Môj profil 
Predplatné
Proti Romanovi Michelkovi sa postavila aj židovská organizácia B’nai B’rith Tolerancia. Predseda B’nai B’rith Tolerancia Peter Werner zaslal predsedovi vlády Ficovi list v ktorom tvrdí: „Považujeme tohto kandidáta za absolútne neprijateľného vzhľadom na to, že je dlhodobo známy svojimi pokusmi o spoločenskú rehabilitáciu Jozefa Tisa, zodpovedného za najhoršie zločiny spáchané na židovskom obyvateľstve Slovenska počas druhej svetovej vojny.”
Zaujímavé preto je, že židovský časopis DELET umožnil Romanovi Michelkovi vysvetliť obvinenia, ktoré proti nemu vzniesli niektoré média ako aj vyššie spomínaná židovská organizácia. Prinášame vám preto tento rozhovor v plnom znení.
DELET: Vaša nominácia do Správnej rady ÚPN spôsobila až nečakaný rozruch.
ROMAN MICHELKO: Najprv sa moji neprajníci pokúšali šíriť zvesti, že som absolventom marxizmu-leninizmu. Keď som médiám vysvetlil, že je to z princípu nemožné, keďže históriu a filozofiu som začal študovať až v roku 1990, keď sa v Československu už nič také študovať ani nedalo, tak horúčkovito hľadali čokoľvek bez ohľadu na realitu. Keď pokus urobiť zo mňa „kovaného“ marxistu či nedajbože komunistu vďaka absolútnej absencii akýchkoľvek faktov zlyhal, skúsili ísť opačnou cestou. Nakoniec sa im z celej mojej publicistickej činnosti, ktorá predstavuje vyše osemsto článkov, komentárov a esejí podarilo vytrhnúť jednu vetu z kontextu istej prednášky a pokúšajú sa z toho urobiť megakauzu.
DELET: Nielen Židov však šokoval váš výrok o dekriminalizácii Tisa.
ROMAN MICHELKO: Tento výrok bol úplne vytrhnutý z kontextu. Približne z pätnásťminútového prejavu o úlohe národných síl v spoločnosti bola vytrhnutá jedna veta a z nej potom umelo vyrobená táto kauza. Pritom som chcel povedať, že úlohou inteligencie je nenechať si vnútiť akékoľvek ideologické interpretácie dejín, ale vnímať ich „sine ira et studio“, teda bez akýchkoľvek ideologických predpojatostí a nálepiek.
Keďže tento výrok vytrhnutý z kontextu sa stal základom pre vykonštruovanie celej kauzy, musím ho vysvetliť v širších súvislostiach. Celý prejav bol o tom, že je najvyšší čas nájsť v sebe odvahu pomenovať veci pravým menom, nenechať sa zviazať sterilnou, politicky korektnou „hantírkou“, vďaka ktorej sa veci neriešia, ale len odsúvajú. Jediná vytrhnutá vetička z kontextu bola myslená tak, že retribučné súdnictvo, ktoré sme tu mali po roku 1945, bolo všetko iné, len nie spravodlivé, objektívne a nestranné.
Na rozdiel od mojich kritikov, ja som totiž protokoly z Národného súdu čítal a paradoxne Tisovi sa viac vyčítalo rozbitie Československa než iné negatívne veci, ktoré sa na Slovensku v diali v rokoch 1939 – 1945. Myslím si, že myšlienkové stereotypy, ktoré ideologické vnímanie našich dejín zafixovali niekde na úrovni interpretácie spred roka 1989, treba prekonať – to je esencia toho, čo som chcel povedať.
DELET: Takže ako vnímate Tisa a jeho zodpovednosť?
Tiso bol bez pochýb plne politicky zodpovedný za to, čo sa dialo v čase jeho vlády, pravdepodobne bol aj trestnoprávne zodpovedný za niektoré udalosti, ktoré mohol ovplyvniť a vďaka rôznym okolnostiam tak neurobil. Takéto pohľady sú plne legitímne a verím, že v slobodnom štáte je možné diskutovať aj na podobné témy. Tento výrok teda v širšom kontexte znamená výzvu nenechať sa zviazať jedinými „záväznými“ interpretáciami dejín, ale tam, kde je to potrebné, mať právo vysloviť svoj názor.
