Bratislava 26. mája 2015 (HSP/Foto:TASR-Štefan Puškáš)

Sotva čo by dokázalo presnejšie vystihnúť pomery v našej opozícii, ako nedávna voľba šéfa Najvyššieho kontrolného úradu (NKÚ).

Ak sa chceme venovať spomenutej voľbe, tak sa na chvíľu musíme pozrieť do histórie.  Od  druhej polovice deväťdesiatych rokov sa začalo hovoriť o tom, že post šéfa NKÚ by mal, ako kontrolný post, patriť opozícii. Nebolo tomu tak vždy. Jedným z prvých krokov dočasnej Moravčíkovej vlády bolo odvolanie prvého predsedu NKÚ, keď ho vystriedal federálny exposlanec SDĽ Jozef Olej. Potom tento post patril SOP a v podstate prvým opozičným predstaviteľom na čele NKÚ bol až Ján Jasovský.  Čiastočne sa to riešilo tak, že mandát šéfa NKÚ bol najskôr päť a neskôr až sedemročný, čím sa neprekrýval s mandátom exekutívy.

Keď sa Fico druhýkrát ujal postu predsedu vlády, vychádzalo sa z toho, že platia niektoré nepísané, ale deklarované dohody o tom, že NKÚ rovnako ako Úrad pre verejné obstarávanie patrí opozícii. To však za predpokladu, že sa opozícia aspoň na niečom dokáže dohodnúť. Skoro sa ukázalo, že niečo také je nad jej sily. Základnou charakteristikou opozície je totiž, že sa dokáže dohodnúť len proti niekomu, nie za niečo. A tak sme boli svedkami rôznych opozičných nechutností, klamstiev a podrazov,  predovšetkým medzi SaS a KDH. Opozícia sa nedohodla ani na rozdelení postov predsedov výborov, čo rezultovalo do pečeného prasiatka, ktoré SaS poslalo v čase pôstu na sekretariát KDH, asi aby sa ním zadrhli, keďže im odmietli prenechať post predsedu výboru pre ekonomiku a podnikanie pre ich vtedajšieho podpredsedu Juraja Miškova. Nakoniec tento post získal podpredseda KDH Ján Hudacký. Podobne štipľavé výmeny názorov sme mohli sledovať medzi Bélom Bugárom, ktorý sa veľmi nechcel vzdať postu podpredsedu parlamentu v prospech Eriky Jurinovej z OĽaNO.  Na rozdiel od KDH si však nakoniec povedal, že mu tá zlá krv nestojí za to a ašpiráciu na post podpredsedu  si rozmyslel.  No a potom prišla voľba šéfa NKÚ, ktorá podľa  opozičných dohôd mala pripadnúť SaS.  Tá na tento post nominovala exposlanca Krnáča, ktorého už pred tým (ešte za Radičovej vlády) neúspešne nominovala na šéfa NBÚ. Pre nepodporu značnej časti opozície bol v oboch prípadoch neúspešný.  A tak sme sa čoskoro stali svedkami nekonečného príbehu hľadania  nového celou opozíciou akceptovaného šéfa NKÚ.

Vidiac neskutočnú opozičnú úbohosť a hašterivosť, začal hrať Fico s opozíciou svoju hru. Jeho požiadavka, aby sa zjednotila na jednom spoločnom kandidátovi, bola síce rozumná a legitímna, ale pre opozičné panoptikum absolútne nerealizovateľná. Po viacerých neúspešných kolách sa mohlo len tristne konštatovať, že pre súčasnú opozíciu je schopnosť zhodnúť sa na spoločnom kandidátovi mission impossible (nesplniteľná misia). Poznajúc zúfalú realitu prestali potom obe strany – Smer  aj opozícia – vyvíjať v tomto smere akúkoľvek aktivitu.

Zvrat nastal až s novým predsedom parlamentu Pellegrinim, ktorý sa pokúsil o zavedenie novej politickej kultúry a vyzval  opozíciu na rokovanie. Ukázalo sa však, že opozícia je nepoučiteľná. Predložila hneď štyroch kandidátov s tým, že ten ich je najlepší. To, čo nasledovalo potom, len jasne dokázalo, že opozícia sa nič dobré nenaučila a nič zlé nezabudla. Až na jednu malú výnimku. SaS, resp. jej líder Sulík nakoniec na svojom kandidátovi netrval, napriek tomu, že podľa neho má jeho strana na tento post morálny nárok. Vďaka tomu sa nestal rozbíjačom opozičnej jednoty.

Opozícia nakoniec postavila troch kandidátov. Ako sa ukázalo, takzvanému spoločnému kandidátovi Žilinkovi však urobili medvediu služby. Vyhlásenia typu, že ak sa ujme funkcie, nekompromisne pôjde po krku všetkým prešľapom  súčasnej vlády, ho ako relevantného kandidáta  de facto pochovali. Ukázalo sa, že Žilinka je tvrdo politický, nie nestranný kandidát, a bolo by len znakom politickej samovraždy, ak by si parlamentná väčšina zvolila kandidáta, ktorí bude plniť zadania nejextrémnejšej opozície  a odpaľovať tesne v predvolebnom čase jednu protivládnu  kauzu za druhou.

Naopak, z hľadiska odbornosti a korektnosti bola asi najvhodnejšou kandidátka dua Kvasnička-Kuffa Crkoňová. Ako sa nakoniec ukázalo, jej nominácia bola prejavom čistého politického idealizmu jej navrhovateľov, ktorí ju napriek drakonickým sankciám (Kvasničku za jej nomináciu vylúčilo KDH z klubu, čím ukončili jeho politickú kariéru) nominovali ako kandidátku, o ktorej si skutočne mysleli, že je najlepšia.

Úplne iný je príbeh Mitríka. Dnes je už jasné, že jeho zvolenie nebolo náhodné. Z hľadiska Smeru mala jeho voľba svoju logiku.  Mitrík ako člen či nominant strany, ktorá po  voľbách v roku 2016 s pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou nebude v parlamente, nebude mať byť komu zaviazaný. Jeho jediným cieľom bude užiť si v kľude  svoj post napriek hlboko dôchodkovému veku. Pre Smer to teda bude určite vhodnejší kandidát než ostatní dvaja z trojice.

Ostáva jediná otázka. Prečo Frešo spáchal takéto rituálne politické harakiri?  Otázka by však  mohla stáť aj inak. Je možné zlikvidovať stranu, ktorá je už dnes de facto v štádiu klinickej smrti?   Metaforicky by sme mohli povedať, že SDKÚ už bola stranou pevne uloženou v truhle a položenou vo vykopanom hrobe.  Frešo len na ňu vysypal zopár ton hliny, aby čo len teoretická šanca ne jej prežitie bola definitívne zahrabaná. A aj keď  to nikdy verejne neprizná, chcel v tejto situácii zobchodovať svoj posledný politický obchod. Čo je jeho obsahom sa, samozrejme, asi nikdy nedozvieme.

Politológ Roman Michelko