Svet 15. januára 2018 (HSP/RT/Foto:TASR-Darko Vojinovic)

Americká Rada pre zahraničné vzťahy (CFR) zaradila vo svojom prehľade pre rok 2018 Balkán medzi oblasti, kde USA môže pomôcť dosiahnuť mier.

Vo vyhlásení Rady CFR sa uvádza, že USA je krajinou, ktorá môže pomôcť zachovať “mier a stabilitu” na tomto území. Treba však poznamenať, že práve USA a najbližší spojenci sú zodpovední za mnohé problémy tohto dlhodobo nestabilného regiónu. Väčšina problémov totiž vyplýva z násilného rozpadu multietnickej Juhoslávie v deväťdesiatych rokoch minulého storočia. Proces bol podporovaný zo strany západných mocností, to sa ale neuvádza v dokumente CFR “Rozpad Balkánskych mierových dohôd” (Memorandum č. 32 o mimoriadnom plánovaní), píše vo svojom komentári novinár Neil Clark a dodáva…

Namiesto toho sú to údajne Rusi, ktorí  sa budú pokúšať o “destabilizáciu Čiernej Hory a Macedónska” – uvádza sa ako jeden z možných scenárov pre rok 2018. Pravdou však je, že všetky možné body, ktoré identifikovali v CFR a ktoré by mohli viesť ku konfliktu, nesúvisia s Moskvou, ale naopak s dôsledkami predchádzajúcich zásahov a destabilizačných kampaní pod vedením USA.

Objasnime si najprv situáciu v Bosne a Hercegovine. Zaujímavosťou CFR je referendum o nezávislosti, ktoré sa uskutočňuje v Srbskej republike. Avšak Američania, ktorí podporili sebaurčenie kosovských Albáncov ako súčasť ich stratégie odňatia Kosova z Juhoslávie a potom zo Srbska, sa sotva môžu postaviť proti tomu, aby sa Bosnianskí Srbi rozhodli rozhodnúť o svojej vlastnej budúcnosti. Ak je “územná celistvosť” Bosny veľmi dôležitá, prečo nebola takisto podstatná “územná celistvosť” Juhoslávie?

V samotnom Kosove pretrváva napätie medzi albánskym a srbským obyvateľstvom. Aj “humanitárny” zásah NATO z roku 1999 to všetko vyriešil, ale v skutočnosti to bol Západ, ktorý rozvrátil veci s podporou tvrdých línií Kosovskej oslobodzovacej armády a marginalizáciou miernych kosovských hlasov, ktoré uprednostňovali dialóg s Belehradom.

Macedónsko je ďalším potenciálnym “bodom vzplanutia”. CFR varuje, že niektoré časti veľkej albánskej menšiny by sa mohli usilovať o zjednotenie s Kosovom alebo Albánskom. V Čiernej Hore, etnickí Srbi na severe stále odmietajú “nezávislú” vládu v Podgorici a radšej sa pozerajú smerom na Belehrad.

“Etnická politika na Balkáne je prepojená,” hovorí CFR. “Ak sa Republika srpska pokúsi opustiť Bosnu a Hercegovinu, niektorí Srbi v severnom Kosove sa pokúsia opustiť Kosovo a niektorí Albánci v južnom Srbsku sa pokúsia opustiť Srbsko. Niektorí moslimovia v Srbsku by sa tiež mohli zjednotiť s tým, čo zostane z Bosny a Hercegoviny. Ak by Macedónsko bolo rozdelené, jeho Albánci by mohli chcieť spojenie s Kosovom a potenciálne s Albánskom a väčšinovými albánskymi obcami južného Srbska, čo by spustilo masívne etnické rozdelenie Bosny a Hercegoviny, Kosova a Srbska “, uvádza sa v ich správe.

To všetko síce znie dosť komplikovane, práve preto možno mnoho ľudí v regióne nostalgicky spomína na Juhosláviu. Za 50 rokov Juhoslávie a Titovej vlády bol Balkán stabilný. Nepovažovali sa za európsky pušný prach.

V minulom roku prieskum spoločnosti Gallup, ukázal, že jasná väčšina ľudí v Srbsku, Bosne a Hercegovine, Čiernej Hore, Macedónsku a 45% obyvateľov Slovinska – ktoré sa zvyčajne považujú za najsilnejšie bývalé juhoslovanské republiky, si myslí, že rozpad Juhoslávie bol zlý.

Juhoslávia dala obyvateľom Balkánu nielen stabilitu, ale aj hospodársku prosperitu a bezpečnosť. Pre občanov tohto regiónu bolo rozumné, aby sa zišli v jednom federálnom štáte. “Bratstvo a jednota” bolo pre každého lepšie ako etnické napätie a rozdielnosť. Ako uviedol Besim Spahič v dokumente RFE/RL: “V Juhoslávii bola Bosna definovaná ako spoločný štát Srbov, Chorvátov a moslimov. Dôraz sa kladie na spoločné hodnoty medzi rôznymi etnickými skupinami. Teraz sú rozdiely zvýraznené a konflikty zámerne rozdúchavané. ”

Juhoslávia dosiahla obrovský úspech v oblasti kultúry, športu, umenia, vzdelávania a ľudského rozvoja. Jej zničenie bolo tragédiou nielen pre obyvateľov Balkánu, ale pre ľudstvo vo všeobecnosti.

Aj počas studenej vojny nezávislá socialistická Juhoslávia bola prospešná pre Západ. Juhoslovanský prezident, bývalý vojnový partizánsky vodca Josip Broz Tito, mal pomerne dobrú reputáciu. Ľavicoví intelektuáli písali s nadšením o juhoslávskom modeli samosprávy. Západní ľudia sledovali kvalitné juhoslávske filmy a televízne programy a húfne rezervovali dovolenky v tejto krajine.

Po páde berlínskeho múru Nemecko aktívne podporilo a povzbudilo odtrhnutie Slovinska a Chorvátska od Juhoslovanskej federácie. Vytvorenie “nezávislej” Bosny bolo viac americkým projektom. USA podporili separatistu Alija Izetbegoviča a účinne sabotovali mierové riešenie bosnianskej otázky, keď veľvyslanec Warren Zimmerman presvedčil Izetbegoviča, aby odmietol podpísanie Lisabonskej dohody v roku 1992. Zimmerman pristúpil na vojnu, v ktorej sa predpokladalo, že o život príde asi 100 000 ľudí.

Namiesto jedného silného juhoslovanského štátu existuje teraz na Balkáne množstvo malých, ekonomicky slabých štátov. To vyhovuje Spojeným štátom. Jediným spôsobom, ako vyriešiť problémy na Balkáne, je návrat v čase. Postupná rekonštrukcia multietnickej juhoslovanskej federácie – s plnými, garantovanými právami pre všetkých jej občanov – a dosiahnutá dohoda o priateľstve s Albánskom, ktorému možno ponúknuť pridružené členstvo, je logickým riešením súčasných rozdielov. Juhoslávia mala v 20. storočí zmysel a dnes má rovnaký zmysel. Nepredpokladajte, že by Rada CFR, vzhľadom na všetky svoje obavy zo “vzplanutia” na Balkáne, takýto krok odporúčala, píše v závere Clark.