Chcel som vyzvať na diskusiu o interpretácii dejín, keďže mnohí historici staršej generácie, „marxistickí“ historici, majú ešte z minulosti utkvelú predstavu, že historik nemá poskytovať informácie o celom spektre danej udalosti, to znamená podať svetový, dobový či domáci kontext, nemusí dať sumár všetkých informácií, ktoré by mali vysvetliť, prečo sa konkrétni historickí aktéri rozhodli v tom ktorom čase tak, ako sa rozhodli, ale má ich „nálepkovať“ – títo sú klérofašisti, títo zlí a títo dobrí. Môj zásadný spor s takýmito historikmi je v tom, že si nemyslím, že historik má dejiny ideologicky hodnotiť. Má ich do hĺbky pochopiť a interpretovať, nie nálepkovať.
Ukazuje sa však, že takýto názor je v istých kruhoch, možno v hlavnom mediálnom mainstreame, ktorý sa navonok oháňa liberálnou rétorikou, absolútne neprijateľný a jeho nositelia, teda „nepriatelia ideologizácie dejín“ musia byť mediálne popravení. Práve tým však nositelia „zvestovaných a nemenných právd“ len dokazujú svoje vlastné totalitné myslenie.
DELET: V utorok pätnásteho júna prezident humanitárnej organizácie B´nai B´rith Tolerancia Peter Werner poslal premiérovi list, v ktorom tvrdil: „Považujeme tohto kandidáta za absolútne neprijateľného vzhľadom na to, že je dlhodobo známy svojimi pokusmi o spoločenskú rehabilitáciu Jozefa Tisa, zodpovedného za najhoršie zločiny spáchané na židovskom obyvateľstve Slovenska počas druhej svetovej vojny.” Ako to vnímate?
ROMAN MICHELKO: Moji neprajníci mohli prelúskať stovky strán mojich kníh, esejí, štúdií či komentárov a nič také tam nemohli nájsť. Zároveň toto lživé tvrdenie vyvolalo odozvu u historikov s nespochybniteľným profesijným a osobnostným kreditom, ktorí moju prácu, názory a postoje poznajú a ktorí sa ma zastali vydaním podporného vyhlásenia. Desí ma však, do akých krajnosti sú niektorí ľudia ochotní zájsť, ak chcú odstaviť pre nich nepohodlného človeka. Napriek tomu som dúfal, že „psie hlasy nepôjdu do neba“.
Nie som totiž človek, ktorého ktosi kdesi našiel z boku a nič sa o ňom nevie. Už takmer dvadsať rokov som publicisticky či odborne činný, moje názory sú všeobecne známe. V ľavicovom prostredí sa pohybujem dlhodobo a rozhodne nie som „tabula rasa“, preto ma do istej miery prekvapilo, že tieto krajne nedôveryhodné a tendenčné útoky mohli mať šancu na úspech.
DELET: Aký teda máte názor na Slovenský štát v rokoch 1939 – 1945?
ROMAN MICHELKO: Samozrejme, je veľmi ťažké na túto otázku odpovedať jednou vetou alebo na ploche jednej otázky, bolo by to najmenej na jeden obsiahly rozhovor, ale pokúsim sa. Moje názory na tuto tému sú viac menej zhrnuté v nedávno vydanej knihe Slovenská republika v rokoch 1939 – 1945 – štúdie. Ak mám byť však telegrafický – režim tohto štátu bol jednoznačne autokratický, postupne sa vyvíjal a mal viacero fáz. Ústava prijatá v júli 1939 síce obsahovala isté prvky kontinuity s prvou a predovšetkým druhou republikou, ale obsahovala už aj isté prvky korporatívneho, resp. stavovského štátu, čo bola jasná inšpirácia talianskym modelom, ale aj pápežskými sociálnymi encyklikami.
