovoľníckej práce”. Samozrejme by sa nám jeden až dvaja zamestnanci na plný úväzok veľmi hodili. Plánov je veľa, okrem podpory vojnových veteránov a politických väzňov organizujeme zájazdy na miesta, kde zomrelo mnoho bojovníkov proti nacizmu. Každoročne navštevujeme niektorý z koncentračných táborov, odhaľujeme pamätné dosky, či organizujeme pietne akty.

Je medzi vašimi členmi veľa mládeže? Ako k sebe mládež lákate?

Snažíme sa ponúknuť viac, než len raz za rok spomienku pri pamätníkoch. Okrem pracovných brigád a zájazdov sa snažíme mládež motivovať aj možnosťou stretnutia sa so “živou históriou”. Porozprávať s ľuďmi, ktorí skutočne za našou slobodu bojovali, ale takisto im dávame priestor na prezentáciu svojich poznatkov. Píšu články do Spravodajcu, sú aktívni na sociálnych sieťach.