Mníchovská zrada – začiatok vojny a prológ k útoku na ZSSR

Moskva 1. novembra 2017 (HSP/Foto:TASR/AP)

V súčasnosti celý rad zahraničných médií (najmä amerických a európskych) zámerne skresľujú skutočné motívy rozpútania druhej svetovej vojny. Stále častejšie sa spomína sovietsko-nemecký Pakt o neútočení z roku 1939. Takto sa autori publikácií snažia pripísať ZSSR rovnakú zodpovednosť za rozpútanie vojny, akú nesie fašistické Nemecko. Zmysel podobnej politiky je celkom konkrétny: dať znamienko “rovná sa” medzi ZSSR a Nemecko, vykresliť krajinu, ktorá zvíťazila nad fašizmom, ako rovnakého agresora, akým bol hitlerovský reich. Teda postaviť víťaza na rovnakú úroveň ako porazeného.

Západní žurnalisti takýmto spôsobom otvorene presmerovávajú obviňujúci prst z Nemecka na našu krajinu. V snahe očistiť ostatné krajiny Európskej únie však zámerne obchádzajú inú udalosť, ktorá v podstate neodvratne viedla k druhej svetovej vojne, a tou bolo podpísanie Mníchovskej dohody v roku 1938.

29. septembra 1938 sa mníchovskej Hitlerovej rezidencii Führerbau zišli vedúci predstavitelia vlád Veľkej Británie, Francúzska, Nemecka a Talianska (Chamberlain, Daladier, Hitler a Mussolini). Počas dvojddenných rokovaní rozhodli o osude Československa, ktorého predstaviteľov prizvali iba na to, aby si “vypočuli rozsudok” (účasť ZSSR na stretnutí bola striktne odmietnutá). Československu “odporučili” (rozumej: donútili ho), aby odovzdalo Nemecku Sudety (región, ktorý kompaktne obývali sudetskí Nemci) so všetkým majetkom, ktorý sa nachádzal na uvedenom území vrátane zbraní a vybavenia opevnených pásiem. V prípade nesplnenia tejto požiadavky Francúzsko, ktoré malo s Československom dohodu o jeho ochrane pred nemeckou agresiou, vyhlásilo, že neručí za následky. Mníchovská dohoda, ktorá bola spísaná 29. septembra a podpísaná30. septembra o jednej hodine v noci, viedla ku konfederalizácii predvojnového Československa.

Termín Mníchov 1938 sa navždy stal synonymom vierolomnosti, ktorej sa dopustili Veľká Británia a Francúzsko voči krajine, čo si nikdy nerobila nároky na územia susedných štátov, a to len aby ulahodili diktátorovi, ktorého samotní Angličania a Francúzi označovali za najkrvilačnejšieho v dejinách. A debata okolo takzvaného tajného protokolu k Paktu Molotova – Ribbentropa, ktorá sa rozprúdila na konci sovietskej éry, umožnila, že okolnosti roku 1938 boli potlačené a na skutočný mechanizmus začiatku druhej svetovej vojny sa pozabudlo. Všetko mohlo byť inak, ak by sa Chamberlain a Daladier tak nebratríčkovali s Hitlerom.

V prvom rade vyzerá čudne pokorná kapitulácia Československa. Len týždeň pred udalosťami v Mníchove československý prezident Eduard Beneš vyhlasoval, že jeho krajina dokáže odolať nemeckému útoku aj bez pomoci spojencov. Jeho vyhlásenia boli podpreté úctyhodnou vojenskou silou Československa: krajina mohla po mobilizácii postaviť do boja 36 vycvičených a výborne vyzbrojených divízií. Československé zbrane (samonabíjacie pušky, guľomety, tanky) sa v tých časoch považovali za jedny z najlepších na svete a vo veľkom sa vyvážali. Krajina mala obrovský arzenál, ktorý prevyšoval potreby vlastnej československej armády. Strategická obrana Československa sa opierala o systém trvalých opevnení pozdĺž hraníc s Nemeckom. Keď Hitler po pripojení Sudet navštívil “nové územie reichu”, vyjadril radosť, že wehrmacht nemusel dobýjať útokom tento československý obranný systém: vtedajšia nemecká armáda by takúto úlohu zvládla len ťažko. V každom prípade by Nemci museli zaplatiť za dobytie veľkými stratami.

Nemecko sústredilo proti Československu 37 divízií, čím však nechalo nechránený svoj západný front. Pravda, strategická konfigurácia československého územia bola z hľadiska obrany nevýhodná a wehrmacht by ju mohol na nejakom úzkom mieste prelomiť a roztrhnúť na časti. Lenže to je otázne, či by sa Nemcom podarilo prelomiť líniu českých opevnení a potom uskutočniť tankový blitzkrieg, ak zoberieme do úvahy neskúsenosť práve založeného wehrmachtu a prevahu Čechov v počte tankov.

V dôsledku okupácie Československa (a po Mníchove bolo úplne jasné, že je neodvratná) z centra Európy zmizla jedna zo síl, ktorá potenciálne mohla prispieť k porážke agresora. Zároveň nevýslovne zosilnel wehrmacht. Získal vynikajúce vojenské zbrane aj závody, ktoré tieto zbrane vyrábali. Išlo o viac než milión samonabíjacích pušiek, akými Nemci predtým nedisponovali, stovky tankov, ktoré boli oveľa dokonalejšie z hľadiska bojových schopností než pôvodné nemecké tanky …

Okrem toho Nemecko získalo územie, vhodné na napadnutie Poľska (ktoré si v roku 1938 ešte namýšľalo, že je spojencom Nemecka a zároveň s ním si natešene delilo Československo), a to z niekoľkých smerov, čo Hitler otvorene aj povedal pohlavárom Tretej ríše. A okupácia Poľska poskytla Hitlerovi najlepšie východisko na útok proti ZSSR. Mníchovská zrada spôsobila, že napadnutie Poľska bolo takmer neodvratné, a teda aj zapríčinila druhú svetovú vojnu. Mníchovská zrada znamenala začiatok agresie nielen proti sovietskemu ľudu, ale aj proti národom európskych krajín. Preto by sa dni Mníchovskej zrady, t.j. 29. a 30. september, mohli a mali pripomínať ako dni pamiatky na obete druhej svetovej vojny.

Celý text sa dá nájsť TU.