Príbeh Amy a Ester Juarezových začína v momente, keď nastupujú do autobusu. Cestujú spolu s brigádnikmi, ktorí idú za sezónnymi prácami – ako napr. zber melónov. Putujú z chudobou zmietajúcej sa južnej časti Mexika v štáte Chiapas, do severnej bohatšej časti Mexika. V momente ako nastupujú sestry do autobusu sú plné neistoty, ale aj obrovského vzrušenia, keď prvýkrát opúšťajú svoje rodné domovy. Sestry Amy – 25 r. a Ester – 15 r.,cestujú spolu s ich bratom Albertom – 18 r., ktorý si už pred nimi rok dozadu svoju prvú podobnú brigádu vyskúšal. Keď sa zatvárajú dvere autobusu, netušia ešte, čo ich v ten deň čaká.

Na polceste sa autobus z nenazdajky zastaví, nastupujú do autobusu pracovníci z imigračného oddelenia, a potom čo prekontrolujú doklady všetkým pasažierom, vychádzajú a berú si so sebou aj troch mladých pasažierov.

Agenti pohraničnej správy ich po tom čo vystúpia obvinia z držby falošných dokladov a taktiež že zamlčiavajú pravdu o svojej národnosti. Po tom, čo si ich evidentne spletú s migrantmi, sa im ešte začnú vyhrážať. Hrozia im, že ich deportujú do Guatemaly, do krajiny, ktorú mladíci nepoznajú a na mape by ju asi nenašli.

Zhrození mladí ľudia, ktorých rodný jazyk, kde sa narodili je májčina a žiaľ rozprávajú slabo po španielsky, sú následne prevezení do imigračného zberného centra v meste Queretero .

Alberto (18 r.) je odvedený do oddelenej miestnosti štyrmi agentmi. Je mu povedané, že na mieste zomrie, pokiaľ  nepodpíše určité papiere a nepotvrdí v nich, že pochádza z Guatemaly.

„Jeden ma sácal, ďalší ma neustále kopal do nohy a tretí, veľmi tlstý, mi dával silné elektrošoky do pravého ramena,“ povedal Alberto pre the Guardian, pomocou svojho tlmočníka a dodáva „prisahám ,že by som tam na mieste prišiel o život, ak by ma neprinútili podpísať tie papiere. Nevedel som však čo podpisujem, lebo neviem čítať ani písať.“

Traja mladíci boli potom osem dní držaní v detekčnom centre až do chvíle, kým sa ich prípadu nezhostil istý právnik z radu aktivistov. Po vznesení právnej námietky voči ich prípadu boli následne prepustení.

Narastajúci počet domorodo žijúcich ľudí, rôznych menšín, a nielen Májov na území Mexika, sú takýmto a podobným spôsobom zadržiavaní na dennom poriadku. Zároveň sa im vyhrážajú agenti pohraničnej správy, ktorých úloha je sledovať a odchytávať migrantov bez dokumentov, smerujúcich zo Strednej Ameriky. Tento trend v Mexiku započal už v roku 2014 a to najmä z politických dôvodov. Po tom, čo Obama vyvíjal tlak na riešenie humanitárnej krízy, ktorá sa týkala najme neplnoletých detí zo Strednej Ameriky, sa úsilie vlády deportovať takýchto ľudí exponencionálne zvýšilo.

Rôzni aktivisti poukazujú na to, že Mexický národný migračný inštitút sa pomocou neoznačených policajtov systematicky, aj s pomocou taktík mučenia zajatcov, snaží znížiť čísla prisťahovalcov a odradiť tak ostatných. „Tieto praktiky, nielen že sú protiústavne, ale ľudia sú zadržiavaní na základe rasy. Častokrát pritom môžu byť z Mexika. Chytaní sú na základe menšinového pôvodu,” hovorí Gretchen Kuhen, riaditeľ z inštitútu pre migráciu žien – IMUMI, ktorý okrem iného vedie aj žalobu, v prípade troch mladíkov

Mexická ústava hovorí, že občania Mexika sa môžu voľne pohybovať aj bez dokladov.

„Tento prípad demonštruje hrubé zneužitie právomoci a zneužívanie faktu, že obete často nevedia o svojich právach a nehovoria tak dobre po španielsky, takže sa väčšinou boja alebo sa nevedia patrične brániť a domôcť sa tak svojich práv.

