Mediálna „demokracia“: keď menšina ovláda väčšinu cez médiá

Bratislava 8. mája 2018 (HSP/Foto:kremlin.ru)

Kto ovláda psychiku ľudí, ovláda všetko. Ak je spoločnosť profesionálne hypnotizovaná celoplošne pôsobiacimi masmédiami a ich ideológmi, ktorí určujú, akú atmosféru treba vytvoriť, potom jej nepomôže ani formálne dokonale vypracovaný štát so systémom demokratických inštitúcií a princípov, ani nič iné.

Najlepší spôsob riadenia je takzvané bezštruktúrne riadenie: stav, keď ľudia robia veci sami z presvedčenia. Je to dokonalé riešenie: ľudí netreba kontrolovať či motivovať, lebo robia to, čo chcete, sami od seba a s nadšením. Jediné, čo manipulátor potrebuje, je kontrola nad kľúčovými prvkami masmediálneho priestoru, ktorými sú v našom prípade hlavné celoplošné televízne kanály.

V USA na pomenovanie hlboko zakopaných neformálnych štruktúr, ktorými je prelezený štátny aparát, a ktoré nie je možné odstrániť ani voľbami, sa ujal názov „deep state“ („hlboký štát“). Niečo na ten spôsob existuje aj v masmédiách na Slovensku, ktoré je dlhodobo v mediálnej moci určitej skupiny ľudí. Nie je jednoliata ani oficiálne štruktúrovaná, ale ukazuje sa, že je cieľavedomá a akčná. Niekto ich nazýva „bratislavská kaviareň“, iný by tam mohol vidieť zahraničné, ideologické, etnické či iné vplyvy, ale podstatné je, že je to menšina, ktorá má zreteľne odlišné názory, než zvyšok Slovenska. Veľmi jasne to pomenúvajú nielen ľavicoví či alternatívni komentátori, ale existenciu tohto fenoménu dlhodobo vnímajú aj bežní občania.

Že redakcie súkromných médií v drvivej väčšine sú tvorené ľuďmi len z jedného konca názorového spektra, to je ťažko ovplyvniteľný fakt. Ale že slovenský mediálny „deep state“ so svojou ideologickou výbavou dlhodobo prevládol aj v jedinom významnom verejnoprávnom médiu, to nie je v poriadku. Konštatoval to už bývalý riaditeľ televízie Štefan Nižňanský, ktorý povedal, že „televízia je hniezdom ľudí s určitými názormi, ktorí sa vzájomne podporujú a s ktorými je ťažké pohnúť aj z pozície riaditeľa“. Výsledkom tejto skutočnosti je absurdný stav, keď riaditeľ RTVS, ak chce urobiť zmeny k zlepšeniu objektivity a verejnoprávnosti (na čo má plné právo ako človek zvolený 95 poslancami parlamentu, čiže viac ako ústavnou väčšinou), sa vo svojej inštitúcii dostáva do pozície trpeného, nenávideného a takmer prenasledovaného votrelca.

V ostatných týždňoch sa na Slovensku dejú rôzne veci, ale niekedy ešte zaujímavejšie než samotné udalosti sú postoje aktérov ilustrujúce atmosféru, ktorá tu panuje. Nevyhovujúci ľudia sú terčom psychologického tlaku až na hrane mediálneho lynča. Pre lepšiu predstavu o tom, ako funguje mediálny „deep state“, prikladáme pár subjektívne a náhodne vybraných scén z uplynulého obdobia.

Marec 2018. Národná rada SR. Nový redaktor „alternatívneho“ internetového denníka prichádza na tlačovú besedu lídra opozičnej strany. Položí politikovi otázku, pritom sa predstaví a povie z ktorého je média. Novinár z istého liberálne orientovaného týždenníka sa na neho hneď obráti s kamerou a nevšímajúc si politika, ktorý práve odpovedá, povie nahlas provokatívnu poznámku, hoci dotyčného osobne vôbec nepozná. Kde sa vzala tá arogancia a nadradenosť voči nositeľovi opačného názoru?