Potom tu bol zásadný prelom. Takzvané salzburské porady, na ktorých padol Ďurčanského koncept akejsi nezávislej či dokonca neutrálnej politiky, čo bolo politicky naivné, keďže tu bola ochranná zmluva s Nemeckou ríšou, ktorá z definície samostatnú zahraničnú politiku vylučovala. Neuvedomenie si tejto skutočnosti v konečnom dôsledku viedlo k pádu Ďurčanského. To čo nasledovalo po Salzburgu, teda po júli 1940, je už temné obdobie našich dejín. Boli tam pokusy o zavedenie prvkov národného socializmu v ideológii štátu a, samozrejme, aj o presadenie vodcovského systému. To sa aj podarilo – hoci len čiastočne. Nakoniec však radikáli nezískali také pozície v štáte, v aké dúfali. Obdobie po SNP je už len obdobím agónie tohto štátu.
DELET: Aký však názor máte na holokaust?
ROMAN MICHELKO: Už samotná táto otázka čitateľom podsúva, že by som ho mal vnímať akosi neštandardne. Nie je to tak. Holokaust vnímam ako všetci normálni ľudia – ako jednu z najväčších tragédií v dejinách ľudstva. Porovnateľná je hádam len s genocídou Arménov v roku 1915 alebo s tým, čo sa dialo v Rwande v roku 1994. Samozrejme, holokaust alebo šoa bola o to obludnejšia, že popri nej vznikol celý priemysel smrti a vyhladzovanie sa stalo neosobným vraždením v obrovských rozmeroch. Zároveň som presvedčený, že neexistuje jediný môj výrok spochybňujúci, zľahčujúci či, nedajbože, popierajúci holokaust.
DELET: Ste vzdelaním historik, zaoberali ste sa témou najnovších dejín a konkrétne obdobím neslobody systematickejšie?
ROMAN MICHELKO: Okrem toho, že som historik, ktorý sa naozaj zaoberá najnovšími dejinami dlhodobo a systematicky, som aj politológ, a preto sa zaoberám aj fenoménom moci a ovládania ako, takpovediac, antropologickým princípom. Najpregnantnejšie som to urobil v eseji Antropologické predpoklady diktatúr, ktorá potom vyšla, aj pod názvom Moc a sacrum (Moc a posvätno).
Okrem toho som vydal viacero monografií na túto tému, predovšetkým Medzivojnové európske diktatúry, ale aj knihu Slovenská republika v rokoch 1939 – 1945 – štúdie, v ktorej, okrem iného, analyzujem ústavný systém prvej Slovenské republiky, vývoj od autonómie po vznik Slovenského štátu, ale aj Úrad propagandy, ktorý bol v autokratických systémoch významným mocenským, resp. ideologickým pilierom režimu.
Samozrejme, zaoberám sa aj obdobím neslobody po roku 1948, predovšetkým obdobím stalinizmu a priebežne sledujem literatúru, ktorá k tomuto obdobiu vychádza. Pravidelne chodím na konferencie, ktoré organizuje ÚPN či iné inštitúcie k obdobiu najnovších dejín, takže týmto témam sa dlhodobo a systematicky venujem.
DELET: Čo by bolo Vašou hlavnou ambíciou, ak by Vás vláda predsa len nominovala do Správnej rady ÚPN?
ROMAN MICHELKO: Predovšetkým chcem zdôrazniť, že funkcia, na ktorú som bol nominovaný, nie je exekutívna, to znamená, že ak by som aj bol menovaný do Správnej rady ÚPN, bol by som len jedným z jej deviatich členov, a teda moje možnosti ovplyvňovať smerovanie ÚPN by boli závislé od mojej schopnosti argumentmi presvedčiť svojich kolegov o rozumnosti mojich návrhov.
Mojou hlavnou ambíciou v tomto orgáne by však bolo maximálne podporiť výskumnú zložku ÚPN. Myslím si, že vytvorenie Sekcie vedeckého výskumu tohto ústavu bolo veľmi dobrým krokom. Bohužiaľ, v poslednom čase bola táto činnosť utlmovaná. Poznám väčšinu kníh či monografií, ale aj zborníkov z konferencií, ktoré ÚPN vydalo a verím, že toto je tá správna cesta. No a samozrejme, maximálne by som sa snažil, aby historici, ktorí pracujú v ÚPN a ktorých odbornosť si vysoko cením, mali čo najväčší priestor pre slobodu bádania a čo najlepšie podmienky pre ich náročné poslanie.
.JPG)
.jpg)