Pojazdné proti-imigračné jednotky plnia takéto operácie, tiež známe aj ako plán na ochranu južných hraníc. Tie boli zavedené s cieľom zamedziť narastajúcu migráciu z juhu Mexika smerom na sever hraníc zo Spojenými Štátmi a to aj s patričnou podporou USA.

Aj keď úradníci z imigračného nenosia so sebou zbrane, pomáhajú im rôzne súkromne bezpečnostné služby, vrátane samotných policajtov a aj armády, a to preto, aby pomáhali znížiť už spomínanú migráciu smerom na sever. Spojovacie trasy smerom na sever z juhu Mexika sú prísne kontrolované a mnohokrát prebiehajú rôzne razie v moteloch, v autobusových a vlakových staniciach a taktiež v rôznych prepravných prostriedkoch.

USA pomáha najmä finančne. Finančná tranža predstavuje 100 miliónov dolárov vyčlenených na tréning, zbrane, výbavu, obrnené vozy, ako aj  rôzne počítačové systémy. Dodržiavanie ľudských práv v podmienkach zahrnuté nie je.

Po tom, čo súrodenci Juarézovi boli nasilu držaní, boli v detekčnom centre zhabané ich osobné veci, mobily a taktiež doklady – ktoré vtedy vyhodnotili úradníci ako falošné.

Aj pár mesiacov po incidente sa súrodenci stále triasli o život a to  najmä z obavy, že by sa im mohli úradníci pomstiť. Alberto doteraz trpí post-traumatickým syndrómom.

Ester, 15 : „Trvali na tom, že nie sme z Mexika, ale z Guatemaly. Ich hnev čoraz viac rástol a vyhrážali sa nám, že nás deportujú do Guatemaly.“

Alberto: Po tom, čo bol dokopaný a mučený elektrickým prúdom, nevedel, že podpisuje to, že je z Guatemaly.

Alberto sa triasol a plakal. So strachom nám hovoril – ako by sme sa dostali do Chiapasu? Veď ani nevieme, kde je Guatemala,“ popísala Ester rozprávanie jej brata.

Ich dokumenty im neboli vrátené, lebo nemali ako zaplatiť úplatok 200 pesos (cca 10Eur). Špecialista, doktor z hlavného mesta, a zároveň pracovník humanitárnej organizácie, s apo vložení sa do prípadu novinármi z The Guardian rozhodol spraviť vyšetrenie na mladom Albertovi a badal na ňom trvalé poruchy spôsobené intenzívnym mučením.

Carolína Jimenéz, sociologička a organizátorka výskumu v južnej a severnej Amerike v rámci Amnesty International, to komentovala slovami: „zadokumentovali sme a našli skutočne poburujúce zistenia – porušovania ľudských práv a to najmä páchanie na migrantoch cestujúcich cez Mexiko. Ako vidno z príbehu, mučenie mexických občanov z juhu, ktorých cieľom je dostať sa na sever; je od nich nasilu vymáhané priznanie a je s nimi otrasne zaobchádzané. Toto posúva celú situáciu do závratných a neprijateľných výšin.“ Motiváciou úradníkov by malo pre nich byť vmestiť sa do kvót, a to za každú cenu.

Úrady to ale v zásade popierajú a odvolávajú sa na to, že dostali tip od jedného blízkeho priateľa Emy a že boli zaradení do  určitého monitorovacieho systému. To, že ho mali mučiť, hovorkyňa úradu poprela a dodala, že to mal nahlásiť priamo na mieste. Zároveň popierajú aj existenciu akýchsi kvót, no čísla naopak hovoria jasne, že medzi rokmi 2013 až 2015 počet zaistených ľudí vzrástol o 120%.

Veľa z nich bolo zadržaných na základe rasových čŕt, chudobného vzhľadu a podobne. Takto boli miestni  zadržaní po dobu niekoľko týždňov, než sa prišlo na to, že sú to Mexičania. Komisia v súčasnosti preveruje ďalších 15 podobných prípadov a pokračuje zároveň aj v prípade troch mladíkov.

Ich mená v článku boli pre ich vlastnú bezpečnosť pozmenené .

Originálny článok v angličtine môžete nájsť tu.

Preložil Kristian Keller