Streda 4. apríla. Skupina zamestnancov RTVS píše list verejnosti: „Bojujeme s nedôverou voči našim nadriadeným, voči ich úmyslom a schopnostiam.“ Vo verejnosti však zarezonoval najmä tento nehorázny odstavec: „Odmietame tlak manažmentu, aby naše reportáže a diskusie umelo vyvažovali osoby, ktoré koketujú s dezinformačnými médiami, absentuje u nich expertíza na danú oblasť, prípadne sa netaja politickými ambíciami.“ Kto sú oni, aby na verejnosti spochybňovali rozhodnutia nadriadených a hodnotili, ktoré médium je dezinformačné, ktoré osoby sú iba na „umelé vyvažovanie“ a ktoré majú politické ambície? Predstavte si ako ďaleko by ste až leteli, keby ste si v inej firme dovolili niečo také voči svojim nadriadeným…

Piatok 13. apríla. Iná skupina redaktorov, moderátorov a editorov RTVS píše iný list verejnosti. Ubezpečujú verejnosť, ale aj domáce a medzinárodné novinárske organizácie, že pracujú v slobodnej atmosfére a že na nich nikto nevyvíja nátlak: „Nechceme vťahovať verejnosť do interných záležitostí, ktoré nesúvisia s ohrozením slobody slova. Ak by bola ohrozená naša sloboda, alebo ak by sme cítili pokusy o manipuláciu, boli by sme prví, ktorí by sa ozvali.“ Pod listom je niekoľko desiatok podpisov dlhoročných profesionálov z RTVS, tak z rozhlasovej, ako aj televíznej zložky. Je teda zrejmé, že v RTVS nie je len jeden názor. Aká hlboká je priekopa medzi oboma skupinami, keď aj druhý tábor oslovil verejnosť otvoreným listom?

Streda 2. mája. Píše sa ďalší list – tentoraz novinári z ostatných médií píšu list na podporu rebelov z RTVS. Tvrdia, že „nové vedenie RTVS cielene šikanuje, obmedzuje a zbavuje sa dlhoročných novinárov“. A tiež píšu, že „televíziu a rozhlas normalizujú ľudia, ktorých kariéra sa viac spája s politickým marketingom a PR ako s povolaním novinára“ a že „vo vysielaní sa začína prejavovať cenzúra a dozvedáme sa o pokusoch pretláčať do vysielania konšpirácie alebo propagandu. Redaktori, ktorí sa proti týmto praktikám verejne ohradia, sa stávajú obeťami perzekúcie vedenia“. Toto sa nehanbia napísať angažovaní zamestnanci tých niekoľkých finančných skupín, ktoré skúpili takmer celý slovenský mediálny priestor.

Štvrtok 3. mája, 15.30 h. Národná rada SR. Po zasadnutí Výboru pre kultúru a médiá, po troch hodinách odpovedania poslancom na nepríjemné otázky v miestnosti, kde bolo neznesiteľne horúco a celkom vydýchaný vzduch, spotený a unavený generálny riaditeľ RTVS Jaroslav Rezník odchádza. Obkľúči ho húf novinárov. Pár novinárok naňho vybafne, nech vysvetlí, čo urobili tí štyria novinári, že ich vyhodil. Fyzicky celkom vyčerpaný Rezník slabým hlasom trpezlivo vysvetľuje, že je to trochu inak, že je iné vyhodiť a iné je nepredĺžiť zmluvy. Redaktorky však na neho doslova kričia, sú ako svorka vlkov, skáču mu do reči. Chcú presne, tu a teraz vedieť detaily, aké boli dôvody v každom z prípadov. Keď Rezník spomína pracovný prehrešok jednej z odídených redaktoriek, kričia na neho, že veď to bolo vo februári. Žiadna úcta, žiadny rešpekt k faktu, že generálny riaditeľ si môže a má svoj tím zostavovať sám.

Zo sály vychádzajú ďalší poslanci. Novinárov vôbec nezaujímajú, dokonca ani predseda výboru Dušan Jarjabek (Smer-SD), zato sa húfne zaujímajú o poslanca Mareka Maďariča, ktorý je na najlepšej ceste opustiť Smer-SD, a tak aj vystupoval na výbore, kde bol v slovnom konflikte s viacerými koaličnými členmi výboru. Jasne cítiť, že novinári mu svojím správaním vyjadrujú podporu – pristupujú k nemu úplne inak, než k iným poslancom Smeru-SD.

