Medzikontinentálne nosiče: Prečo má Rusko novú ťažkú raketu

Moskva 26. júla 2017 (HSP/sputnik/Foto:Wikimedia)

V ZSSR bol 24. júla roku 1954 vytvorený prípravný projekt prvej medzikontinentálnej balistickej rakety (ICBM), znamenitej sedmičky, ktorá začala éru novej raketovej zbrane schopnej rýchlo zaútočiť kdekoľvek na zemeguli. Za niečo málo cez 60 rokov bolo vytvorených päť generácií sovietskych a ruských ICBM.

Teraz vyvíja Rusko najnovšiu ICBM RS-28 Sarmat, ktorú do výzbroje prijmú medzi rokmi 2018 a 2020. Informácie o tom, ako sa vyvíjali ruské raketové zbrane a aký vývoj bol základom pre Sarmat, nájdete v článku RIA Novosti.

Prvá generácia a sedmička

V roku 1946 vyšlo uznesenie Rady ministrov o vytvorení a sériovej výrobe riadených balistických rakiet ďalekého doletu, ktoré bolo počiatočným bodom vo formovaní nového druhu Ozbrojených síl – raketových vojsk. Mesiac pred dodaním USA vypustili trofejnú nemeckú raketu V-2 na polygóne White Sandes a bolo jasné, že svetová rovnováha síl je v ohrození.

Prvá sovietska medzikontinentálna balistická raketa R7 štartovala v roku 1957. R7 mohla niesť až tri tony užitočného nákladu na vzdialenosť osemtisíc kilometrov. Bojová časť bola vyrobená na základe prvej domácej taktickej letecky dopravovanej jadrovej bomby. R-7 bola do výzbroje prijatá 20. januára 1960. Rýchlo ju vymenila R-7A s dĺžkou letu 12 tisíc kilometrov. Rakety vypúšťali z nadzemného otvoreného sila.

Komponenty s vysokým bodom varu

V 60. – 70. rokoch ZSSR začal svoje prezbrojenie na ICBM druhej generácie, ktoré lietajú na palivo s komponentmi s vysokým bodom varu (okysličovadlá z kyseliny dusičnej a asymetrický dimetylhydrazid). Do roku 1965 bolo vyvinutých 186 štartovacích inštalácií komplexu R-16 a R-16U. R-16 sa stala prvou medzikontinentálnou raketou lietajcou na dlhodobo skladované pohonné hmoty, výhodou v porovnaní s R-7 sú bojové, spúšťacie a cenové ukazovatele a mohla niesť bojovú hlavicu s hmotnosťou až dvoch ton na vzdialenosť 11-13 tisíc kilometrov.

Vo vojskách prijali rakety s toxickým heptylom s nevôľou, ale skrátenie času na prípravu k štartu zohralo rozhodujúcu úlohu. Rakety s komponentmi s vysokým bodom varu mohli čakať na svoju chvíľu v natankovanom stave dlhú dobu bez strát komponentov paliva. To bolo dokázané na pokuse vypustenia rakiet stredného doletu R-12 a R-14. Okrem toho vysoká citlivosť otvorených štartovacích komplexov donútila konštruktérov schovať raketu pod zem do zabezpečovacích šachtových štartovacích zariadení.

Jeden štart – niekoľko útokov

V 70. – 80. rokoch boli v ZSSR vytvorené ICBM tretej a štvrtej generácie s oddeľujúcimi sa bojovými hlavicami a zvýšenou presnosťou. V roku 1975 sa do bojovej služby dostala ťažká raketa R-36M (RS-20A Satan), ktorá sa neskôr stala základnou údernou silou sovietskych a ruských raketových vojsk strategického nasadenia (RVSN). Raketa je unikátna vo svojej triede a dodnes nemá vo svete konkurenciu.

Na konci 80. rokov začala výroba mobilných a statických komplexov štvrtej generácie (RS-12M Topol, RS-22, RS-20V Vojvoda), ktoré sú v modernizovanej verzii súčasťou ruských RVSN do dnes. V roku 1996 RVSN začali získavať ICBM piatej generácie RS-12m2 Topol-M so statickou základňou, v rokoch 2009 a 2010 sa do RVSN zavádzajú pluky vyzbrojené novým mobilným komplexom Topol-M.

Váha má význam

K dnešnému dňu sú ruské raketové vojská vyzbrojená piatimi druhmi raketových komplexov: RS-20M Vojvoda, RS-18A, RS-12M Topol, RS-12m2 Topol-M a RS-24 Jars. Najťažšia z nich je raketa Vojvada, ktorá dokáže niesť až 8,8 ton bojového nákladu. Táto raketa nesie desať oddeľujúcich sa jadrových bojových hlavíc, každá o sile jednej megatony. Jeden útok Vojvody dokáže zotrieť z povrchu zemského veľkomesto o rozmere New Yorku. Ostatné rakety majú podstatne nižší výkon, napríklad Jars nesie termojadrovú hlavicu o celkovej sile, ktorá o málo prevyšuje jednu megaton.

Avšak komplex Vojvoda nie je večný, morálne starne. Práve miesto znamenitého Satana (tak Vojvodu nazývajú podľa klasifikácie NATO) musí prísť novší Sarmat.

Ešte jeden Satan

Štartovacia váha Sarmatu je niečo málo pod 110 ton. Nehľadiac na menšiu hmotnosť, ktorú môže niesť (do 5 ton), Sarmat prekoná Vojvodu energetickou efektivitou a bude vybavený prostriedkami pre prekonanie amerických protiraketových systémov. Štartovacie šachty nových rakiet budú maximálne fyzicky chránené, pre celkové zničenie jednej štartovacej šachty je potrebných minimálne 7 jadrových útokov vysokej presnosti.

Dolet Sarmatu bude presahovať 11 tisíc kilometrov, raketa môže niesť od 10 do 15 oddeľujúcich sa bojových hlavíc, z ktorých má každá kapacitu 750 kiloton. K cieľu budú bojové hlavice doletať nadzvukovou rýchlosťou podľa programu individuálneho navádzania. Zachytiť bojovú časť bude ťažké: v závislosti od situácie môžu manévrovať ako okrídlené alebo nadzvukové rakety. Americký web Business Insider zaradil Sarmat spoločne s Jarsom na zoznam najsmrtonosnejších ruských zbraní.

Andrej Stanavov