Štvrtok 3. mája, 18.00 h. Priestranstvo pred „pyramídou“, budovou RTVS v Bratislave. Míting Postavme sa za nezávislú RTVS. Niekoľko stoviek ľudí, väčšinou veľmi mladých, takmer detí, počúva organizátora, ktorý číta list vedeniu RTVS. Aj organizátori sú takmer deti, zmätené a neisté, práve tak ako list, ktorý čítajú: zmätený, prázdny výkrik, zopár zveličených poloprávd prevzatých z jednostranne zameraných médií, obalených v nezmyselnej emočnej omáčke. Nikto z prítomných nevie, čo sa tu vlastne chce: hovorí sa o nejakej nezávislosti, ale prečítali si vôbec tieto nahuckané deti (ak nie dav, tak aspoň organizátori), ako RTVS funguje a čo je podľa zákona verejnoprávnosť?

Piatok 4. mája, 11.20 h. Sídlo najväčšej vládnej strany. Tlačová beseda bývalého predsedu vlády. Téma nesúvisí s revolučným dianím a politik poprosí novinárov, aby kládli otázky iba k téme. Vzápätí sa ho redaktorka spýta na niečo úplne iné. Politik opätovne poprosí novinárov, aby kládli iba otázky na danú tému. K slovu sa dostáva mladá redaktorka z menšinového liberálneho denníka a odrapoce tri otázky, z ktorých ani jedna nie je k téme. Tá dobrá žena veľmi dobre vie, že politik jej na ne neodpovie, ale je presvedčená, že takto koná dobro, lebo toho zlého politika predsa treba všetkými dostupnými spôsobmi urážať a opľúvať. Kde sa v nej vzala tá bezočivosť a agresivita?

Piatok 4. mája, 17.00 h. Námestie SNP. Míting Za slušné Slovensko. Ak predchádzajúce mítingy boli zamerané na odvolanie Kaliňáka, Fica, Gašpara či Kováčika, tentoraz bol na programe dňa generálny riaditeľ RTVS. Hoci Rezníkovi predchodcovia Rybníček, Zemková a Mika po nástupe do funkcie poprepúšťali stovky zamestnancov, nekonal sa vtedy žiaden protest. Avšak Rezník, ktorý nepredĺžil zmluvy štyrom externistom, sa za to stal terčom obrovského tlaku, a nielen on, ale aj jeho podriadení Vahram Chuguryan, Petra Stano Maťašovská či Hana Lyons. „Vo vysielaní RTVS sa začína prejavovať cenzúra a dozvedáme sa o pokusoch pretláčať do vysielania konšpirácie alebo propagandu,“ povedal na pódiu šéf Denníka N Matúš Kostolný. Je pozoruhodné, s koľkou sebaistotou práve on spomína konšpirácie a propagandu…

Čo majú spoločné tieto náhodne vybrané scény, ktoré dokumentujú atmosféru, v ktorej by sa malo formovať objektívne a vyvážené verejnoprávne pôsobenie RTVS? Je to psychologický tlak, neviditeľný teror menšiny voči mlčiacej väčšine. Funguje metódou cukru a biča: pochváliť i zastrašiť, nahuckať i odradiť – skrátka, podrobiť si.

Je len jedna cesta, ako vo verejnoprávnom médiu zachovať verejnoprávnosť: verejnosť musí mať možnosť si svoje médium kontrolovať. Verejnosť, to nie je ulica ani samozvaná novinárska klika. Verejnosť zastupuje parlamentom zvolený generálny riaditeľ, ktorý sa nesmie vzdať reálnej moci zverenej do jeho rúk. Ale je tu ešte niečo, na čo sa trochu pozabudlo: kontrolná moc by mala byť proporcionálne, podľa demokratického kľúča rozdelená medzi jednotlivé názorové tábory. Aby nám ten verejnoprávny syr ponechaný bez dozoru časom nesplesnivel.

Ivan Lehotský